Kto pozná Trhlinu vie, že vychádza z desivej legendy o miznutí ľudí v pohorí Tribeč. O desivej legende, tentoraz tatranskej je aj novinka Priepasť. Okrem miesta deja v čom sú tieto knihy odlišné?
Priepasť som písal úplne inak ako Trhlinu. Pri nej som mal premyslenú štruktúru a pohyboval som sa v istých mantineloch, pretože legenda bola daná skôr, ako som o nej začal písať. V prípade Priepasti nebolo dopredu dané nič. Legenda je síce v Tatrách rozšírená, ale inak je skôr neznáma, pritom je rovnako desivá, ak nie viac ako miznutie ľudí na Tribeči. Takže v tomto prípade som mal voľnejšie ruky a kniha doslova vyvrela z môjho podvedomia. Bol to čistý tvorivý proces a koncentrovaná hrôza, ktorá bola vo mne a z môjho vnútra putovala priamo na stránky knihy.
Príbeh Priepasti hovorí o bývalom lezcovi trpiacom panickým strachom z výšok, ktorý narazí na legendu o skalnej plošine v Tatrách, kde neznáma sila núti ľudí, ktorí tam zablúdia, skočiť do priepasti a zabiť sa. K slovu sa tak okrem legendy dostáva aj fóbia. Vaša vlastná?
Všetky knihy z tejto série, Tma, Strach aj Trhlina, sa točia aj okolo mojich vlastných strachov. Verím tomu, že pokiaľ nie je hrôza v autorovi, nebude hrôza ani v čitateľovi. Keď som dopísal niektoré scény z knihy, tak som sa musel oprieť o stôl a upokojiť sa, pretože som v sebe vyvolal takú silnú predstavu prázdnoty pod sebou, až organizmus reagoval, akoby tam bola. Nie je to pritom len o strachu z fyzickej priepasti, ale aj o strachu z prázdnoty, metafyzickej priepasti, o ktorej píšu aj Nietzsche či Heidegger. Verím, že pomedzi moje riadky silu priepasti pocítia aj čitatelia.
Nie je pre vás oddávanie sa takýmto negatívnym emóciám a predstavám nepríjemné?
Nie je to najpríjemnejšie. Ale beriem to ako nutnú daň, ktorú musí autor splatiť, ak chce svojou tvorbou vyvolať u čitateľov hlbinnú reakciu. Neverím, že silná rezonancia u čitateľa sa dá vyvolať bez toho, aby silné emócie prežíval aj autor. Ale následne treba tieto negatívne emócie vyrovnať.
Foto: Stana Topoľská/TV JOJ
Vám sa to darí ako?
Vyrazím do prírody, na dlhú prechádzku, zájdem do divadla, na koncert – negatívne emócie sa musia vyrovnať niečím pre mňa povznášajúcim. V opačnom prípade by takáto forma písania bola pre autora deštruktívna, ide o tzv. nebezpečné písanie. Metódu takéhoto písania rozpracoval Chuck Palahniuk, autor románu Klub bitkárov.
Ako ste sa dostali k legende, ktorú spracovávate v Priepasti? Čím vás priťahujú príbehy o miznutí ľudí?
Po Trhline, ktorá bola o miznutí ľudí na Tribeči, ma čitatelia priam zasypali rôznymi podnetmi a strašidelnými zážitkami z našich hôr, takže už teraz by som mohol vytvoriť Trhlinu 2, 3 aj 4… Jedna pani mi napísala o priepasti v Tatrách, kde existuje tajomná sila, ktorá núti ľudí, ktorí tam zablúdia, skočiť do nej a zabiť sa. Na tom mieste ich prepadnú stavy depresie a úzkosti také silné, až ich donútia ukončiť život. To sa mi zdalo také fascinujúce a zaujímavé, že som sa o legendu začal zaujímať. Prečo by to nebolo možné? Je známe, že existujú miesta, napríklad katedrály, ktoré pôsobia na ľudí povznášajúco. Aj v prírode je mnoho takýchto miest. Prirodzene mi napadla myšlienka, čo ak existujú oblasti, ktoré pôsobia na človeka celkom opačne a doslova „zabíjajú“… Začal som pátrať a objavil som veľa zaujímavých legiend, ktoré sa viažu práve k tejto tatranskej, a spracoval som ich v Priepasti.
Foto: IKAR
Boli ste sa na tom mieste pozrieť?
Pohyboval som v tej lokalite tajomných tatranských miest, ale presný bod sa nájsť nedá, keďže legenda má vyše sto rokov.
A čo sa s vami stalo?
Vrátil som sa odtiaľ…
Priepasť sa dostala k čitateľovi len pred pár dňami, Trhlina sa začiatkom roka, 24. januára, dostane k divákovi. Podľa knihy vzniká film aj miniséria, pod ktorou je podpísaný režisér Peter Bebjak. Už ste niečo z filmu videli?
Zúčastnil som sa na niekoľkých filmovacích dňoch a videl zopár hotových ukážok. Samozrejme, ako autor románu nemôžem vedieť, ako filmová podoba napokon dopadne, tiež som napätý. Ale pre mňa osobne podal režisér aj herci skvelý výkon a pasáže, ktoré som zatiaľ videl, vyzerali famózne. Navyše tým, že scény vznikali priamo v lokalitách, o ktorých som písal, na Tribeči, sa tajomná atmosféra pohoria dostala aj do filmu. Peter Bebjak presne vycítil, čím kniha na čitateľa fungovala a na plátne tieto pasáže zdôraznil.
Sám Peter Bebjak sa vyjadril, že pohorie Tribeč naňho pôsobilo hrôzostrašne až nadpozemsky. Vy ste s akými pocitmi odchádzali z týchto miest?
S veľmi podobnými. Netvrdím, že ide o čosi paranormálne, ale Tribeč vo mne vyvoláva celkom iné pocity ako ostatné pohoria na Slovensku. Prostredie so starými mohylami, s náboženskými svätyňami, úmrtnými oznámeniami pribitými na stromoch pôsobí tak surreálne, že zážitok z týchto miest je výnimočný. Dúfam, že presne tieto pocity, ktoré sme obaja mali, sa prenesú aj k divákovi.
Príde po Trhline na rad aj filmové spracovanie Priepasti? Oslovil vás už niekto?
Kniha vyšla len pred pár dňami, takže zatiaľ nemám takéto reakcie. Ale myslím si, že Priepasť by bola pre filmárov veľká výzva, keďže sa z veľkej časti odohráva na skalnatej plošine.
Priepasť sa už k vášmu čitateľovi dostala, čo vás čaká teraz?
Na budúci rok by som rád uzavrel moju sériu kníh Čierna hra, Čierny rok vydaním tretej časti tejto trilógie a zároveň by to bola šiesta a posledná časť celej ságy mapujúcej vývoj našej spoločnosti od konca osemdesiatych rokov.
