Dimitar Stefanov bol nielen vynikajúci bulharský básnik, ale výborne vedel aj po slovensky a preložil do bulharčiny okolo 40 diel slovenských spisovateľov. Už v roku 1971 získal za túto záslužnú prácu našu zahraničným prekladateľom udeľovanú Hviezdoslavovu cenu. Rád hovorieval: „Keby som mal niekedy emigrovať, tak len na Slovensko.“ Do našej krajiny rád aj chodieval. K tomu sa viaže ďalší jeho pekný výrok: „Vždy, keď prídem, niečo sa stane.“ Mal na mysli najmä svoj príchod 21. augusta 1968 – netušil, že v noci k nám zároveň s ním prišli aj tanky „spriatelených armád“. Keď náš taxikár zistil, že je Bulhar a odmietal ho odviezť, získal si ho Dimitar slovami: „Ja som svoj tank nechal v Sofii na záhradke.“
V spolupráci s ním som do slovenčiny preložil jeho knihu básní pre deti Slnečné prasiatka. Kniha mala úspech. Nielenže sa s básňou z nej niekomu podarilo vyhrať aj Hviezdoslavov Kubín, ale Dimitar Stefanov nadšene hovorieval: „Dostal som sa aj do slovenskej čítanky – a to práve vtedy, keď som z bulharskej čítanky vypadol.“
Rozprávku o Dimitarovi Stefanovovi nájdete aj v mojej Veľkej knihe európskych rozprávok. Rozprávku o ňom – volá sa Rozprávka o výnimočne hroznej veci – som porozprával aj na Rádiu Regina v rámci cyklu Rok európskych rozprávok.
V roku 2017 mu prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil naše štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža III. triedy za mimoriadne zásluhy o šírenie slovenskej literatúry v Bulharskej republike a o šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.
Milí čitatelia, rozlúčte sa spolu so mnou s Dimitarom Stefanovom tým, že si znova zarecitujete jeho slávnu báseň pre deti.
Hrozná vec
Dimitar Stefanov
Plače Vierka.
„Čo je, dcérka?“
Vraví Vierka tatkovi a matke:
„Mám veľkú chuť na voľačo sladké.
Dajte meter koláča,
aby zo mňa mohlo vyrásť školáča!
Dajte medu v sude,
aj tak iba pod zub mi to bude!“
Hm! Ale tie jej zuby – Boží dôpust!
Či na kraji a či na prostriedku –
akoby si Vierka dala do úst
najčiernejšiu kominársku štetku.
Včera na raňajky zjedla
orechovník ako knedľa.
A čo zjedla na obed?
Zjedla čokoládu
takú veľkú ako svet –
a dve menšie na zahnanie hladu.
Potom na večeru Viera…
No dosť.
Včera bolo včera.
Čo sa to s ňou dnes však robí?
Roní slzy ako bôby.
Jej krik ľaká celú štvrť.
Celá štvrť v tom vidí smrť.
Začína sa o zem hádzať?
Štvrť mesta sa začne schádzať.
„Čo sa deje?“
„Beda, beda!“
„Dá sa dáko pomôcť?“
„Nedá.“
„Prišlo to sťa úder z neba!“
„Zjedla jed?“
„Nie.“
„A čo teda?“
„Čosi hrozné!
Veď tá Vierka,
tá chuderka,
zjedla… kúsok chleba!“
Preložil Ľubomír Feldek