Kniha týždňa: Kde je ľahšie zomierať?

30.09.2018 12:00

Putovanie v cestopisnej knihe Východ obsiahne obrovský priestor ázijských stepí, začína sa a končí pri poľskej rieke Bug a napokon sa ukáže, že nie je až také dôležité, ako sa na prvý pohľad zdá.

V kontexte cestopisného žánru by sa dalo povedať, že posledná kniha poľského spisovateľa Andrzeja Stasiuka Východ (2017 v preklade Tomáša Horvátha, pôvodné vydanie 2014) zavedie čitateľa do odlišného či až exotického priestoru. To je relatívne – lepšie by bolo povedať, že Stasiuk cestuje časopriestorom, a to nielen preto, že základným rozprávacím princípom prózy je spomínanie, ale ukazuje, že to, čo my vnímame ako minulosť, môže byť celkom pokojne niekoho prítomnosťou.

Stasiukove cesty na východ – Rusko, Kazachstan, Mongolsko, Čína – neslúžia iba na oboznámenie čitateľa s rozličnými kultúrami a so spoločnosťami, ako to pri cestopisoch býva. To je skôr vedľajší produkt autorovho spomínania, ktoré azda oveľa viac napovie o jeho domovine (a pomerne relevantne o celej strednej Európe), ako o navštívenej cudzine.

Nie je východ ako východ

Rozprávanie knihy sa pohybuje v dvoch základných rovinách: spomínanie rozprávača na svoju mladosť v Poľsku, prepojené so súčasnou spoločenskou situáciou, a na jeho cestu po Rusku, Mongolsku a Číne. Do nich sa vplietajú úvahové esejistické pasáže na tému minulosti, s ktorou sa rozprávač pokúša vyrovnať.

Tým najradikálnejším pokusom pochopiť smerovanie svojho života je práve pomerne asketická cesta, ktorú rozprávač podstúpi. Motiváciu má jasnú: „Žil som tridsať rokov v komunizme, a preto ma to sem tak veľmi ťahalo. Žil som v ňom ako v normálnom svete. (…) Čím starší som, tým menej ľutujem, že som žil v tých časoch. Ba vlastne, úprimne povedané, vôbec to neľutujem.“

Spomienky z detstva a mladosti, ktoré prežil za komunizmu, mu slúžia ako podklad k fascinácii týmto režimom, v ktorom sa odjakživa cítil cudzo, ako „privandrovalec.“ Vníma ho ako skúsenosť človeka na východe, či už je to politický poľský východ, alebo geografický východ ruských, mongolských a čínskych stepí. Porovnáva komunizmus detstva a kapitalizmus súčasnosti s komunisticko-kapitalistickými hybridmi zo svojich ciest.

„Rusko bolo prameňom, ale Čína sa mala stať vlnou, ktorá zaleje svet. Preto som tam musel ísť, aby som uvidel, na čo sa mení komunizmus, ktorého dieťaťom som bol. Jednoducho, jeho koniec sa v mojej krajine zdal príliš bezvýznamný a banálny, než aby z toho mohol vzniknúť nejaký príbeh. Musel som sa presvedčiť, že moja história je fragmentom niečoho väčšieho.“ A práve preto, keď sleduje mladých mužov na železničnej stanici v ruskej Čite, okamžite ich symbolicky vťahuje do svojho spomienkového sveta: „Poznal som ich tváre. Zapamätal som si ich zo sovietskych filmov, čo som videl v detstve. Akurát, že teraz boli farební a vtedy čiernobieli. Vtedy v hrubých sakách a šiltovkách, teraz ako anjeli postmodernej ikonosféry.“

Pritom však nejde o sentimentálne vyronenie slzy za starými dobrými časmi – Stasiuk lavíruje medzi minulosťou a súčasnosťou, ale nevyberá si medzi nimi, a hoci v istom zmysle, miestami dokonca nemilosrdne, hodnotí, nemoralizuje. Cestou na východ sa neodvracia s hnusom od Západu, ale kráča po stopách styčných bodov svojej životnej skúsenosti, ktoré v tomto priestore ešte môže nájsť. Stasiuk tým rozpracúva problematiku kolektívnej a individuálnej pamäti vzťahujúcej sa ku komunizmu, čo je téma v slovenskom kontexte stále z väčšej časti obchádzaná.

Šíre pláne pamäti

Dejom knihy je rozprávačovo putovanie. Nejde o kontinuálne, vždy časopriestorovo ukotvené putovanie, časté úvahové odbočky nie sú vôbec rušivé, práve naopak, dotvárajú meditatívnu atmosféru Stasiukových ciest. Akýsi asketický princíp, životný minimalizmus protagonistu napokon signalizuje už názov prózy, ktorý hneď v prvom pláne evokuje napríklad budhizmus. Cesty, ktoré podniká, sú priestorovo bezcieľne, túla sa obrazmi svojho detstva v pamäti, ale aj v stále preživších podobách v nekonečnej prázdnote ázijských stepí. Cesta je tu nástrojom duchovného pátrania, sebareflexie, poznania – nech už to nazveme akokoľvek.

Z periférie, ktorú tvoria izolované mestá prerastené kultúrnym dedičstvom komunizmu, sa rozprávač dostáva na perifériu ešte za ňou, do vychodených stepných ciest, do osád a púští. Nie náhodou mu lebky mŕtvych zvierat v stepi pripomenú obrad nepálskych mníchov, pri ktorom režú mäso z mŕtvol a vyhadzujú ho do vzduchu supom, a obžieranie mŕtvol psami.

Rozprávačova zvýšená citlivosť voči telesnému prežívaniu či uhranutie telesným rozkladom až nápadne pripomínajú jeho fascináciu priestorom, ktorý pozoruje a v ktorom sa pohybuje: „Nemohol som od tohto mesta odtrhnúť oči. Nebolo v ňom nič, len kostrbatá hmota, narýchlo formovaná, ktorú skladali, aby čo najrýchlejšie ovládli priestor.“

Spájanie priestoru s telesnosťou dokladuje aj na inom mieste, kde hodnotí prejavy civilizácie – obchody, budovy a produkty – ako „nehanebné“ alebo „pornografické“. Ničota, ktorá prestupuje týmito nedozernými geografickými priestormi, dokonale odzrkadľuje vnútorné naladenie rozprávača.

Je to práve tento svet, v ktorom sa potrebuje ocitnúť, aby dokázal pochopiť svoj bežný svet súčasného Poľska. Napokon, ako hovorí sám rozprávač, cestovanie prináša len útrapy, ale práve preto je aj životne potrebné: „Neviem, prečo človek vyrazí na cesty. Aby počul ráno drkotanie plechového fúrika? Aby z okienka kúpeľne ako dva hajzlíky uvidel mesiac nad Ujgurom? (…) Nie je to vylúčené.“ V Stasiukovom ponímaní sa cesta aj život vo svojej jednote javia ako prázdna, postupne sa uzatvárajúca kružnica.

Návrat domov

Hoci knihu nemožno žánrovo jednoznačne zaradiť (a neexistuje dôvod, prečo by to bolo potrebné robiť), povahovo a do istej miery aj tvarovo ju možno pripodobniť k hybridnej forme cestopisnej knihy, resp. cestopisnej eseji, ako sa píše na prebale. Ak by sa mala kniha hodnotiť striktne kritériami cestopisu, ťažko povedať, do akej miery by obstála.

Rozprávač tu má licenciu cudzinca pozorovateľa, nedokáže obsiahnuť každodennosť ako bežný obyvateľ, na druhej strane nehromadí bez rozmyslu bizarnosti pre číre pobavenie čitateľa. Nejde o priamočiare opisy a zážitky z ciest, neopiera sa o dokumentárny a reportážny štýl a zámer informovať čitateľa – Stasiukova próza skôr umelecky stvárňuje závažné ľudské a spoločenské problémy prostredníctvom motívu cesty. Vypovedá nielen o minulosti Poľska cez biografizujúce odbočky, ale aj o jeho súčasnom stave a spoločenskej konzumeristickej a apatickej mentalite.

Riešenie Stasiukovho rozprávača je ujsť, izolovať sa a hĺbať – katalyzátorom sú mu takmer anachronické (post)sovietske výjavy. Dochádza tak k postrehom, ktoré možno spoľahlivo vztiahnuť aj na Slovensko: „Spomenul som si na neustály úpadok, na ktorom som sa zúčastňoval. Šesťdesiate, sedemdesiate roky. Skutočnosť vyzerala opotrebovane, vyčerpane. Dokonca aj komunizmus sme dostali pokazený. Poslali ho sem, keď už sa vedelo, že nikdy nebude fungovať, že je mŕtvolou, ktorú možno len zapojiť do elektrického prúdu, aby ňou prebiehali záchvevy.“ Tu sa v Stasiukovom písaní tvorí základný kontrast jeho diela: z prázdnoty bezčasia a askézy prichádza s obraznými, no výstižne formulovanými komentármi k stavu súčasnej spoločnosti.

Andrzej Stasiuk: Východ
Preložil Tomáš Horváth
Slovart 2017

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Andrzej Stasiuk: Východ #Andrzej Stasiuk
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk