Preto s veľkou úctou, hrdosťou a obdivom konštatujem, že prvý zväzok výberu z celoživotného obsiahleho diela pôvodom slovenského rodáka, ale v premenách času kozmopolitného spisovateľa, dramatika a scenáristu Ladislava Grosmana (1921 – 1981), sa v českom vydavateľstve Akropolis mimoriadne vydaril. Vyšiel s podtitulom Povídky ako prvý zväzok plánovaného päťzväzkového projektu.
V znamení osudu a údelu
Sme náchylní a vždy pripravení historicky odľahlé výpovede o zlých chvíľach v kultúrnom a humánnom nečase vnímať ako zažehnané nebezpečenstvo, presne namaľovaný obraz, alebo povedzme ako vysoký zlovestný tón z hudobnej skladby, ktorá sa občas, príležitostne, ozve v našich (d)ušiach, aby sa dotkla nášho polospiaceho svedomia, rozumu a zodpovednosti. Chcem však čitateľom v tejto súvislosti pripomenúť, že cesty k takémuto čitateľskému zážitku bývajú v osobnej histórii spisovateľov veľmi kľukaté.
Ladislav Grosman sa narodil v roku 1921 v Humennom na východnom Slovensku a zomrel o šesťdesiat rokov neskôr v izraelskom meste Tel Aviv. Prežil tam podstatnú časť života. Mentálna aj priestorová vzdialenosť tejto časti sveta, kam sa spisovateľ cielene presunul po invázii vojsk do Československa v auguste 1968, ho síce vzdialila od rodného Vihorlatu, a potom narýchlo osvojenej Prahy, spôsobila však, že spontánne vzniklo podložie pre zaujímavý a typický spôsob písania.
Ak o ňom takto trúfalo hovorím, uvedomujem si, že je daný nielen Grosmanovým židovským pôvodom, ktorý zložito vnímam na jednej strane v jeho časovej mohutnosti, trvaní a stabilite a zároveň vice versa tiež v produktívnom kontraste definovanom opakovanou náhodnosťou a premenlivosťou židovského osudu v čase, ktorý nebol skúpy na kolízie, výzvy a premeny.
Grosman a jeho písanie, pretože to nás predovšetkým zaujíma, sa v tomto osudovom zápolení o spásu identity a jej paralelnú historicky nevyhnutnú relativizáciu priraďuje k takým zjavom svetovej literatúry, akými boli Isaac B. Singer alebo Isaak Babeľ. Na Slovensku ich poznáme predovšetkým z českých prekladov. Veľa vieme o ich osobných a občianskych osudoch. Obaja boli utečenci, pútnici, ľudia, ktorí sa museli vzdialiť z domova, aby sa na inom mieste a v inom čase pokúsili porozumieť sami sebe.
Vojnou poznačený ofenzívny a revolučný Babeľov príbeh kontrastuje, ale aj korešponduje s osobnou históriou I. B. Singera, ktorý prekonal dlhú cestu od ortodoxného príbehu rabínovho syna až ku kozmopolitnej skúsenosti domestifikovaného amerického židovského spisovateľa a intelektuála. Obidvaja boli skvelí, možno geniálni poviedkari. Dnešného čitateľa to zvádza k úsudku o geniu loci, ktorý má vážnu kultúrnu misiu vo veľmi konkrétnom kultúrnom a historickom rámci, kde sa príbeh židovskej kultúry na jednej strane opakovane otvára širokej skúsenosti, ale súčasne sa hermeticky zacykluje v sústredenom pozorovaní toho istého neobsiahnuteľného príbehu. Tu je miesto pre evokáciu tragiky a smútku hneď povedľa krásy a radosti ako večných zdrojov vitálnych, živých mikroobrazov, pre ktoré je žáner poviedky, črty, anekdoty alebo novely najvhodnejším médiom.
Kde všade bol Ladislav Grosman doma
Je zrejme dobrou voľbou, že ako prvá časť výberu z Grosmanovho celoživotného, žánrovo pestrého a obsažného diela vyšli práve poviedky. Zaiste si v tejto súvislostí mnohí z čitateľov pripomenú, že krátka novela Obchod na korze spolu s prózou Pasca boli východiskom pre Grosmanov scenár rovnomenného oscarového filmu z roku 1965.
Aj tento drobný príklad dokladá, že práve poviedka alebo novela výborne korešponduje so židovským kultúrnym a mentálnym zaujatím pre hĺbku a tragiku života v širokej amplitúde od vznešeného až po jeho vyhranený opak v komickom, absurdnom alebo nonsensovom. Také sú aj Grosmanove poviedky v prítomnom výbere. V úspornom a kondenzovanom tvare zápasia o šťastný osud drobných hrdinov, aby ho v závere rozprávania vyvrátili naruby. Šťastné konce neexistujú, a to, čo šťastie pripomína, je iba zmierenie sa s plynúcou a pretrvávajúcou povahou života. Nachádzanie krásy je preto nezavŕšené, v jej priebežnom popieraní a relativizovaní je však skrytá veľká túžba po pokračovaní života.
Grosmanova próza má pre takúto autorskú filozofiu a konfesiu oporu v osude autora. Jej výsledný tvar je napriek priezračnosti, jasnosti a niekedy až frapantnej jednoduchosti vyrozprávaných príbehov výsledkom viacnásobného úsilia. Najdôležitejším a kľúčovým je zápas s pamäťou o sprítomňovanie živej spomienky ako zmyslu výpovede. Ladislav Grosman v nej spomína na detstvo pod Vihorlatom, na roky vojny a obdobie tesne po nej a tiež na roky strávené v izraelskej emigrácii. Je to pomalé a presné spomínanie. V tej požehnanej pomalosti splýva aj zápasí s jazykom, ktorý si osvojil ako svoje umelecké médium.
Jeho čeština je krásna a výnimočná, podfarbená spodnými prúdmi veľmi vizuálneho, obrazového a farebného vnímania sveta, čo v konečnom dôsledku taktiež korešponduje s písaním, ktoré sa spolieha na evokáciu fyzicky odľahlého priestoru a času v modalite spomínania. Neznamená to však, že sa Grosmanova pisateľská kapacita vzdáva konkrétnych politických súradníc. Aj keď jeho hrdina rozhodne nie je homo politicus, jeho vzťah k veľkým dejinám (druhej svetovej vojne, holokaustu, neskôr jomkipurskej vojne z prvej polovice 70. rokov) je vždy zreteľný, pokrytý veľmi osobnými príbehmi o sklamaní, zrade a zložito vykúpenom obyčajnom šťastí.
Autorov malý človek sa však vo veľkých nespravodlivých dejinách nestráca, opakovane im vzdoruje humánnym étosom nielen v mene života, ale tiež v záujme zachovania jeho prirodzených, zlobou neznásilnených krás. Je to v princípe jednoduché autorské gesto. Na vysokej vlne ho však nesie nie bežná podobnosť a blízkosť autorovho písania s epickými svetmi takých literárnych majstrov, ako boli Jiří Weil, Bohumil Hrabal, Ladislav Fuchs, Isaak Babeľ alebo Isaak B. Singer.
Neľahký výber, výborný výsledok
Editorom poviedkového výberu, o ktorom tu píšem, je renomovaný bohemista a literárny historik Jiří Opelík. Treba povedať, že s Grosmanovou poviedkovou pozostalosťou nemal jednoduchú prácu. V edičnej poznámke uvádza opakované rozhodnutia a voľby, ktoré uskutočnil, aby edícii doprial najlepšiu možnú podobu. Ich výsledkom je kombinovaný edičný prístup, ktorý prioritne rešpektuje vplyv poviedkového súboru Hlavou proti zdi, jediného knižného titulu zostaveného autorom. Editor naň jasnozrivo nadväzuje a v princípe napodobňuje jeho kompozíciu aj v druhej časti svojho výberu, do ktorého umiestnil poviedky z časopiseckej a dosiaľ nepublikovanej pozostalosti.
Vznikol tak literárne ucelený oddiel Kde jsem byl všude doma. Obsahuje výber z troch plánovaných Grosmanových poviedkových cyklov, ktoré však nikdy neboli realizované. Vďaka editorovej mimoriadne empatickej práci s týmto literárnym materiálom máme pred sebou ucelený obraz Grosmanovho poviedkového a novelistického diela, pričom tu predstavený korpus krátkej prózy môžeme chápať aj ako etickú a estetickú anabázu pre ostatnú autorovu tvorbu. Na jej postupné edičné spracovanie a zverejnenie sa vopred teším.
