Kto dokázal tak maľovať a ako sa utváral jeho život? O jednom z takýchto výnimočných osudov je kniha Rolanda Cristofanelliho nazvaná Raffael. Hneď v prvej vete uvádza: „Keď som mal jedenásť rokov, otec mi povedal, že naša rodina pochádza z Colbordola, a nie z Urbina, kam sa aj s rodinou v polovici minulého storočia presťahoval môj starý otec Sante do domu na ulici del Monte.“
Z ukážky vidno, že to je denník a že príbeh je podrobný: bude v ňom všetko o pomerne krátkom, ale bohatom živote tohto umelca. Zomrel, keď mal 37 rokov, ale narodil sa do dobrého obdobia. Začiatok šestnásteho storočia predstavuje totiž najslávnejšie obdobie talianskych dejín. Nikdy predtým ani potom nežilo vedľa seba toľko vynikajúcich osobností a mimoriadnych talentov. Popri Michelangelovi a Leonardovi pôsobil práve aj najmladší z velikánov renesancie – Raffael Santi.
O Raffaelovom živote sa vraj zachovalo málo autentických správ, ale vie sa o ňom dosť, lebo bol slávny a chýr o ňom pokračoval aj po jeho smrti. Pre spisovateľa je vlastne takýto námet s „bielymi miestami“ vďačný – môže si domýšľať a uvažovať, musí veľa pátrať. Autor najnovšej knihy o Raffaelovi, historik umenia a spisovateľ Rolando Cristofanelli, sa do toho pustil. Pokúsil sa preniknúť k Raffaelovej osobnosti, priblížiť jeho názory. Fiktívny denník, ktorý si umelec začína písať ešte v detstve, zavedie čitateľa najprv do Perugie, kde sa zaúča do maliarskeho remesla. Nasleduje Florencia, kde sa márne pokúša uplatniť, a napokon je to Rím, kde sa dočká vytúženej slávy, bohatstva a uznania. Všetko sa vyvíja sľubne, ale postupne sa čitateľ stáva svedkom umelcovej tragédie: snaží sa o vrtkavú priazeň spoločnosti, odovzdáva všetky sily umeniu, až kým sa nezničí.
V publikácii je motto: „Láska, ty si ma celkom opantala. Také sladké bolo jarmo a puto tvojich beloskvúcich ramien.“ A o lásku – okrem tvorby – aj v rozprávaní ide. Je to tým zaujímavejšie, že Raffael sa nikdy neoženil a mal komplikované vzťahy. Vraj bol dokonca zasnúbený, a to v roku 1514. Bol to však človek, ktorý potreboval slobodu a svoje vášne vkladal najmä do obrazov. Maľoval krásne ženy, madony, ale o nič menej krásni sú aj jeho starci. A vôbec – ľudia, ktorých maľoval, sú božskí. Raffael zomrel uprostred života, a to priamo v deň svojich 37. narodenín (6. apríla 1520). Pochovali ho v rodnom Urbine, ale jeho pozostatky boli prenesené roku 1759 do Ríma. Posmrtne o ňom vznikol verš: „Tu leží Raffael, za života ktorého sa Príroda obávala, že nad ňou zvíťazí. Keď zomrel, túžila zomrieť s ním.“
Predčasne zomrel aj jeho otec, Giovianni Santi, ktorý bol tiež maliarom. V jedenástich bol už Raffael sirota a vychovával ho strýko, ktorý bol kňazom. Raffael mal talent, inšpiratívne prostredie, a tak veľa dokázal aj za krátky čas. Kniha Raffael pútavou formou približuj tvorbu a život slávneho muža.
