Kniha týždňa: Scenár. Román, ktorý sa prihovára

18.09.2018 14:00

Hlavnými postavami najnovšieho románu spisovateľky, publicistky i filozofky Etely Farkašovej je starnúci manželský pár.

Etela Farkašová Scenár
Etela Farkašová Scenár

Prekladateľka a vedec majú troch synov a jedného vnuka a od postáv sa ďalej ako klbko vlny odvíja aj príbeh. Vzťahový, priezračný a s citom (nie sentimentalitou) písaný text o starnutí, deťoch, medzigeneračnej komunikácii, o manželstve, ale aj o prekladateľstve, jazyku, o hudbe, maliarstve a vzdialene i o etike starostlivosti.

Pretože román je nominovaný na cenu Anasoft litera, vzbudil mnoho reakcií. V recenzii na literárnom portáli Platforma pre literatúru a výskum (Plav) o texte Matej Masaryk vraví ako o zdĺhavej nude. Nikdy som s názormi recenzentov nesúhlasila menej.

Citlivý pohľad na starnutie

Román nie je ostrou bombou, granátom vhodeným do pokojných vôd slovenskej literatúry, ani sa nevyhraňuje výrazne experimentálnym jazykom. Je to však reflexívno-vzťahový román, rozbor rodinných vzťahov i rodinnej anamnézy a jej neuniknuteľného vplyvu na vývoj postáv v dospelosti. Na toto možno namietnuť, že podobných kníh už sme čítali množstvo. To je pravda, ale tak ako v literatúre všeobecne, v románe Scenár to platí ešte viac – že podstatnejšie je uchopenie témy, to, ako o nej autorka píše.

Tak ako v živote, aj v tomto texte sú príbehy postáv jedinečné – a sú aj osobito napísané. Záberom tém, ktoré autorka prináša a spracúva, sa navyše môžu dotknúť širokého spektra čitateľov a čitateliek. Text neprovokuje. Prihovára sa nám. Okrem príbehu jednej rodiny prináša do literatúry aj citlivý pohľad na starnutie a vek, upriamuje našu pozornosť na vytrácanie sa slova „starnutie“ zo slovníka, jeho obchádzanie či transformovanie na iné termíny, na vytesňovanie starnutia tak zo spoločenského kontextu, ako aj z jazyka.

Požiadavka večnej mladosti, alebo presnejšie zneviditeľňovanie, či dokonca miznutie starších ľudí z verejného priestoru, sa v románe stáva čoraz nemilosrdnejším. Prostredníctvom starnutia vníma hlavná hrdinka s úzkosťou aj sprievodné javy zdravotné (zabúdanie, strácanie fyzickej zdatnosti, samovrava), ale predovšetkým spoločenské.

Bez správnej odpovede…

Hlavní protagonisti Katarína a Vojto sa pomaly so svojím životným štýlom, tempom a názormi stávajú pre ostatných členov rodiny čím ďalej, tým menej pochopenými. Nedarí sa im zmieriť sa s tým, že sú už len tolerovaní. Skúsenosť starnutia je tu definovaná ako neprenosná, rovnako ako požiadavky na ľudí v produktívnom veku, ktorí musia vyvinúť nadľudské úsilie na to, aby ich napĺňali. Priepasť medzi generáciami sa zväčšuje, Katarína rekapituluje svoje životné rozhodnutia, stráca sa v spomienkach a je bolestne vystavená uvažovaniu o dôsledkoch svojich rozhodnutí.

Text zosilňujú aj rozjímavé pasáže o záhrade a prírode, alebo neustále pýtanie sa, či za deštruktívne správanie vlastných detí nesieme vinu my sami. Kde je ten bod, kedy človeka utvárajú rané spomienky, rodičia a prostredie a kedy už nesie za svoj život zodpovednosť iba on sám?

Rodinný problém vyhrocuje tiež nezodpovedateľná otázka o osobných hraniciach i o tom, čo je pre druhého človeka pomoc, kedy ho treba nechať niesť si dôsledky vlastných rozhodnutí samého a či je to z rodičovskej strany vôbec možné. Hlboký vnútorný konflikt hlavnej hrdinke prináša predovšetkým príbeh najmladšieho syna motajúceho sa v dlžobách, hazarde a závislostiach.

Katarína je zaseknutá uprostred neodbytných otázok a spomienok, v ktorých sa jej najmladší, problémový, syn stáva zároveň tým najmilovanejším. Inde zas otvorene pomenúva to, čo sa mnohí rodičia nikdy pomenovať neodvážia – že najmladší syn im priniesol do života veľa zla.

Obaja hrdinovia – Katarína aj Vojto – sa vo vzťahu k najmladšiemu Richardovi dynamicky vyvíjajú, zamotávajú sa do otázok, na ktoré neexistuje ani jednoznačná, ani správna odpoveď. Kniha sa tak stáva aj románom o rodičovstve, o nemožnosti ponechať svojho syna osudu a zároveň o nemožnosti pomôcť mu. Objektívne krutý pohľad na jeho konanie sa strieda so snahou nájsť korene problému, pochopiť ich, ospravedlniť, alebo aspoň prijať jeho konanie.

Otázky, ktoré sa bojíme položiť

Rodinný román je sugestívny aj úvahami o jazyku a prekladateľstve, o povolaní prekladateľky, ktorá „žije cudzími myšlienkami“, alebo „v cudzích myšlienkach“. Celý text ozvučujú briskné a evokatívne úvahy o klasickej hudbe, od romantických autorov až po starú hudbu. Hrdinov hudba spája a tvaruje ich spoločné spomienky, zachováva ich celistvé, je vodidlom k minulosti.

V Scenári sa v menšej miere zablysnú aj podobné úvahy o výtvarnom umení, ale hudba a audiálnosť obsahovo výrazne prevažujú. Formálne si nemôžeme nevšimnúť autorkin filmový prístup k textu. Scény v záhrade, obrazy zo života synov i dialógy majú blízko k scenáristickému videniu. Je to sled dynamických obrazov poprekladaných úvahovým textom rozjímajúceho charakteru vo vnútorných monológoch hlavnej hrdinky. Etela Farkašová text zosilňuje častými obraznými vyjadreniami, duševné poryvy postáv evokuje presnými metaforami, čo textu dodáva aj lyrický rozmer.

Výtvarnú stránku románu a jeho tému podčiarkuje aj obálka výtvarníčky Květy Fulierovej, autorkinej dlhodobej spolupracovníčky.

Román Scenár spisovateľky Etely Farkašovej sa vďaka rozsahu tém, zameraním na vzťahy i na spoločenský diskurz stal čítaním pre všetky vekové kategórie, zaujímavou úvahou pre prekladateľskú a hudobnícku verejnosť, ale predovšetkým príbehom pre čitateľov a čitateľky, ktorí a ktoré v literatúre stále hľadajú možnosť identifikovať sa s postavami.

Jednoduché odpovede nám tento román síce neponúkne, ale možno nám pomôže formulovať aj také otázky, ktoré by sme sa sami sebe báli položiť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Etela Farkašová #kniha týždňa #Anasoft litera 2018
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku