Foto: Ivan Majerský, Pravda
V jednej Dobšinského rozprávke sa hovorí: Smrdí tu človečina… Smrdí ešte na svete nejaká človečina, alebo je už všetko do voňava vydrhnuté?
Raz sme boli s Tiborom Huszárom na návšteve, kde ktosi poznamenal, že tam smrdí človečina. Tibor Huszár povedal: Dovoľte, aby som vás upozornil, že v lepšej spoločnosti sa o tom nehovorí.
Dá sa s tým slovom pohrať. Ako ho chápete vy? Prečo ste ho dali do titulu?
Názov Hodina človečiny vznikol vďaka tomu, že som mnohé dlžný štúrovcom. Bol som totiž na matematickej škole jediný študent zameraný na literatúru. Na maturite sa na mňa prišli pozrieť ľudia, ako budem excelovať. Vytiahol som si štúrovcov a – nič! Napadlo mi len Horí ohník, horí a – úplne som zhorel ja. Odvtedy sa celý život pokúšam dostať sa im pod kožu. Preto som vymyslel názov, ktorý pripomína pesničku Hodina slovenčiny.
Hodinu slovenčiny ste písali pre Elán. Vraj v pesničke aj spievate.
Nespievam, je to skôr ukážka môjho hereckého „neumenia“. Na konci, keď sa dospieva pasáž „učili nás správni chlapi hovoriť o čestnosti“, mal niekto civilne povedať „a o láske“. Keďže to z kapely nikomu nešlo, išiel som do štúdia ja a povedal som A O LÁSKE sám. Vyšlo to čudne a dodnes sa mi celý Elán smeje, aký som idiot.
Prečo to nešlo im ani vám?
Nevedeli sme to povedať, lebo to malo byť také, ako keby to povedal Maťo Landl alebo Boris Farkaš. Alebo, nedajbože, Kukura! Proste, nemali sme taký hlas ani prejav, hoci išlo o kratučký výrok. Raz spievali slovenskí speváci spoločnú hymnickú pesničku. Jožo Ráž odtiaľ prišiel úplne zničený. Pýtali sme sa, čo sa stalo. „Ja som si predstavoval, že keď príde na mňa rad, že tam zabučím ako Bruce Springsteen a – nič!“ Nie je celkom jednoduché vyjadriť pocit. Keď má byť vo filme dážď, tak ho nejaký odborník strieka z hadice. To sa dá nafilmovať, ale cit? Úprimná snaha nestačí. Povedať niečo o láske, na to musí mať človek vysokú školu, herectvo na VŠMU, alebo skúsenosti. Teraz už by som to vedel, lebo už viem, čo je to láska.
A to bolo kedy?
No, pred tisícimi rokmi…
Ešte ste boli cynickejší?
Áno. A myslel som si, že všetko viem. Vtedy som vtrhol do štúdia, aby som im ukázal, ako sa to robí, ako sa povie „a o láske“. Bol to problém, ale tá pesnička určila elánsky štýl. Zvláštne bolo, že nebola „popmuziková“ práve tým, že bola o štúrovcoch.
Takže – to bol spúšťač štúrovskej témy vo vašej tvorbe a v živote?
Áno, už po úspechu pesničky Hodina slovenčiny som premýšľal, že urobím o štúrovcoch knihu. A zistil som, že všetci predo mnou sa nemýlili: napísať o štúrovcoch ako o Victorovi Hugovi alebo Vítězslavovi Nezvalovi, tak to je problém. Oni totiž neboli umelci takého rangu. Boli iba podpriemerní, ale boli to veľmi dobrí ľudia, väčšinou farári. Prišiel som na to, že to, čo oni robili, nie je danteovská inšpirácia, ale je tam veľká človečina. Tak som pomiešal tie dva názvy. Dnes chodia ľudia do kníhkupectva a pýtajú si Hodinu slovenčiny. Motá sa to, ale nič to. Napísal som knižku o tom, ako som nevedel napísať knižku o štúrovcoch.
Začína sa Andrejom Sládkovičom, menovcom básnika, s ktorým ste sa stretli v istom kultúrnom dome. Správal sa človečensky – a mal vás aj Pavla Hammela, s ktorým ste tam boli koncertovať, veľmi rád. Neprihlásil sa ešte po prečítaní vašej novej knižky?
Stratil sa nám, ale Pali Hammel má ešte doma kožuštek z kostymérne, ktorý nám dal na pamiatku. Možno sa nám naozaj teraz ozve.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Bol by vám dal aj dušu. Dobre, že ste ho zvečnili formou filanovky. Kniha má podtitul plus mínus 33 vybraných filanoviek. Plus mínus – čo to značí?
Najprv bolo kapitoliek asi päťdesiat, postupne sme vyraďovali a zasa vracali… Potom som mal pocit, že sa ten koláč musí ešte nakypriť, tak som pridal ešte pel-mel, a už to bolo nekontrolovateľné. Uvedomil som si, že najkrajšie, čo priniesol do 20. storočia vedec Heisenberg, bol princíp neurčitosti. A ten platí. Dnes je taká doba, kedy nič nie je stopercentne vyhranené, zmerané, aj politici sú dobro-zlí, všetko je skôr neurčité. Veď aj správy. Tak mi napadlo, že vlastne aj ten počet častí v knihe je vlastne plus-mínus, preto je to aj (v znakoch + -) na obálke.
Kde beriete tie filigránske nápady?
Mne sa tie veci väčšinou prisnia. Prisnilo sa mi, že ten žáner filanovky sa dá znázorniť vizuálne. Tiež je to v knihe. Obrázok je urobený z gréckeho písmena fí a dvoch značiek lanoviek (fi – lanovky). Mne sa to fakt najprv sníva.
Hovorí sa, že všetko je hotové vo vesmíre a odtiaľ to ľudia berú… Aj umelci, aj vedci… Niekto cez sny.
Poviem vám príklad. Jeden z najzvláštnejších géniov bol matematik John Nash, dostal Nobelovu cenu za ekonómiu, ale medzitým veľmi ťažko ochorel. Dostal schizofréniu a počul rôzne hlasy, ktoré mu kázali skúmať po meste nejaké logá, hľadať tajné správy. Keď bol na psychiatrii, tak sa ho pýtal jeho ošetrujúci lekár: „Pán profesor, vy ste vedec, nezdá sa vám čudné, že odniekadiaľ zhora k vám prehovárajú cudzie hlasy?“ A on odpovedal: „Zdá, ale presne z toho miesta predtým ku mne prichádzali tie výsledky.“
Filanovky, to znie ako bondovky. V knihe je aj kapitola o Jamesovi Bondovi. Najviac sa vám páčil jeho najstarší filmový predstaviteľ Sean Connery. Našli by ste Bonda medzi súčasnými slovenskými hercami?
No, to je jasné! Inšpektora Maxa! Bond na dôchodku, to je už ten posledný diel! Inšpektor Max 007! Tu mi prichádza na um epizóda: Ešte za socializmu prednášal jeden pracovník ústavu marxizmu-leninizmu v Ostrave baníkom. Rozprával tie zaujímavé marxisticko-engelsovské teórie a na záver sa opýtal: „Soudruzi dělníci, má někdo otázku?" A jeden starý robotník sa prihlásil. „Tak, co bys chtěl vědet, soudruhu?“ „Já bych chtěl vědet, jestli je na tom Marxu život.“ Takže – inšpektor Marx…
Jedno oko na vašom portréte na obálke ako keby sa dívalo prísne a druhé sa usmieva…
Jasné. To som celý ja. Už začínam aj zvonku vyzerať tak, ako predtým zvnútra. Občas sa dostanem do takej „rozdvojenej“ nálady. Zamladi, keď som sa do nej dostal, potreboval som jesť ruže. Keď sa mi srdce naplnilo do polovičky smútkom a do polovičky radosťou, tak som mal neodolateľnú chuť jesť kvety. Naučil ma to môj kamarát, herec Janko Sedal. Keď naši spoloční priatelia emigrovali, išli sme spolu do vinárne. Boli sme nešťastní, že nás opustili, ale zároveň šťastní, že sú už na Tahiti. Odtiaľ nám písali. Janko tam vtedy zjedol kyticu ruží. A druhýkrát sa to stalo na svadbe. Vtedy som už jedol aj ja. Ženil sa Pali Hammel, a ja som bol na jeho svadbe. Nadránom mi pán Hammel navrhol: „Borisko, nezjeme tú svadobnú kyticu?“ Zjedli sme ju. A tretí raz som sa obžral kvetmi, keď sme mali premiéru filmu Rabaka. Dva roky som písal ten scenár a potom celý priebeh natáčania, to bolo niečo také strašné a zároveň krásne, že som po premiére v kine Blaník, na Václaváku, tiež zjedol kyticu ruží!
Aké kvety vám chutia najviac?
Ruže sú výborné. Ale zjem hocijaký kvet.
Máte gurmánsku odvahu. Ste odvážny a spontánny aj ako autor. Viete sa nadchnúť, obdivovať… Aj to je človečina?
Mám také autorské limity: neznášam ani čítať, ani písať depresívne: na záložke sa potom vysvetľuje, že autor bilancuje svoje 40-ročné blúdenie, svoje znechutenie životom a celkové stroskotanie. To neznášam. Mám rád, keď je rozprávanie aj čítanie šťavnaté. Každý kmeň má ľudí, ktorí pri tom rodovom ohni večer rozprávajú. A to rozprávanie musí byť aj pre deti, aj pre dospelých, aj pre najstarších. A musí aj dodávať dobrú energiu! Predstavte si, že by ten bielovlasý rozprávač pri kmeňovom ohni rozprával, že sa mu už nechce žiť. A tá jeho tretia žena, že je zlá… To by ho súkmeňovci nakopali do zadku. Keď je človek rozprávač, tak má aj svoje povinnosti, okrem toho, že to je jedna z najlepších funkcií v kmeni.
A vy aj rád počúvate?
Milujem počúvať. Ja si beriem na dovolenku veľmi často knihy na počúvanie. Teraz som mal so sebou v Egypte Buddenbrookovcov. Český rozhlas kedysi nakrúcal úžasné čítanie románov. Hrali tam vynikajúci herci – Hrušínský, Pešek, Bek, Hadrbolcová. Ľudský hlas je niečo úžasné! Mám v počítači Exupéryho Citadelu, ktorú načítal Gustáv Valach. Inak, Valach zamladi, to by bol James Bond! On mal aj bondovský hlas. Najkrajšie bolo, keď ho režisér Martin Hollý prinútil, aby on, veriaci, na konci filmu Kto odchádza v daždi prehovoril v lejaku k nebesám. Tým svojím hlasom povedal Pánu Bohu: „Teraz pršíš? V máji si mal!“ Skrátka, ja veľmi rád počúvam, lebo ľudský hlas je veľká sila!
Dá sa ním drankať aj strašiť…
Slováci vedia hlasom všeličo vyjadriť. Slovo k…t sa dá napríklad vyjadriť desiatimi rôznymi odtieňmi. Od obdivu po opovrhnutie a všetko je to v hlase. Na papieri je to vulgárne, ale hlasom môže slovo dostať celkom iný obsah.
V knihe píšte, koľkými spôsobmi sa dá v slovenčine povedať, že niekto je opitý. Zaberá to skoro dve strany… Znamená to, že veľa pijeme alebo je slovenčina taká schopná reč?
Slovenčina je veľmi šťavnatá. Aj v nadávkach sa slovenčina pohybuje niekde v prvých líniách. Samozrejme, že na Srbov a na Maďarov nemáme. Keď som bol v Splite, počul som, ako na trhu jeden chlapík druhému hovorí, že „jebem ti majku, pičku, aj číslo tvojho domu“. Tak, na to nemáme!
Foto: Zdeněk Wiech
Možno sa ešte vyvíjame. Myslíte, že nadávky v našom slovníku ešte pribúdajú? Môžeme predbehnúť Maďarov?
To záleží od mentality. Asi medzi mladými sú aj nové nadávky. Tým, že človek zostarne, už mu menej nadávajú, takže ani nevieme, aké sú a čo pribudlo. Nadávky, to sú poklady. Malé, zhustené modlitbičky. Mal som kamarátku, o 35 rokov staršiu odo mňa, sestričku, a tá hovorila, že nadávky sú tiež od Boha. Vraj Pán Boh už tie pekné slová všetky počul, už sa nudí, a tými nadávkami ho troška preberieme. Ona sa sťažovala Pánu Bohu vo veršoch: „Ó, bože náš veľký, zbav nás učiteľky, ktorá naše deti bije a ešte si z toho aj dobre žije…“
Kniha je venovaná vašej mame. V knihe aj vystupuje. Okrem iného spomínate, ako vám kedysi kúpila prvé fascikle, aby ste si urobili v papieroch poriadok. Ako vyzerá váš archív? Máte v ňom odvtedy upratané?
Naozaj ma mama učila aj takto poriadku. Ale prišlo to aj samo. Ja som bol celkom prirodzene neporiadny a nedochvíľny, a naraz sa vo mne prebudili moji rodičia. Otec, ktorý hovoril, že na písanie nie je dôležitá hlava, ale trpezlivý zadok, a pedantná mama. Ona je „stopercenťáčka“. A pretože archívy sú môj humus, tak celý život mám veci usporiadané. No mám jednu zvláštnosť. Zázrakom trpím takým typom sklerózy, že nemôžem nič zabudnúť! Ja si všetko pamätám. Písal som napríklad Pálenicu o atletike a rozmýšľal som, aký príbeh by sa k nej hodil. Prišlo mi na um, že Karel Čapek napísal Povídky z jedné a z druhé kapsy, a tam je poviedka o tom, ako jeden statkár zbil chlapca a murár do neho hodil kameň. Tú scénu som potreboval a hľadal som ju. Čítal som to pred 55 rokmi a spomenul som si, že ten statkár sa volal Pudil. Dal som to meno do počítača a našiel som Pudila. Tak som ho vystopoval aj s príbehom. Prekvapilo ma to. Všeličo si pamätám, ale pravda je aj to, že pamäť rada žartuje – spolieham sa na ňu, ale keď najviac, tak sa často aj pomýlim.
Ako ľudia berú váš uvoľnený spôsob písania? Obávali sa ho napríklad v evanjelickom lýceu, kam ste išli zbierať materiál na jednu z filanoviek?
Upozorňujem všetkých, nech kamkoľvek prídem: „Pozor! Ja som zľahčovateľ! Ja to všetko, o čom sa porozprávame, nebudem brať tak vážne!“ Pani Katarína Nádaská, fantastická žena, ma poslala napríklad do lýcea, kde som očakával, že nájdem rádové sestry. Otvorila mi ale veľmi pekná blondína. Sedeli sme spolu a ja objasňujem svoj štýl: „Moja hlava je záhrada, ktorej cestičky sa rozvetvujú, keď sa niečo dozvedám!“ Ona na mňa pozrie, ako na zjavenie: „Preboha! Aké súvislosti vás to napadajú!“ Chcela povedať blbosti!
Zľakla sa nevšednosti…
Bola úplne zarazená. Ja chápem príčinu. Môj brat Peter je napríklad ortopéd. A kto iný by mohol byť môj hosť v rozhlase, než môj vlastný brat? No on mi povedal: „Ja nemôžem ísť, lebo keby som rozprával tak, ako ty chceš, tak sa v mojej profesijnej spoločnosti znemožním.“ Tak to bolo aj s futbalovým rozhodcom, s gynekológom. To sú všetko ľudia, ktorí sú profesijne limitovaní. Oni si nemôžu dovoliť šaškovať, pretože to okolie by ich veľmi strestalo. Zatiaľ čo ja si myslím, že takýmto spôsobom rozprával renesančný mysliteľ Montaigne, takým spôsobom písali knižky Werich, Horníček a ďalší, takže my sme zľahčovatelia, ktorí tú krutú realitu trošku požujú, predžujú, pocukrujú, aby nebola taká strašná. Teraz vyšla napríklad Bánova knižka Slon na Zemplíne – on je veľmi dobrý fotograf, fajn chalan, ale ten jeho temný pohľad, ten už nepotrebujem, lebo ja už v sebe temnoty mám dosť. Takže, ja chcem, aby sa ľudia trošku potešili. Najväčšia pocta je, keď ma stretne na ulici nejaká pani a povie mi: „Pán Filan, ja tak milujem tie vaše knižky! Knižku otvorím, prečítam pár riadkov, a hneď zaspím!“
Je zľahčovanie ľahšia metóda? Vyzerá to, že vám ide písanie rýchlo…
Pôsobím síce – aj pri cestopisoch – ako taký troška naivný rozprávač, ktorý hovorí, čo mu príde na jazyk, ale ja nad všetkým dlho premýšľam. Mám vyštudovanú scenáristiku a som lepší dramaturg ako autor. Myslím si, že tento druh písania je dnes pre čitateľa oveľa vďačnejší ako nejaká krutá próza, alebo nejaká veľmi vážna literatúra faktu. Nepíšem román, postupujem podľa môjho vkusu a pocitu. Kamil Peteraj ma upodozrieva, že si to píšem pre seba. Nielen pre seba, aj pre vás…
Pri čítaní knihy som si pomyslela, že teraz sa slovo človečina používa menej. Frekventovanejšie je slovo ľudskosť, a do tejto kategórie patrí aj slovo slušnosť. Človečina je najšťavnatejšie slovo, ale do moderného sveta sa už nehodí?
Hlavne je doba, kedy ekonomika kolonizovala všetky oblasti života a my starší sme sa s tým zmierili. Kolaborujeme so spotrebným rajom. Dozrela však mladá generácia, ktorá má abstinenčné príznaky – má nedostatok duchovna. Možno aj preto, že vymizla človečina a podobné veci. Ja tvrdím, že kapitalizmus má chybu: To hovno pláva vo veľmi chutnej polievke a nikomu sa nechce ju vyliať. Mladí však hovoria, že tam to hovno pláva! A stretávajú sa skoro až z náboženských dôvodov. Z tých dvoch mladých ľudí, Jána a Martiny, si vytvorili ikony. Nechcú lepšie diaľnice a väčšie domy, pýtajú čistotu, neskorumpovanosť, pravdu. To je niečo, čo už Západ veľmi nechápe. Napríklad Západ sa stále vyhráža Maďarom, Poliakom aj nám, že nám zoberú peniaze. No tak nech si ich zoberú! Keď tu nebudú peniaze, otvorí sa priestor zasa tým ľudským veciam. Je čas, aby sa tie pojmy, či už to bude ľudskosť, alebo človečina, vrátili, lebo bez nich nedokážeme žiť.
Niekedy je čitateľ naozaj milo prekvapený, kam až zablúdite vo svojom písaní a spomínaní. V kapitole o korčuľovaní ste spomenuli aj bývalé Záhradnícke a rekreačné služby mesta Bratislavy, ich riaditeľa Emila Skákalu, ktorý bol aj krasokorčuliar, aj dokázal zazeleniť Bratislavu. Páči sa vám dnešná Bratislava po tejto stránke? Má dosť parkov?
Najprv k Skákalovi. Bolo o ňom čo písať. Často hovoríme, že na Slovensku máme málo osobností, lebo také naozaj veľké osobnosti ako Churchill, generál de Gaulle a podobní, odišli a zostala po nich obrovská diera. Ľudia spomínali a pripomínali ich. A tu, keď ktokoľvek odíde, či je to prezident, premiér, ktokoľvek, nič sa nestane. Hocikoho stiahnu do tej škatule zabudnutia, strčia tam pešiaka aj kráľa a nikto si nič nevšimne. Málo o ľuďoch vlastne vieme. Napríklad o terajšom premiérovi sa dá jedine povedať, že je zo všetkých premiérov najkrajší. To nám až tak chýbať nebude…
V Hodine človečiny píšete, že na stene máte krásny starý obraz petržalského parku, na ktorý rád pozeráte… Ktoré miesta máte v našom hlavnom meste rád v reáli? Je dosť zelené?
Bratislava je celkom pekné zelené mesto. Kamarát mi poslal z Košíc dve dcéry, aby som im ukázal Bratislavu. Povedal som si, že na Slavín ich nevezmem. Išli sme dolu korzom, ku Carltonu a k Dunaju a ony – ta to všecko? Tak, ešte môžeme ísť na Slavín, kapituloval som. A dievčatá: Tak to nie mesto, to zlomený rohlík! Ale väčšinou, keď prídu cudzinci, tak ich posadím do auta, odveziem do Modry, ukážem im rôzne vinárske oblasti, ideme do Dubovej, dáme si slané tyčinky a dobré víno. Potom ich veziem na Orešany, na Majdan a potom sa vraciame. Kedysi sme ešte išli k Tiborovi Huszárovi v Harmónii, potom k Slavovi Magálovi na Čiernu Vodu, na Červený Kameň a oni žasli. Čo sa týka prírody, ja som ale skôr podmorský človek. Mne napríklad hory nedávajú takú dobrú energiu ako more. Som bývalá ryba a vystihuje ma myšlienka, že až keď sa ryba ocitne na suchu, pochopí, čo to je voda!
V knihe opäť vystupuje aj vaša kamarátska cestovateľská trojica – Piško, Popovič a vy, ktorá spolu stále znova objavuje Slovensko. Kto na cestách šoféruje?
Šoférujem vždy ja, lebo Rasťo Piško, Ivan Popovič, ani Eugen Gindl, ktorý tiež chodieva, nemajú vodičák. Práve sa chytáme do Pukanca, lebo Eugen Gindl napísal pred 40 rokmi krásnu knihu o Pukanci. Tešíme sa na zážitok. Každý z nás má nejakú minulosť a konfrontujeme ju so súčasnosťou. Rád objavujem Slovensko, lebo sa veľa zmenilo. Keď som bol napríklad vo Vranove, neveril som vlastným očiam, aké je to kultivované mesto, aký veľký majú dom kultúry a akí sú tam fajn ľudia. O tom všetkom chystám knižku, ktorá sa bude volať Cesty s Rasťom a bude to cestopis po Slovensku.
Kamarátov máte aj v kapele Elán. Končia po päťdesiatich rokoch. Týka sa vás to?
Vlado Popovič, výborný slovenský maliar, povedal, čo bolo, nebolo. Práve mi ponúkli, aby som napísal text hymny majstrovstiev sveta v hokeji. „Tak to ste mohli zavolať aj Petrášovi, aby išiel hrať prvú ligu vo futbale! To je podobné.“ Bola to s Elánom pekná etapa v mojom živote, ale myslím si, že v istom štádiu by tie kapely mali skončiť. No to sa nikomu nechce. Keď naozaj skončia, bude to dôstojné, ale keď sa ukáže neskôr, že neskončili naozaj, tak to bude také troška rozstrapkané. A ja sa bojím, že nedokážu skončiť. Bol by som rád, keby to dokázali.
Pracovali ste kedysi v televízii – v ktorej z tých dnešných by ste chceli robiť?
Objavil som čaro rozhlasu. Tam sa veľmi dobre cítim. Televízny spôsob zábavy nedokážem ponúknuť, nechcem, aby som sa dostal do situácie „já přišel zpívat nevolán“. Nerád by som išiel niekam, kde by som sa dobre necítil. Asi to ale nie je chyba televízií, ide o to, že ja televíziu neviem ani ponúknuť, ani pozerať.
A čo robíte večer?
Večer? Spím…
V tomto období si pripomíname našu spoločnú minulosť s Čechmi. Vy ste v Prahe stále ako doma. Čo ste dali českej kultúre?
V Prahe mám syna a vnučku. Charlotka má dva a pol roka a je polovičná Francúzka. Už dlho som bol pripravený byť dedom. A viete, Praha je stále moje hlavné mesto. Nie organizačne, ale svojou dušou. Keď som mal päť rokov, mamin podnik organizoval zájazd do Prahy. Vystúpili sme pri múzeu na Václaváku. Keď som uvidel to námestie s koňom a ako sa nado mnou týči budova múzea, tak som pochopil výraz hlavné mesto. A to človeku zostane na celý život. Jaroslav Seifert povedal: „Kdo Prahu jednou miluje, už nikdy nemůže jinak.“
Boris Filan
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Narodil sa 30. júna 1949 v Bratislave, vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU (1972). V rokoch 1973 – 1987 pracoval ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave. Je autorom viacerých scenárov televíznych komédií. Autorsky pripravoval a uvádzal televíznu talk-show Gala Borisa Filana. Od šestnástich rokov písal texty pesničiek, hlavne pre Pavla Hammela a pre skupiny Prúdy a Elán. Je spoluautorom libreta muzikálu Osmy div sveta. Spolu s Vašom Patejdlom napísal tanečný muzikál Snehulienka a sedem pretekárov (1991), ktorý bol uvedený aj v SND. Je aj autorom scenára legendárneho hudobného filmu Rabaka (1989) so skupinou Elán v titulnej úlohe a písal texty pre filmy Fontána pre Zuzanu. Píše originálne cestopisy (napr. Po vtákoch, Ako išlo oko na vandrovku), zaujímavé romány (napr. Wewerka, Klimtov bozk), vydal trilógiu o Bratislave, práve mu vyšla kniha Hodina človečiny. Je ženatý s herečkou Ingrid Filanovou a má dvoch synov. Moderuje úspešnú Pálenicu v rozhlase.
