Kniha týždňa: Príprava pôdy pre všeobecnú apatiu voči utrpeniu

Slovenská verejnosť, ale aj historiografia sa dosiaľ vyrovnávajú s totalitnými režimami 20. storočia.

22.07.2018 12:00
debata

Často si obe sféry žili svojím vlastným životom a prelínali sa len kde-tu, zväčša pri príležitosti polemík o niektorých kontroverzných dátumoch a osobnostiach. Historička Marína Zavacká sa pokúsila zadefinovať toto prelínanie ako nutný priestor verejnej interakcie, ktorý by nemal mať len občasný charakter.

Na príklade osudu a útrap jednej prominentnej väzenkyne Slovenského štátu v roku 1939, ktorú totalita redukovala na nástroj svojich zámerov, ukazuje komplexnosť totalitných režimov, na kontinuálnosť ich povahy.

Marína Zavacká - Ľudácka prevýchova Foto: Artforum
Marína Zavacká Ľudácka prevýchova Marína Zavacká - Ľudácka prevýchova

Marína Zavacká sa dlhodobo venuje totalitným režimom, ich propagande, ako aj ich percepcii verejnosťou. Jej práca Ľudácka prevýchova je v podstate kompiláciou autentického diela Márie Janšákovej Cela č. 20 (v rukopise datovaného autorkou novembrom 1939, ale publikovaného až v povojnovom roku 1946), a odborného historického príspevku autorky publikácie, ktorý na jednej strane približuje pomery v rokoch 1938 – 1939, na druhej strane vystupuje ako kritická metodologická práca k interpretácii Janšákovej diela.

Unikátny príklad

Mária Janšáková je unikátnym príkladom obete ľudáckeho režimu na Slovensku. Bola Slovenka, katolíčka, matka, žena s nadpriemerným vzdelaním a manželom, vysokopostaveným úradníkom na ministerstve dopravy a verejných prác, ktorý bol podozrivý z podpory československého odboja. Na jeseň 1939 sa ocitla na samotke v Ilave ako politická väzenkyňa. Dielo Cela č. 20 zachytáva jej intímnu spoveď o skúsenostiach z dvojmesačného internovania. Ako motív jej uväznenia sa uvádza pravdepodobná snaha vydierať jej manžela, resp. držať ho „pod kontrolou“.

Osud Márie Janšákovej je z výskumného hľadiska mimoriadne cenný. Spolu s manželom nepatrili medzi ľudí, ktorých slovenské cítenie sa objavilo až po roku 1918. Už počas Rakúsko-Uhorska sedel Máriin manžel Štefan vo väzení niekoľko mesiacov za sériu kritických článkov o tragédii v Černovej. Štefan Janšák bol jedným z expertov, ktorí pomáhali vytýčiť hranicu medzi Československom a Maďarskom, následne spečatenú Trianonskou mierovou zmluvou. Obaja manželia Janšákovci sa radili medzi slovenskú katolícku, ale neľudácku inteligenciu.

Ak teda režim v rokoch 1939 – 1945 budoval národné a katolícke Slovensko, nielen Židia, Česi, socialisti, liberáli, komunisti a mnohí ďalší boli z verejného života vyňatí, ale dokonca aj národní a katolícki predstavitelia nepritakávajúci vládnucej strane. A práve v tomto ohľade je Zavackej publikácia prínosná, pretože presúva pozornosť z vedľajších politických prúdov a marginalizovaných skupín obyvateľstva na vlastencov a katolíkov. V rétorickej forme išlo o vzorových občanov, ale ich iné zmýšľanie a obrana demokratických inštitúcií sa stali tŕňom v oku novonastupujúcej garnitúry.

Obyvateľka Ilavy

Príklad Márie Janšákovej prispieva k pochopeniu fungovania totalitných režimov. Tragédia Slovenského štátu totiž nespočívala len vo vyvezení časti obyvateľstva do koncentračných táborov, kde boli následne fyzicky likvidovaní, ale aj v postupnom odbúravaní tých najmenej viditeľných demokratických inštitútov. Možno konštatovať, že práve ideológia opovrhnutia demokraciou a inkluzívnym charakterom spoločnosti pripravila pôdu pre všeobecnú apatiu voči ľudskému utrpeniu.

Jedným z demokratických inštitútov, ktoré režim Slovenského štátu už v prvopočiatku odbúral, bolo právne podložené zadržanie podozrivých a humánne zaobchádzanie s väznenými. Cela č. 20 zachytáva príbeh ženy, ktorá bola držaná na samotke bez toho, aby bola odsúdená. S Máriou Janšákovou, ako aj s mnohými ďalšími v Ilave nebolo vedené súdne pojednávanie. Nevedela za čo ani na ako dlho sa mala stať „obyvateľkou“ I­lavy.

Politickí väzni, dokonca za cárskeho režimu v Rusku alebo aj v Rakúsko-Uhorsku, mohli napríklad sledovať dennú tlač, korešpondovať s okolím či povedzme písať romány. Nič z toho nebolo Márii Janšákovej dovolené a spoluväzenkyňu „dostala“ len v dôsledku nedostatku miesta vo väzení. Na základe výskumu archívnych dokumentov vieme, ako píše Zavacká, že mnohí ľudia sa do Ilavy dostali po tom, čo ich na ulici „odchytila“ Hlinkova garda. V porovnaní s mnohými ďalšími mala Mária Janšáková to šťastie, že žandári po ňu prišli domov, kde opatrovala chorého syna s vysokou horúčkou, a odviezli ju ku „dvom levom“ – na policajnú stanicu v Bratislave.

Totalita od začiatku

Po tom, čo ľudáci unifikovali politickú scénu, a tým ju zbavili akejkoľvek opozície, prišli na rad spolky a iné aktivity verejného života. Množstvo telovýchovných, robotníckych, kultúrnych či ženských spolkov bolo zrušených.

Naopak, bol zavedený povinný vstup do Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže, ktorý bol však pre silný odpor obyvateľstva nahradený dobrovoľným. Marína Zavacká si všíma tento často opomínaný aspekt nielen na osobnom príklade Márie Janšákovej, ale sleduje aj verejný odpor voči ľudáckemu režimu.

Vymenúva oblasti verejného i náboženského života, kde existoval artikulovaný verejný odpor, ďalej sleduje násilnícke vyčíňanie gardistov dokonca voči kňazom. Spolu s politickou cenzúrou, ktorú na rozdiel od obmedzenej cenzúry z prvej republiky nebolo možné kontrolovať či brániť sa proti nej, vytvorili ľudáci už v priebehu prvého roka totalitnú spoločnosť. Pre totalitu je však typické, že ašpiruje na vnútro osobnosti.

Koncentračný tábor v Ilave, pre ktorý získali svoju inšpiráciu gardisti priamo v Dachau, sa stal podľa vládneho nariadenia z 24. marca 1939 miestom internácie, o ktorej rozhodovali orgány ministerstva vnútra. Ako dôvod stačilo, že ste svojou „doterajšou činnosťou vzbudzovali vážnu obavu, že budete prekážkou v budovaní Slovenského štátu“. Množstvo zaistených rástlo s blížiacou sa vojnou a narastajúcou cenzúrou. Nový štát sa tak rozhodol bojovať o svoju legitimitu zastrašovaním vlastných občanov.

Búranie mýtu

Informácie, ktoré publikácia prináša, sú dôležité pre súčasnú verejnosť najmä z hľadiska toho, že rozkladajú mýty o všeobecnej radosti a spokojnosti s politickou situáciou na Slovensku v danom období. Zaujímavou zmienkou je aj posielanie „nazad“ českých úradníkov a učiteľov. Autorka naštrbuje všeobecné legendy, keďže mnohí z vtedajších etnických Čechov pôsobiacich na území Slovenska nemali domov v Česku, ale prišli sem z bývalých rakúskych krajín. Protektorát, kam boli poslaní, nebol ich domovom. Domov v skutočnosti nútene opúšťali.

Samotná spoveď Márie Janšákovej vyžaduje citlivé a pokorné vnímanie čitateľa. Jej skúsenosť je opísaná veľmi ľudsky, bez hnevu. Sprevádza ju však veľké počudovanie nad vlastným osudom v krajine, na čele ktorej stál katolícky kňaz. Jej zúfalstvo ju dohnalo do stavu, keď s nádejou netrpezlivo čaká na jeho vymenovanie a prezidentskú amnestiu. Mária Janšáková bola nakoniec podmienečne omilostená novozvoleným prezidentom Tisom. Musela však podpísať vyhlásenie, že sa nebude zapájať do verejného života a zdrží sa zbytočného kritizovania činnosti verejných činiteľov.

Maríne Zavackej sa podarilo prepojiť osobný príbeh utrpenia so systematickým a postupným nástupom totalitného režimu. Zároveň ukazuje, ako politické väzenkyne a väzni čakali na milosť od človeka, ktorý súčasne niesol najvyššiu zodpovednosť za stav, ktorý vôbec umožnil ich internáciu. Publikácia Ľudácka prevýchova však okrem množstva informácií dokazuje aj premisu, že mnohé inštitúcie, mechanizmy a postupy hojne využívané počas komunistickej diktatúry, mali svoj zárodok už v ľudáckom režime.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #obete #kniha #režim #Marína Závacká #tip #totalita #ľudáci