Foto: Marenčin PT
Fotozábery sú aj obrazom osobnosti obidvoch aktérov rozhovorov a autorov textov tejto knihy: Alberta Marenčina a Juraja Mojžiša. Bibliografická poznámka „prezrádza“, že kniha je zložená z textov, ktoré boli sčasti publikované knižne, sčasti vo viacerých periodikách – časopisoch, no aj ako samizdaty. Ide o rôzne žánre a zväčša o Marenčinove texty od roku 1945 po rok 2009, ktorým dal Juraj Mojžiš spolu s niektorými svojimi textami dômyselnú a zaujímavú kompozíciu.
Kniha teda nie je vyslovene knihou rozhovorov Mojžiša s Marenčinom, skôr ide o synkretizmus žánrov, o symetriu a disproporciu súčasne, no aj o systematickosť jej častí. Podľa niektorých vlastností sa však dá označiť aj za knihu, v ktorej sa títo dvaja umelci a teoretici rozprávajú.
Mojžiš s Marenčinom sa stretli prvý raz pred päťdesiatimi piatimi rokmi nad Marenčinovými kolážami. Ich výrokmi sa kniha začína i končí, osobitne úvodné výpovede sú skvelými sentenciami oboch. Z kompozície knihy je zjavné, že jej iniciátorom bol Juraj Mojžiš. Ten si neodpustil už v úvode charakterizovať súčasnú dobu – stručne, výstižne sa zmieňuje o moci, politike, o krízach, morálke („…ľudia sa prestali hanbiť za svoje nehanebnosti“) a postoji optimistov a pesimistov k nim.
„Svet – gombička“
V úvodnej kapitole Juraj Mojžiš vyjadruje pocity svoje a svojej generácie k všeličomu novému, čo prinieslo 21. storočie a čo on a jeho generácia už nedokáže vnímať a absorbovať absolútne. Jeho text predstavuje umeleckú esej so silným filozofickým základom. V nej sa Marenčinovi prihovára aj takto: „Nejako som si vymyslel, že by si mal cítiť v kostiach storočie, a chcel by som moje pýtanie sa nasmerovať na tvoju dlhoročnú vzácnu skúsenosť.“ Želá si, aby spolu „hútali“ o vzťahu intelektuála a moci.
Mojžišova esej je vlastne širokou otázkou, ktorú stavia Marenčinovi. A on rovnako široko, esejistickým štýlom aj odpovedá i na otázku o svojej ideovej a ideologickej orientácii, o procese tvorby, o diele. Rozpráva o detstve, rodine, mladosti, o vplyve ľavičiarstva naňho. Obidvaja autori sa vyjadrujú priamo, otvorene, často i veľmi kriticky, používajú aj subštandardnú lexiku ako prejav nespokojnosti s niektorými vymoženosťami 21. storočia.
Obidvoch bolí, že sú generáciou, ktorú mladší menej chápu (alebo naopak), lebo sa nezžila s „náročnými“ novosťami napríklad v oblasti komunikácie. „Pre hlupáka je dnes celý svet banalita, čiže írečito ,gombička'. Keďže všetko vie, a čo náhodou nemá v hlave, má v počítači.“ A na inom mieste Albert Marenčin dodáva: „Osobnosti sa utvárajú životom, rastom, dozrievaním… a na to je potrebný čas, skúsenosti, nie blahobyt a pohodlie,… ani vedomosti z druhej ruky, pomocou počítača a internetu.“
Múry spomienok
Kniha Horká chuť storočia – to sú absolútne netradičné rozhovory nielen vo forme, ale aj problémami, ich nastoľovaním a odkrývaním. Juraj Mojžiš vie vyprovokovať a Marenčin vie veľmi umne, múdro odpovedať. Mojžiš nazýva ich vzájomnú komunikáciu „prehútavanie“ a jej formálne znaky poukazujú na to, že rozhovor mal aj pôvodne písomný tvar, nie ústny (napríklad písanie osobných zámen veľkými začiatočnými písmenami).
Texty oboch respondentov (osobitne Juraja Mojžiša) sú bohaté na metafory a symboly. Obidvaja prezentujú ohromné množstvo vedomostí z rôznych oblastí umenia – osobitne výtvarného a slovesného. Mojžiš využíva i reportážne prvky, a tak nás zoznámi s priestorom Marenčinovej pracovne, s obrazmi, knihami a aj ony sa stávajú témou rozhovorov a spomienok („… umiestnenie tých výtvarných prác spĺňa po celom byte aj funkciu akýchsi múrov spomienok.“).
Marenčin prerozpráva zo svojej biografie fragmenty, ktoré ho ovplyvnili alebo zanechali dlhodobú stopu. Sú to najmä spomienky na roky strávené v Paríži pri dvoch pobytoch (študijnom a pracovnom), na konkrétnych umelcov, s ktorými sa niekedy aj za kurióznych okolností osobne stretol (Paul Eluard, Pablo Picasso, André Breton…). Mojžiš nabáda Marenčina neustále na nové témy, charakterizuje jeho koláže i preklady poézie. Zákonite sa venujú najmä surrealizmu, o ktorom sa Mojžiš v súvislosti so stým číslom časopisu Analogon vyjadril, že už tiež takmer sto rokov živý surrealizmus naši nežičliví súčasníci márne pochovávajú.
A čo sláva?
V knihe nehľadajme nijakú chronológiu (ona sa ani nežiada). Spôsobujú to obidvaja autori neustálymi intermezzami, lebo Mojžiš je invenčný v oblasti kompozície kníh. Akási „rozbitosť“ vyplýva aj z toho, že publikácia obsahuje texty z viacerých prameňov, ale súčasne je možno chcenou či nechcenou paralelou k tvorbe umelca Marenčina, ktorý vysvetľuje princípy svojho kolážovania.
Rozsiahla, zaujímavá a originálna je Marenčinova stať o humore („Mňa od najútlejšieho detstva rozosmievali tragikomické situácie a príbehy…“), v ktorej hovorí: „… humor a poézia sa navzájom doplňujú a oplodňujú… Pokúšal som sa ich teda rozvíjať obe. Slovom aj písmom. A robím to dodnes.“ Neobišiel ani fakty týkajúce sa jeho tvorby vo filme.
Obidvaja rozvádzajú svoje úvahy a názory o realite a fikcii a osobité, zaujímavé a v dôsledkoch pravdivé sú Marenčinove názory na tvorbu a dielo, i na to, ako píše on a ako by ten proces mal fungovať v umení a tvorbe celkovo. Je zrejmé, že nie každý so všetkými vyslovenými výpoveďami v tejto knihe na tvorbu a dielo by súhlasil, sú to i názory, ktoré môžu vyvolať polemiku. Témy – otázky Juraja Mojžiša sú podnecujúce i provokujúce („A čo sláva? … symbióza umenia a moci.“) Marenčin vie dobre analyzovať psychológiu človeka a z nej vyplývajúcu psychológiu umenia, ktoré tú ľudskú psychiku odráža, zachytáva.
Rozum a cit
Horká chuť storočia – to nie je kniha len Juraja Mojžiša a Alberta Marenčina, je to kniha o nich dvoch prostredníctvom ich teoretických a esejistických textov (no je tu aj esej Bohuša Kováča o surrealizme a Marenčinovi). A je to súčasne obraz osobnosti Alberta Marenčina, ktorý často hodnotí svoje postoje. Tie sa formovali zvonku, ale najmä z jeho vnútra. „Svetonázor, životná filozofia, postoje k ľuďom a k životu sú výplody emocionality, ktorá nás potom vedie k hľadaniu harmónie, súladu emocionality s intelektom, rozumu s citom. Ale beda, ak intelekt prekryje, umlčí city – je to horšie, ako keď city prerastú do bezbrehej medovej sentimentality a tá si podmaní intelekt – ako keď triezvy, praktický rozum zamorí ľudí cynizmom.“
Treba obdivovať vitalitu a tvorivosť Alberta Marenčina (1922) – surrealistu, filmára, dramaturga, scenáristu, výtvarníka… a oceniť iniciatívu a rozvíjanú problematiku kunsthistorika Juraja Mojžiša pri vytváraní a vzniku tejto knihy.
Juraj Mojžiš, Albert Marenčin: Horká chuť storočia
Marenčin PT 2018
