Kniha týždňa: Venuše dneška

18.08.2018 12:00

Aká je súčasná žena? Vek – niekde medzi 26 až 40, solídny partner, uspokojujúce finančné zázemie a dieťa, ktoré prišlo, aby pretvorilo všetko dosiaľ nastavené.

Mária Modrovich: Flešbek
Mária Modrovich: Flešbek

Ostáva jej ešte energia na absorbovanie intelektuálnych podnetov, vynorí sa nad životom očakávaná dúha v podobe bezbrehej starostlivosti a vibrujúcej lásky? Stane sa imúnnou voči globálnym spoločenským katastrofám, pretože ju dieťa uvelebí v lôžku materstva a opatery? Aj na tieto otázky dáva odpoveď kniha Flešbek – útly román spisovateľky Márie Modrovich, alebo zbierka príbehov, v popredí ktorých stojí žena. Jedna z mnohých.

Staré sny a ambície

Flešbek ako návrat do minulosti, záblesk prežitého, útržky spomienok. Niektoré sa zjavia len ako letmý opar, aby potom zmizli a nechali jedinca žiť si ďalej svoj život bez zmeny pravidiel. Iné sú o čosi nástojčivejšie. Nedobrovoľne nás vťahujú späť do bolestných včerajškov, alebo – naopak – sú zidealizovaným pohľadom do minulosti, ktorý mení prítomnosť na zmes šedi a splínu.

Flešbek Márie Modrovich má viacero odtieňov. Je vyrozprávaný úprimným jazykom bez falše a pátosu. Nekričí ani sa nenadúva, podáva výpoveď o ženách, ktorých je viacero alebo len jedna. Konfrontácia so súčasným spoločenským tlakom a očakávaniami je o to hrozivejšia, o čo nenápadnejšie je podaná. A Modrovich sa nepasuje do roly revolucionárky. Nespochybňuje – pomenúva. Prostredníctvom desiatich textov vstupuje do vnútorného sveta svojich protagonistiek (protagonistky), v ktorom zachováva ich autentickosť.

Iste, mohla sa vydať na cestu príbehov v pravom zmysle slova, ale dejová zložka nie je tým, čo robí Flešbek výnimočným. V podstate ide o civilné rozprávanie a fragmenty života jednotlivých ženských postáv fungujú rovnako dobre samostatne ako pospolu.

Autorka vo svojej, v poradí tretej, knihe nemilosrdne odkrýva viaceré aspekty materstva. Odcudzenie sa s partnerom, zmätenosť okolo nových silných emócií, akási nestálosť a chvíľková strata seba samej. Akcent na praktickosť (umyť riad, dávať pozor, aby dieťa neodbehlo príliš ďaleko a najmä, aby neprechladlo) akoby presvietil všetko ostatné. No samotná hrdinka ostáva kdesi vnútri stále svojbytnou a pri pozorovaní neznámej zahraničnej mamičky – divadelnej dramatičky, ktorá zvláda všetky svoje úlohy a navyše ich vykonáva s gráciou a ľahkosťou – na ňu dolieha frustrácia. Aj tá je formou flešbeku, pripomenutia starých snov a ambícií.

„Momentálne má na čítanie málo času, chvíľa v kaviarni, počas ktorej recenziu preletela, bola výnimočná. Milan náhodou nemusel byť v práci, tak sa s malou, spiacou v kočíku, prechádzal uličkami okolo kaviarne. Helena ostala sedieť pri stolíku – nalakovanom pni – a odrazu nevedela, čo so sebou. Jej mozog dokázal produkovať len stres. Nie je dieťaťu zima?“

Z bezpečnej veže

Alebo hrdinka číslo dva. Bujarú mladosť má už za sebou a dospelosť je stále tak trocha rozpačitá. S kamarátmi zo strednej sa ocitne na výlete v Maroku. Kulisy sú pre Modrovich dôležitým výrazovým prvkom. V druhom texte ich zosobňuje ležérnosť miestnych obyvateľov, lenivé premiestňovanie sa z pláže na ubytovanie, orientálne koberce a africké jedlo. Návrat do starých topánok, ktoré už protagonistke príliš nesedia. Tlačia ju v miestach, ktoré už medzičasom vyplnil celkom iný obsah.

Flešbek môže byť aj bolestný – všetko naokolo ponorí do hmly, nesúrodej masy, ktorú definuje zmätenosť. A predsa v sebe pociťuje chuť poddať sa svojmu starému ja, dovoliť mu navrátiť sa späť, rekonštruovať či trebárs deštruovať.

Výborným príkladom rozkolu starého a nového (vo viacerých jeho konotáciách) je text o stretnutí mladej ženy so starenkou pozorujúcou z okna tep života. Čo má moc človeka ochromiť, uvaliť ho do väzenia štyroch stien, kde sa jediným spojivom s prítomnosťou stáva pohľad z „bezpečnej veže“? Nenaplnené ciele, disfunkčné manželstvo, série zlých rozhodnutí, neschopnosť jeden deň vstať a žiť svoj vlastný príbeh? Nasledujúci deň znova a znova tá istá nevôľa, až sa človek zmení na pozorovateľa?

„Stará žena, viem, že pod tou tesilovou zásterou ukrývaš celé vankúše hnevu, ktorými sa tvoje telo obalilo. O chvíľu sa zotmie, tieň ulice prezradil, že v izbe za tebou na modro bliká televízor. Si falošný jin a falošný jang, predstieraš, minimálne od pol pása nahor predstieraš. Na nohách máš vyšúchané tanečné lakovky ešte spred svadby, je to tak? Radšej si trocha zakrič. Vypráš okoloidúcemu na hlavu prachovku. Pusti na chlapca na kolobežke dlhú lepkavú slinu.“

Nemilosrdne, emotívne, mnohoznačne

A sú tu aj iné flešbeky. Priamočiare. Dojazdy z drogových popoludní a večerov, psychedeliká meniace štruktúru vedomia – skúsenosti za hranicou opísateľného. Odmena je lákavá, „nech je život samý nadupaný fleshbeck“, ale daň môže byť privysoká – napojenie sa na kolektívne neraz vedie k odpojeniu sa od seba samého. Strata, roztrieštenosť, dezorientácia.

Keď jedna z hrdiniek knihy spomína na rozchod, dostáva sa do podobného stavu. Citová trauma prináša okamžitú izolovanosť. Ako naťahovacia guma vyrve účastníka z dejiska bežného a dobre zaužívaného stereotypu niekam ďaleko nahor, kde nejestvujú pravidlá, iba nekončiace sa plávanie vo vzduchoprázdne, aby ho potom vrhla späť na zem – ale len na chvíľu, z ktorej sa treba opätovne spamätať.

Mária Modrovich pri písaní rada používa kontrasty. Zastupujú úlohu otáznikov či porovnávacích znamienok. Vyberáme si ich my sami. Matka, ktorá ponosy dcéry na jej nedostatočne oholené nohy odbíja poznámkou „moja zlatá, ja mám trocha iné starosti ako ty“. Putá medzi ženami – dcéra, matka, babka, kamarátka, sú, boli aj budú zdrojom inšpirácie a fascinácie pre mnohých umelcov. Ženský pohľad (tak ako je to napríklad pri talianskej autorke Elene Ferrante alebo britskej Zadie Smith) je vždy akýsi iný. Nemilosrdný vo svojom tichom odboji, emotívny pri zachovaní vecnosti, mnohoznačný pri využití jedinej vhodnej paralely.

„Rozhorúčené dieťa sa po dlhom, hlasnom pití z pravého prsníka – toho, čo na začiatku sľuboval viac mlieka a toho, čo sa neskôr viac zapaľoval – viditeľne ochladilo. Muž, zrejme iritovaný tým, že nemohol dieťaťu ponúknuť „aspoň štvrtinku svojho ibuprofénu“ si obliekol páperovú bundu a zaviazal si topánky. ,Idem si pred chatu zapáliť.‘ Ako to bolo dávno, čo sa mohla v noci pozerať na hviezdy? Hnev z nej ešte celkom nevyprchal a napriek tomu, že sa cítila mocná – jej pravý prsník zachránil situáciu -, závidela mužovi, že sa po vypätých momentoch mohol vzdialiť, že sa mohol uchlácholiť tmou.“

Návraty všetkých druhov

Flešbek je zmesou príbehov, ktoré vo viac či menej podobnej konštelácii zažíva každá žena. V niektorých miestach inklinuje ku komornej spovedi, v iných nastavuje zrkadlo celospoločenským problémom (migračná či ekologická kríza).

Modrovich je pomerne všestrannou autorkou, ktorá sa rada hrá s uchopením motívov. Niekedy jej na vytvorenie javiska stačí jedna kulisa, inokedy ich postaví viacero, aby sa potom v texte vrátila na začiatok – k jednoduchosti a monotematickosti.

Už v predchádzajúcich knihách sa prejavila ako rozprávačka s citom pre tempo textu a túto vzácnu schopnosť našťastie nestratila. Jej zatiaľ poslednú knihu možno vnímať ako ucelenú zbierku textov na tému „žena v súčasnom svete“, ale rovnako dobre jej bude sedieť zovšeobecnenie „návraty všetkých druhov“.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#tip #Mária Modrovich #kniha týždňa #Flešbek
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk