Kniha týždňa: Emil z hôr – rozprávka na dobré ráno

04.08.2018 16:00
Juraj Raýman Emil z hôr
Juraj Raýman: Emil z hôr. Ilustrácie: Marta Prokopová Autor:

Nápadne nenápadné vydavateľstvo Filmotras, ktorým trasú predovšetkým vydavateľské nápady režiséra Mareka Šulíka, vydalo „milým deťom“ príbeh o Emilovi z hôr (2017). Napísal ho Juraj Raýman a ilustrácie namaľovala Marta Prokopová. Dalo sa predpokladať, že obaja budú z filmárskej brandže, a kto tak čakal, ten sa dočkal.

Kniha je to jednoducho driečna. Dôraz je na slove jednoducho. Ale ako len môže byť zložitým práve jednoduché, dokazuje zasa raz trpezlivo netrpezlivý rozprávač, ktorý sa v prívale pomalosti, teda „keď sa zdanlivo nič nedeje“ , nezdrží a vtiahne čitateľa rovno do rozprávačskej kuchyne kde „veci kryštalizujú“. Pravda, je to osobitý rozprávač a s vinu zakrývajúcim úsmevom sa prizná k „primýšľaniu“ príbehov do príbehu a neošíva sa ani uvedeniu na scénu zástupcov obce čitateľskej v instantnej forme „namosúrených listov“.

Ako už neraz, opäť sa potvrdilo, že bez okrajov by sme necítili a nevychutnali si stred. V ústrety stredu teda letí štandardne mravopoučný, liečivý a láskavý príbeh. Zrejme práve preto obsahuje aj raýmanovskú definíciu lásky, čiže definíciu naplno vyslovenej kompletnej zamilovanosti: „Nič ho už nevedelo uspokojiť tak ako predtým. Pri každej z obľúbených činností cítil, že mu čosi chýba.“

Viem, že sa to nepatrí, ale predsa len opáčim, keďže patrím k mnohodetným – ako kolt šesťranovým – otcom, a tak som vlastne nedostal príležitosť prerušiť živý kontakt s rozprávkami a literatúrou pre deti vôbec. Našťastie aj nie. Mám tak však väčšiu skúsenosť, ako by som chcel mať, aj s „hravosťou“ skriptorov pre deti, s násilnosťami spáchanými na ich spoznávaní sveta mimo seba a v sebe, na karikovaní karikatúrnych predstáv o humore a poézii. Na Slovensku by sa naisto našlo zopár viťúzov celosvetového významu. Na preveľké šťastie sa tu však objavil, žil a žije Tomáš Janovic.

Počuť srdcom, vidieť jazykom

Juraj Raýman má zvláštny dar, ktorý si časť jeho profesie rovno vyžaduje. Vidí jazykom. Vizuálny jazyk prihráva rozprávačovi predovšetkým obrazy. Raýmanovi však obrazy a zároveň aj ich animáciu, ich rozpohybovanie.

Kde videl ich predobrazy? Videl ich stovky ráz na filmovom plátne rozžiarenom groteskami geniálneho Charlieho a geniálneho Bustera predovšetkým. Príkladom za ostatné nech je vstupná príhoda Horáca Huberta Halapartňu ešte pred zoznámením sa s Emilom z hôr.

Narodil sa ako 50-ročný znervózňovateľ a v duchu budúcej profesie natoľko znervóznil svojho otca, „profesionálneho povrazochodca a akrobata na visutej hrazde“, že keď sa ten „počas dopoludňajšieho predstavenia zrúbal z lana rovno na hlavu“, našťastie nie na zem, ale doprostred trampolíny, tak začal lietať z jeho rodnej trampolíny na trampolínu cirkusu v najbližšej dedine a ďalej v najbližšom meste a potom v ďalšom až kým nepretrampolínoval okolo celého sveta. Len si skúste spomenúť, koľkokrát ste videli grotesku s Chaplinom ako čašníkom či tým alebo oným „luftmenom“ práve teraz pretrampolíno­vávajúcim okolo dediny, okolo mesta, okolo celého sveta ľudských bolestí a fantázie? Koľkokrát vás rozosmial a koľkokrát vás dojal?

Ľudožravé dvere

Alebo čo taká spomienka na dvere, ktoré Marcel Duchamp roku 1926 umiestnil do kúta výstavnej miestnosti a keď sa vľavo otvorili, tak sa vpravo zatvorili. Juraj Raýman takrečeno oplýva predstavami a nebola by žiadnou náhodou predstava ako do podvedomia ponorený úkaz vykúzlil „ľudožravé dvere“. Podobne „metaforicky“ Juraj Raýman používa ohybné i neohybné slovné druhy. Napríklad také stupňovanie prídavných mien. U Raýmana to ide od pozitívu snehová vločka cez komparatív vločka ako päsť až po superlatív vločka ako mrakodrap.

Povedzme, že ľudožravé dvere by nás mali prinajmenšom vypľuť zo sveta dospelých do sveta bizarných predstáv ich potomkov. Bizarných? V istom zmysle áno, pretože sme chceli v tom dospeláckom svete statočne vytvoriť skôr tušené ako priznané právo akcentovať nárok na akúsi vrcholnú slobodu, onú detskú slobodu poznávania. Samozrejme, že nami maximálne (ne)akceptovanú slobodu. Juraj Raýman to zrejme skúšal úprimne, lebo bol prinútený okolnosťami, ako sa zvykneme vyhovárať. Chcem tým povedať, že príbeh Emila z hôr je aj autorským terapeutickým vlichocovaním sa do šamanského šepotu, ktorý by mohol narušiť alogickosť takzvanej detskej perspektívy, navyše perspektívy atakovanej naskrze „banálnymi“ osýpkami.

Samozrejme, je to aj autorská finta, ale je to aj pravda, je to však predovšetkým a navýsosť poetické rozprávanie a sú to aj také poriadne rozovreté ruky, na ktorých stojí svet rozpoznávania. Teda práve „tu a teraz“, kedy aj ten najbližší sprievodca prežívaného detstva mohol byť a aj bol lživým a kedy mohol a aj bol sprievodcom inšpirujúcim a láskavým. A to, veruže, nie je už žiadna „sranda“.

Realita čara

Dve strany pred tirážou knižky Juraja Raýmana – vraj pre deti – s podozrivým názvom Emil z hôr sa však objaví čosi ako hrom z jasného neba. Ide vlastne o – v modernom umení veľmi obľúbený a aj veľmi zneužívaný – scudzovací moment. Tentoraz v podobe akejsi správičky „o osýpkach, knižke a autoroch“. Zrejme preto aj oná (v úvodzovkách uvedená) vstupná informácia, že pôjde o „skutočnú rozprávku“.

A ktoráže je tou neskutočnou? Alebo sa autor chlapí, že teraz by sa malo čaro pominúť a mala by nám zostať akási suverénna realita? Ale kdeže. Keby bola Prievidza naozaj v nebezpečenstve, tak by bola v reálnom nebezpečenstve, ale keď ju napadli choroboplodné zárodky v maximálnom registri chrastičiek, kiahničiek, vriedkov a vredov, oparov, bradavíc, pľuzgierov, výrastkov, hemoroidov a iných vzácnych exponátov z Pandorinej skrinky zväzu čarodejníc, potom zrejme ide výlučne o súčasť poznávania milosrdným zdvojením pravdy, pravdy tiež niekedy pomenovanej ako terapia šokom.

Keď ilustrácie (len) neilustrujú

Keď ilustrácie (len) neilustrujú, majú šancu našepkávať, ale my – obete povinnej školskej dochádzky (George Bernard Shaw) – veľmi dobre vieme, že v škole školského veku sa našepkávať nemá a tak nám zostava len číra radosť z obrázkov Marty Prokopovej. Trúfam si o tom niečo vedieť a tvrdím, že to za to stojí. Tá číra radosť, pochopiteľne. Aká radosť? Radosť z viac ako dvadsiatich celostránkových a niekedy aj dvojstránkových – v tom prípade ide o poctivých 20-x 57-centimetrových – obrázkov. Plus obrázky na obálke, na predsádkach či zarážky na textových stranách odcitované z detailov niektorej z ilustrácií.

Prokopovej obrázky sú melancholické a humorné zároveň. Sú také smutno-smiešne, veď viete prečo. Niekedy sú ostro vykrojené z jednoliatej tmy pozadia, niekedy sa vynoria spolu s náznakovou (symbolickou) naráciou, niekedy sú veselo porozprávané. Vždy však pripomenú okienko z animáku, totiž pripomenú detail, celok, podhľad či nadhľad, po ktorom sa naisto rozbehne dej obrázka po filmovom plátne či na sklenenom plátne televíznej obrazovky.

Skrátka, Emil z hôr Juraja Raýmana s ilustráciami Marty Prokopovej je fajn vydavateľský počin Filmotrasu Marka Šulíka. Fajn knižka i fajn výzva tak či onak nášmu stále dosť a dosť konzervatívnemu prostrediu.

Juraj Raýman: Emil z hôr. Ilustrácie: Marta Prokopová
Filmotras 2018

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Marek Šulík #Juraj Raýman #Emil z hôr #Marta Prokopová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku