Kniha týždňa: Pole obrábané slovami

29.07.2018 16:00

„Každý sa stará o to, aby vo svojom záujme presadil tie najvýhodnejšie hranice literárneho poľa, alebo, čo však vyjde narovnako, aby presadil definíciu podmienok skutočnej príslušnosti k poľu (alebo oprávnenie na status spisovateľa), ktorá najlepšie ospravedlní jeho existenciu takú, aká je.“ (Citát Pierra Bourdieua použitý ako motto ku knihe Pohyb k nehybnosti.)

Jozef Mihalkovič, Margita Mihalkovičová, rod....
Jozef Mihalkovič, Margita Mihalkovičová, rod. Géciová, Miroslav Válek a Štefan Žáry na udeľovaní cien vydavateľstva Slovenský spisovateľ 26. februára 1966. Autor: Anton Šmotlák

Začnem zdanlivo trochu odboku. Prednedávnom vzbudil až nebývalý záujem dokumentárny film Patrika Lančariča Válek. „V žiadnom prípade nebolo naším motívom Válka očisťovať alebo mu poriadne naložiť,“ hovorí režisér Lančarič. „Existuje kopa kníh, ktoré napísali odborníci, historici, a tam je veľa vecí už pomenovaných. Lenže táto vedomosť akoby nezostúpila k bežným ľuďom, tým postačuje obvyklý čierno-biely pohľad. Jednou z úloh umenia je aj to, aby veci, ktoré priniesol historický výskum, oslovili ľudí, a to sa dá jedine cez silný príbeh. Až vtedy dokážu prežiť tie časy, konfrontujú sa s nimi.“

Paradoxne, kniha Vladimíra Petríka a Vladimíra Barboríka: Pohyb k nehybnosti. Literárny život od začiatku 60. do konca 70. rokov objektívom Antona Šmotláka je takýmto čierno-bielym pohľadom. Ide o fotografie, a napriek tomu sa ich radenie a komentár stávajú silným príbehom s výpovednou hodnotou o dobe, o nich, o nás. Našla som v nej aj portrét Miroslava Válka zakončený takmer volaním po dobrej štúdii, ktorá by túto kontroverznú osobnosť zhodnotila. V knihe však nájdeme „kontroverzných osobností“ niekoľko, inokedy je kontroverznou doba či jednotlivé udalosti. Práve preto, podobne ako spomínaný film, aj táto kniha otvára priestor povedať cez dokumentárne fotografie spisovateľov v rôznych situáciách či konšteláciách čosi viac o tejto krajine a spoločnosti, vidíme, ako všetko bolo, a dnes už vieme aj to, čo bolo potom.

Už nie je veľa ľudí, ktorí vedia…

Moja generácia, podobne ako Lančaričova, strávila detstvo ešte v minulom režime, ale na prahu dospelosti sme vstúpili do nového spoločenského systému. Väčšina z nás nie je zaťažená starými vzťahmi, napríklad tým, že spisovateľská obec na Slovensku je polarizovaná a sú tu nezmieriteľné tábory. Môj otec však bol spisovateľ, do literatúry vstúpil začiatkom „slávnych“ a možno zavše až idealizovaných 60. rokov, a o tých predsa v knihe je reč, zvuk aj obraz, a ako dcéra, ale aj spisovateľka, som zvedavá…

Pre mňa knižka má možno ešte iné, veľmi osobné čaro – ponorená po krk do literárneho diania aj v súkromnom živote odmalička, mala som pocit, akoby som si pozerala „naše rodinné“ fotografie, a zrazu som mala clivú až nostalgickú náladu, ako to už pri pozeraní fotografií býva, bolo mi smutno, hoci možno ani nebolo za čím. Ak Pierre Bourdieu hovorí o príslušnosti k akémusi poľu, pre mňa je toto pole niečo ako „otcova roľa“ aj s odvolávkou, ktorú evokuje.

Svojho času som pripravovala výstavu fotografií mapujúcu tvorivé a životné zázemie môjho otca Vincenta Šikulu a oboch autorov vyššie zmienenej knihy som pozvala. Literárny historik a kritik Vladimír Petrík ma hneď na vernisáži so šarmom sebe vlastným upozornil na chyby, ktoré som mala v textoch pod fotografiami a rozhovoril sa veľmi presne o atmosfére, aká panovala napríklad na zjazdoch spisovateľov alebo pri odovzdávaní cien slovenským spisovateľom v roku 1965.

Uvedomila som si, že som sa pustila po tenkom ľade a že každú jednu takúto fotografiu som mala s ním konzultovať, že práve záznam, nielen ten cez objektív, ale aj ten pod obrázkom, je dôležitý, a že už nie je veľa ľudí, ktorí vedia, môžu a chcú zasadiť tieto veci do kontextu a popísať. Popísať zaujímavo, vtipne, presne, bez nostalgie. To sa obom autorom podarilo. Sprievodný text v knižke, či už z literárnohis­torického, alebo zo spomienkovonos­talgického hľadiska je cenným dokumentom o dobe rovnako ako Šmotlákove fotografie.

Udeľovanie cien vydavateľstva Slovenský...
Udeľovanie cien vydavateľstva Slovenský spisovateľ, za vrchstolom Karol Rosenbaum, stojaci Ctibor Štítnický, ďalej zľava doprava Nora Krausová, Cyril Kraus, Vincent Šikula a Alica Šikulová, rod. Hajzoková, 28. februára 1965. Autor: Anton Šmotlák

Literárny vedec Vladimír Barborík mi poslal dve fotografie, na ktorých bol môj otec Vinco Šikula a svokor Jozef Mihalkovič a pýtal sa ma, či poznám ženy, ktoré sedia vedľa nich. Usmiala som sa pod neexistujúce fúziky a obratom odpovedala – moja mama Alica a svokra Margita.

Zdanlivo neviditeľná kamarila

Keď sa mi dostala do rúk kniha Pohyb k nehybnosti, očarila ma. Opäť otvorený priestor a spôsob, ako povedať o histórii slovenskej literatúry a cez ňu aj o spoločnosti či krajine.

Autor fotografií Anton Šmotlák je našťastie iba takmer zabudnutý fotograf, ktorého fotografie vychádzali v novinách a časopisoch, a ktorého životné dielo sa predčasne uzatvorilo bez akejkoľvek väčšej výstavy, ak nerátame tie dve, ktoré mal v Dome československo-sovietskeho priateľstva v Bratislave.

Literatúra, jej písanie aj čítanie, sa väčšinou odohráva osamote, spisovatelia si svojich čitateľov môžu iba predstavovať, velice len dobrá otázka, či to robia, a či to treba robiť, alebo písať „bez akýchkoľvek ohľadov“ na čitateľa.

Rovnako „ťažké“ to majú čitatelia s nami – o svojom obľúbenom spisovateľovi sa môžu kadečo dočítať v učebniciach literatúry a okrem hodín slovenčiny či besied sa s ním nemajú kde stretnúť. Možno aj ich šťastie… Literárny život však je, existuje, odohráva sa. Vždy bol, a možno „vďaka“ politickej situácii aj omnoho pestrejší. Spisovatelia sa odjakživa stretávali v redakciách, kaviarňach, pri odovzdávaní cien, na besedách, poradách či dnes už neexistujúcich zjazdoch, a k „onomu“ literárnemu životu odjakživa patrili aj redaktori, fotografi, vydavatelia, sekretárky, bez ktorých by to nešlo, či prekladatelia, literárni vedci, kritici, novinári, mladí študenti literatúry, začínajúci autori zatiaľ bez knižky. Celá zdanlivo neviditeľná kamarila ľudí, bez ktorých by to celé nebolo.

Dnes sa podobný druh komunikácie medzi spisovateľmi vytráca, spisovatelia odošlú rukopis do redakcie, v podstate by svojho vydavateľa, redaktora, autora obálky ani nemuseli stretnúť, pracovné kamarátstva sa nenosia, hoci my, spisovatelia, aspoň niektorí, sa chvalabohu družíme a stretávame radi.

O „symbolickej ekonómii“ uznania

Spoločnou témou týchto fotografií je literárny život od začiatku 60. do konca 70. rokov zachytený objektívom ich autora Antona Šmotláka. Prístup k týmto fotografiám môže byť spomienkový, ale musí byť a je aj literárnohisto­rický. Celá kniha vynikajúco komentovaná podáva stručný náčrt toho, čo sa v tom období na pozadí zložitej politickej situácie, ktorá sa, pravdaže, rokmi menila, odohrávalo v literatúre, lebo literatúra ju chtiac či nechtiac vždy odrážala a aj odráža, akokoľvek sa od politiky niektorí autori snažili dištancovať či dištancovali. Napokon, kedysi aj takýto dištanc mal kdesi svoje politické dôvody či pozadie.

Pre čitateľa knihy tak vzniká akýsi rozhovor medzi napísaným a tým, čo vidí. Vďaka fotografiám je obraz, ktorý získavame, komplexnejší, presnejší. 147 fotografií je radených chronologicky, ale aj tematicky, podľa okolností, pri akých vznikli. Texty pod nimi sú strohé, väčšinou iba uvádzajú mená zobrazených osôb, ich profesiu, príležitosť, prípadne dátum vzniku. Sprievodné slovo je v takomto prípade pre vecí neznalých dôležité. V knihe fotografií pôsobí ako v iných knihách ilustrácie.

„Samotný literárny svet je však založený a spoločensky legitimizovaný iným typom vzťahov, než sú tie v pravom slova zmysle ekonomické. Sú zakotvené v tradícii a odvíjajú sa od pojmov umenie, kultúra a kultúrnosť, estetika, hodnota, hodnotenie a pod.: ide o sféru, ktorú francúzsky sociológ Pierre Bourdieu vymedzil ako „litrárne umelecké pole“. Pre tento spoločenský priestor je charakteristická a dominantná logika „symbolickej ekonómie“ uznania a prestíže, logika väčšinou priamo protikladná k logike trhu. „Byť najlepší“ vo svete literatúry ako umenia neznamená „byť najlepšie predávaný“, ba väčšinou sa to vylučuje. Literárny život môžeme teda poňať aj ako súbor prejavov literárneho poľa, sociálneho priestoru s vlastnými zákonitosťami, v ktorom si spisovatelia a adepti literatúry (aktéri) hľadajú miesto a zaujímajú určité postavenia (pozície). Ich presuny z okraja do centra, ale aj z centrálnych do periférnych pozícií sú prejavom dynamiky literárneho poľa, jeho premien v čase,“ píšu v spoločnom úvode autori publikácie.

Vladimír Petrík, Vladimír Barborík: Pohyb k...
Vladimír Petrík, Vladimír Barborík: Pohyb k nehybnosti Autor: LIC, 2018

Na fotografiách vidíme, ako sa toto „pole“ menilo v čase, aké formy literárneho diania autor v istom čase preferoval, komu bola venovaná pozornosť, na koho sa „zabudlo“, prípadne ako táto pozornosť „ochabovala“ až bola napokon presunutá na iných aktérov, iní sa spred objektívov vytratili, rovnako zmizli z verejného života. Podľa autorov niektoré rámce na „uplatnenie literatúry vo verejnom živote boli vymedzené krátko po prevzatí moci komunistami a v niektorých aspektoch si zachovali svoju platnosť až do roku 1989“.

Ak chcel spisovateľ „vydržať“ a udržať sa na „literárnom poli“, nevyhnutne musel s režimom spolupracovať, pretože bol naňho odkázaný mediálne aj ekonomicky.

Ak pre seba hudieš – sám si vyskakuj

Ako dcéra jedného z aktérov veľmi citlivo reagujem na 60. a 70. roky. Kniha nehodnotí, sled fotografií sa stáva príbehom, text zvukom, ilustráciou, napriek tomu je cenným svedectvom o dobe, ktorú mladšie ročníky nezažili a my si pamätáme najmä z rozprávania, aj toto sme my, tohto všetkého sme súčasťou.

Cenným dokumentom sú osobné, zavše vtipné komentáre pravdepodobne Vladimíra Petríka a úryvky z knihy Hany Ponickej Lukavické zápisky, aj krátke medailóny zúčastnených.

„…slovo je dobrý nástroj, len treba vedieť na ňom hrať. Dôležité je, kto na ňom hrá, ako a čo hrá, ale i komu. Môžeš vyhrávať sebakrajšie, márna je tvoja hra, ak ťa nikto nepočuje. Ak pre seba hudieš – sám si vyskakuj. Alebo hoci plač.“ (Andrej Plávka, 1977 na margo druhého zjazdu spisovateľov).

Kniha Pohyb k nehybnosti je fotografickým svedectvom o literárnom políčku a dobe, ktorá zavše bola do plaču, napriek tomu mnohí „vyskakovali“ a vyskakovali aj za nás, ja ich ešte teraz čítam a počujem. Hoci dnes hudieme inú pesničku a možno sa natíska aj otázka, že pre koho!

Vladimír Petrík, Vladimír Barborík: Pohyb k nehybnosti. Literárny život od začiatku 60. do konca 70. rokov objektívom Antona Šmotláka.
LIC, 2018

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Vladimír Petrík #Vladimír Barborík #Anton Šmotlák
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku