Peter Jaroš: Tisícročná včela starne, no aktuálna je dodnes

, 07.10.2018 09:00
Juraj Jakubisko Peter Jaroš
Juraj Jakubisko so Zuzanou a Petrom Jarošovcami na 157. Salóne vo Véčku. Autor:

Kniha Tisícročná včela Petra Jaroša vyšla po prvý raz v roku 1979. Už o štyri roky mal premiéru rovnomenný film. Odvtedy uplynulo 35 rokov. Pri tejto príležitosti sa zišli s čitateľmi a divákmi na Salóne vo Véčku tvorcovia tohto kultového diela – spisovateľ Peter Jaroš, režisér Juraj Jakubisko, herec Štefan Kvietik a kameraman Stanislav Doršic. Na základe zaujímavých informácií z tohto večera nám Peter Jaroš povedal ešte niečo navyše.

Je Tisícročná včela pre vás ukončené dielo, alebo by ste dej ešte rozvíjali? Ktoré postavy z Tisícročnej včely by vás dnes vzrušovali a aké by mali asi osudy?

Keď sme nakrútili Tisícročnú včelu, o dva-tri roky neskôr vyšlo pokračovanie románu Tisícročná včela pod názvom Nemé ucho, hluché oko… Spolu s režisérom Jurajom Jakubiskom sme aj toto pokračovanie knihy začali stvárňovať do scenára pod názvom Tisícročný mravec. Na špacírku sme pustili fantáziu a rozhodli sme sa odpútať od slovenských dejín v 20. a v 30. rokoch 20. storočia. Hlavná postava sa dokonca mala stať kozmonautom a vyletieť raketou na skusy do vesmíru. Príbeh filmu sme chceli dokonca potiahnuť ako víziu až do 21. storočia. Keď sme mali napísaných asi 40 strán scenára, Slovenská filmová tvorba Koliba sa sprivatizovala a my sme sa ďalšej práce vzdali, lebo súčasne zanikla aj finančná štátna podpora filmových projektov.

Baví vás viac práca v samote alebo kolektívne nakrúcanie filmu? Je ľahšie písať knihu alebo robiť podľa nej film?

Písať knihu je ťažšie a zložitejšie, lebo na román treba viac študovať, zbierať aj roky materiál, vymýšľať postavy a stvoriť ich osudy. V prípade románu Tisícročná včela mi to trvalo asi desať rokov. Ja svoje knihy píšem v samote. Scenár je často kolektívnejšie dielo, preto sa píše jednoduchšie.

Čo Jakubiska na vašej knihe zaujalo predovšetkým? Vznikol by tento film bez neho?

Bez Juraja Jakubiska asi nie, ale keby predsa, bol by to celkom iný film… V čase práce na Tisícročnej včele sme boli obidvaja zamestnancami Slovenského filmu. Keď kniha vyšla, Juraj ma oslovil, že by sme podľa nej mali nakrútiť film. Hoci mnohí tvrdili, že podľa asi 600-stranovej knihy to nebude možné. My sme sa však nezľakli rozsiahleho materiálu románu a pustili sme sa do roboty…

Ako ste písali scenár? Vraj prvá verzia bola vlastne z povytŕhaných strán knihy? Ako dlho vám to trvalo?

Postupovali sme nejako tak podobne… Knihu sme rozstrihali na viacero častí, aby sme ju čiastočne sprehľadnili. Potom sme pre hlavné aj vedľajšie postavy vyberali vhodné a charakteristické situácie. Scenár sme písali asi rok a pol a zo 600-stranovej knihy vznikol scenár, ktorý mal okolo 200 strán. Viacero postáv sme zlúčili, niektoré vypustili a výsledok je známy z definitívnej podoby filmu, ktorý má dve celovečerné časti pre kiná a štyri hodinové diely pre televíziu.

Predstavovali ste si film tak, ako vyšiel? Čím vás Jakubisko prekvapil? Štefan Kvietik na besede žartom hovoril, že sa tam veľa dymilo, vašim rodákom, napríklad Rudovi Brtáňovi, sa zdalo, že scéna pohrebu nectila majestát smrti… Vyhovovalo vám vždy Jakubiskovo experimentovanie?

Áno, niektorí vážení Hybania, napríklad literárny kritik Rudo Brtáň a básnik Julo Lenko, mi však vyčítali, že v scéne pohrebu Martina Pichandu sme zneuctili majestát smrti. Ja si však myslím, že aj smrť najbližších, ako prechod do inej dimenzie, možno s odstupom posudzovať trochu milosrdnejšie a aj s úsmevom… Na definitívnej podobe filmu sme sa zhodli s režisérom. Juraj, keď filmuje, rád experimentuje, ale to je zvyčajne aj ozvláštnenie a obohatenie diela. Napriek pochybnostiam, či sa taký rozsiahly román dá nafilmovať, podarilo sa Jurajovi vtesnať do troch hodín trvania filmu obdobie tridsiatich rokov. Ako sa Juraj neraz vyjadril, román ho lákal na sfilmovanie aj preto, že mal v sebe veľké možnosti pre fantáziu, veci magické a výtvarné.

Vincent Šabík v úvodnom slove k večeru o filme Tisícročná včela povedal, že vaša spisovateľská generácia hľadala svoju identitu a hovorila o nej. Čo konkrétne ste chceli vyjadriť Tisícročnou včelou vy? Mali ste inšpirácie priamo z rodiny či z vašej rodnej obce Hybe – sú všeplatné? Ako prijímajú váš román v zahraničí?

Tisícročná včela, román aj film, to je vlastne metafora slovenskej spoločnosti, rodiny, rodinných vzťahov ako včelieho úľa, kde si ľudia hlavne pomáhajú, pracujú, a tak sa ako spoločenstvo aj zachovajú. A, samozrejme, aj o vzdore a revolte. Keď včelu kántria, pichne, hoci sama zahynie. Je to večný mýtus o ľudstve, o včelíne, o rodine, rode, o jednom malom národe, o jednej krajinke, ale aj o celom ľudstve. O včelej pracovitosti a húževnatosti, súdržnosti, ale aj o láske a odpúšťaní, tolerancii a ľudskosti. Iba tak ľudstvo môže prežiť i v najstrašnejších časoch. Nedávno, 8. augusta, bola česká a svetová premiéra divadelnej adaptácie románu Tisícročná včela v Horáckom divadle v Jihlave v réžii Matěja T. Růžičku. A dramaturgička Simona Petrů mi povedala: „Dnes, keď sa svet zmieta v krízach – politických, ekonomických, sociálnych, náboženských, migračných – a zažívame hlboký rozvrat rodiny, je Tisícročná včela ešte aktuálnejšia ako kedykoľvek predtým.“

Ako zapadá Tisícročná včela do dnešných čias? Čo vám o nej ľudia hovoria? Čo si hovoríte o nej vy sám?

Myslím si, že v istom zmysle je veľmi aktuálna, lebo dnes sú rodinné vzťahy značne oslabené a ľudské snaženie smeruje len, či poväčšine, nie predovšetkým k BYŤ, ale hlavne k MAŤ!

Peter Jaroš a Juraj Jakubisko na filmovom...
Peter Jaroš a Juraj Jakubisko na filmovom festivale v Benátkach v roku 1983. Autor: archív Petra Jaroša

Na tvorbe filmu sa podieľali aj západní Nemci a Rakúšania. Ako sa dostali do hry? Ako filmu pomohli?

Západonemecká spoločnosť pána Kircha – Beta Film Mníchov – sa v tom čase snažila spolupracovať so Slovenskou filmovou tvorbou na Kolibe. Keď si pozreli časť nafilmovaného materiálu Tisícročnej včely, mali okamžite záujem vstúpiť do koprodukcie na tomto filme. Vďaka koprodukcii so spoločnosťou Beta Film Mníchov, sme film nielenže mohli dokončiť, aj napriek všakovakým neprajníkom, ale film Tisícročná včela aj predali do celej Európy a do ostatného sveta.

Ste stále v priateľskom vzťahu s Jakubiskom, Kvietikom, Doršicom, prípadne s inými umelcami, ktorí film robili? Potešili sa, keď sa dozvedeli, že budete mať spoločný večer? Stretávate sa?

Stretávame sa sporadicky, ale radi. Všetci sa potešili, že sa stretneme aj na spoločnej večernej akcii – na Salóne vo Véčku, ktorý zorganizoval publicista Stano Bachleda.

Vraj mala hrať vo filme aj vaša žena Zuzka. Prečo z toho zišlo?

Áno, je to pravda. Od režiséra dostala ponuku, aby hrala postavu krásnej Židovky Marty Gerschovej. Veru, keď si pozerám film, aj si niekedy vyčítam, že som ju odhovoril… Vtedy sa nám narodil syn Jurko, Zuzka ho dojčila, film sa nakrúcal v zime v exteriéroch na Orave. Bolo to v tom čase naozaj komplikované.

Hudbu k filmu zložil Petr Hapka. Ako to bolo s piesňou, ktorú naspievala k Tisícročnej včele Marika Gombitová? Vraj bola ohrozená?

Hudba Petra Hapku je vynikajúca, krásna a pôsobivá. Nezabudnuteľným spôsobom zvýraznila aj pieseň, ktorú naspievala Marika Gombitová, text piesne napísal Ľubo Feldek. Posudzovatelia z Ústredného výboru KSS na Hlbokej ceste si vytypovali asi 15 miest vo filme, ktoré treba vyhodiť, vystrihnúť – a medzi nimi bola aj táto pieseň. Keby sme boli všetko poslušne vykonali, boli by sme tento film zmrzačili. Samozrejme, bránili sme sa, vysvetľovali, argumentovali aj tým, že by s tým nesúhlasili ani západonemeckí koproducenti… Nakoniec sa nám podarilo väčšinu pripomienok obhájiť.

Spolu s Martinom Ťapákom, podľa vášho scenára, ste nakrútili film Pacho, hybský zbojník. Ikonické dielo, ktoré už takmer zľudovelo.

S Martinom Ťapákom sa mi spolupracovalo veľmi dobre, lebo to bol človek invenčný, múdry a mal zmysel pre humor. Keď mi v Slovenských pohľadoch uverejnili poviedku Pacho, hybský zbojník, Ťapák si ju prečítal a oslovil ma s návrhom, či by som nenapísal filmový scenár. Súhlasil som a film sme nakrútili. Pacho je vlastne paródia na vžitú predstavu o zbojníkovi. Je to zbojník, ktorý nevíťazí silou a mohutnými svalmi, ale vyhráva rozumom, dôvtipom a humorom. A, samozrejme, svojou zázračnou zbraňou – pálenkou frndžalicou. A keďže moji rodáci Hybania nemali žiadneho zbojníka, tak som im vyrovnal deficit a vymyslel aspoň Pacha.

Niektorí ľudia si myslia, že to je ozajstný človek…

Dokonca niektorí folkloristi mi vyčítali, že v Pachovi znesväcujeme zbojnícku, jánošíkovskú tému. Od premiéry v roku 1976 sa film Pacho, hybský zbojník už vyše 40 rokov premieta v kinách, a najmä v televíziách. Videli ho už všetky generácie divákov. Stal sa divácky najúspešnejšou slovenskou komédiou. Zľudovel až tak, že všakovakí novodobí zbojníci, tiežpodnikatelia, si kradnú Pacha ako ikonickú značku, „top slovak brand“ na rôzne svoje komerčné produkty, od klobás až po alkohol a všeličo iné. Dokonca jeden „šikovník“ sa bez okolkov prevtelil priamo do Pacha, svoju firmu nazval podľa mena hlavnej postavy filmu „PACHO MATRTAJ Z HYBE, s. r. o.“, a vyrába „FRNDŽALICU PACHO MATRTAJ ORIGINAL QUALITY“!!! Sú to často naozaj veľmi úsmevné a zábavné historky.

A čo bude ďalej? Píšete?

Dokončil som knihu poviedok Pasca. Väčšinou sú zo súčasnosti, lebo súčasnosť je vzrušujúca a inšpirujúca. A písanie mi ešte stále chutí.

Peter Jaroš

Narodil sa 22. januára 1940 na Liptove v obci Hybe. V rokoch 1957 – 1962 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1964 – 1965 pracoval ako redaktor v týždenníku Kultúrny život, potom do roku 1971 v Českos­lovenskom rozhlase v Bratislave. Od roku 1972 scenárista a dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe. V rokoch 1992 – 1994 bol poslancom v slovenskom parlamente. V súčasnosti sa venuje len literárnej tvorbe. Žije v Bratislave. Z kníh: Popoludnie na terase (1963), Urob mi more (1964), Zdesenie (1965), Váhy (1966), Menuet (1967), Putovanie k nehybnosti (1967), Návrat so sochou (1969), Krvaviny (1970), Pýr (1971), Trojúsmevový miláčik (1973), Pradeno (1974), Tisícročná včela (1979), Parádny výlet (1982), Nemé ucho, hluché oko (1984) atď. Zo scenárov: Pacho, hybský zbojník (1976), Tisícročná včela (1983), Jánošík (1993) a ďalšie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Tisícročná včela #Štefan Kvietik #Peter Jaroš #juraj jakubisko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk