Malo by Slovákov zaujímať, o čom píšu Afričania?

28.10.2018 05:00
Chinua Achebe
Chinua Achebe (16. 11. 1930 - 21. 3. 2013). Autor:

Pred 60 rokmi vyšiel román Svet sa rozpadá nigérijského spisovateľa Chinuu Achebeho, zakladateľa modernej africkej literatúry. Stal sa najpredávanejším a najznámejším africkým románom. Bol preložený do 50 jazykov, pôvodná verzia dodnes vyšla vo viac ako 10 miliónoch výtlačkov. Podľa časopisu Time patrí medzi 100 najlepších románov v anglickom jazyku 20. storočia.

V roku 1958 londýnske vydavateľstvo William Heinemann dostalo rukopis s názvom Things Fall Apart. Autorom bol neznámy Nigérijčan Chinua Achebe. Niektorí redaktori sa obávali, že kniha od afrického autora nemá žiaden trhový potenciál alebo že „britských čitateľov nebude zaujímať, o čom píše černošský autor“. Niekto si spomenul, že na Londýnskej univerzite vyučuje profesor, ktorý sa práve vrátil zo západnej Afriky. Dali mu text prečítať. Posudok bol veľmi krátky a jednoznačný: „Najlepší prvý román, aký som od vojny čítal.“

Napriek tomu vydali iba opatrný náklad 2-tisíc výtlačkov. Zodpovedný redaktor Alan Hill spomína, že „v texte sme nezmenili ani slovo“.

Svet sa rozpadá mal taký ohlas, že vďaka nemu Heinemann založil novú edíciu afrických autorov, African Writers Series (AWS), ktorá, ako povedal Achebe, otvorila bránu, za ktorou stáli zástupy afrických spisovateľov, čakajúcich ako na povel. „Vďaka AWS africkí žiaci a študenti už nemuseli čítať len romány ako David Copperfield a inú anglickú klasiku, ale aj knihy od svojich vlastných ľudí, o svojich vlastných ľuďoch.“

Svet sa rozpadá sa stal najpredávanejším a najznámejším africkým románom. Bol preložený do 50 jazykov; pôvodná verzia dodnes vyšla vo viac ako 10 miliónoch výtlačkov. Podľa časopisu Time patrí medzi 100 najlepších románov v anglickom jazyku 20. storočia. Český preklad Vladimíra Klímu, bývalého československého veľvyslanca v Ghane, vyšiel už v roku 1962; slovenský dodnes neexistuje.

Koloniálne detstvo a mladosť

Albert Chinualumogu Achebe sa narodil v roku 1930 v koloniálnej Nigérii kresťanským konvertitom. Jeho otec Izaiáš bol protestantským kazateľom. Doma každý deň čítali z Biblie, ktorá ho fascinovala, ale rád tajne chodieval aj k susedom, kde sa zúčastňoval na „pohanských“ rituáloch. Lásku pre príbehy v ňom zakorenila najmä matka, ktorá svojim šiestim deťom rozprávala zvieracie bájky kmeňa Ibo. Achebe navštevoval misijnú základnú školu a štátnu strednú školu, ktoré kopírovali britský vzdelávací systém. Najviac ho bavila literatúra. Dychtivo čítal romány ako Gulliverove cesty Jonathana Swifta, Tajomný ostrov Roberta Louisa Stevensona, ale aj Bane kráľa Šalamúna Ridera Haggarda alebo Prester John Johna Buchana, v ktorých Európania prichádzajú do Afriky zachraňovať Afričanov pred nimi samými. Neskôr spomínal: „Vždy som bol na strane belochov. Belosi boli dobrí a rozumní a inteligentní a hrdinskí. Divosi, čo boli proti nim, boli zlí a hlúpi, alebo v najlepšom prípade prefíkaní. Do krvi som ich nenávidel.“

Po prvom ročníku štúdia medicíny na Univerzite v Ibadane (vtedy vysunuté pracovisko Londýnskej univerzity) sa rozhodol zmeniť študijný predmet na anglickú literatúru, históriu a teológiu. Katalyzátorom tohto rozhodnutia bol román Mister Johnson (1939) od anglického spisovateľa Joycea Caryho. Hlavnou postavou je Nigérijčan, ktorý pracuje ako poskok pre britského koloniálneho obchodníka. Komický Mister Johnson, ktorý nosí dáždnik, aj keď neprší, má byť zosobnením Afričanov, ktorí sa snažia podobať na svojich koloniálnych pánov, ale pre svoju hlúposť a lenivosť sa im to nikdy nepodarí.

Achebem kniha veľmi otriasla, keď si uvedomil, ako Európania vidia Afričanov a ako aj jeho tieto romány učili pohŕdať samým sebou: „Začal som sa na tieto knihy pozerať v inom svetle. Odrazu som si uvedomil, že vlastne ja som jedným z tých divochov, čo poskakujú po pláži v knihe V Srdci temnôt Josepha Conrada. Ja som nebol členom posádky na parníku Marlowa, ako som si kedysi myslel. A keď vás to takto osvieti, vtedy si uvedomíte, že musíte napísať ten príbeh ináč, že niekto to musí napísať ináč.“

Tento príbeh, ktorý sa Achebe rozhodol napísať ináč, nazval „Svet sa rozpadá“ podľa verša írskeho modernistu W. B. Yeatsa. Bolo pre neho prirodzené písať v angličtine, jazyku, ktorý sa začal učiť vo veku osem rokov, pretože angličtina bola jazykom modernej literatúry, ktorú poznal. V Nigérii, ktorá má vyše 300 jazykov, ale vzdelávacím jazykom je angličtina, mu tento koloniálny jazyk umožnil osloviť všetkých potenciálnych čitateľov. Achebe však tvrdí, že to neznamená, že je jazykovo kolonizovaný, ale že si privlastnil jazyk kolonizátora a urobil si z neho svoj nástroj odporu.

Achebeho prvenstvo

Achebe nebol prvým africkým alebo nigérijským spisovateľom. Predbehli ho románopisci ako Juhoafričan Solomon Plaatje alebo Nigérijčan Cyprian Ekwensi. Napriek tomu je považovaný za „vynálezcu“ afrického románu. Kým Plaatje vo svojom románe Mhudi (1930) napodobňoval Shakespeara, Bibliu a dobrodružné koloniálne romány Ridera Haggarda, Ekwensi si za svoj literárny vzor vzal mestský anglický román z prostredia mladých dekadentných londýnskych profesionálov, aké písal v medzivojnovom období napríklad Evelyn Waugh. Ekwensiho román People of the City (1954), odohrávajúci sa v Lagose v prostredí novinárov, je pokusom o zobrazenie iluzórnej africkej modernity, ktorá sa na prvý pohľad nelíši od života v Londýne.

Chinua Achebe: Things Fall Apart
Chinua Achebe: Things Fall Apart Autor: Heinemann

Achebe si za svoje vzory nebral anglických spisovateľov. Bol prvý, ktorý si uvedomil, že román môže byť spôsobom, ako reagovať na európske koloniálne predstavy o Afrike a reimaginovať nigérijskú kultúrnu identitu práve v čase, keď sa Nigéria stávala samostatnou krajinou. Jediná história Nigérie bola napísaná Európanmi a začínala sa príchodom Európanov. Táto koloniálna predstava predpokladala, že africké kmene žijúce na tomto území nemali žiadnu kultúru alebo historickú pamäť, pretože nemali kamenné budovy, infraštruktúru alebo písmo.

V eseji Rola spisovateľa v novom národe z roku 1973 Achebe vysvetľuje, že začal písať, aby svojim ľuďom ukázal, že „Afričania nepočuli o kultúre prvýkrát od Európanov, že ich spoločnosti neboli zadubené, ale často mali hlbokú a krásnu filozofiu, že mali poéziu a predovšetkým, že mali dôstojnosť. Túto dôstojnosť Afričania takmer stratili počas koloniálneho obdobia, a musia ju znova nájsť. To najhoršie, čo sa môže nejakému národu stať, je strata dôstojnosti a sebaúcty. Povinnosť spisovateľa je pomôcť im znova ju nájsť tým, že im ukáže, čo sa im stalo ako ľuďom, čo stratili.“

Afričania v hlavných úlohách

Svet sa rozpadá sa odohráva v polovici 19. storočia v malej dedine kmeňa Ibo, do ktorej zavítajú britskí misionári a kolonizátori. Tentoraz však vidíme túto situáciu z pohľadu Afričanov, ktorí sú obsadení do hlavných úloh. Dovtedy o Afrike hovorili s autoritou iba Európania – antropológovia, archeológovia, historici, cestovatelia, diplomati, spisovatelia. Obrátením uhla pohľadu román ukazuje, že Afričania dokážu hovoriť sami za seba.

Román vyvracia mnohé mýty o Afrike, ktoré si Európania vytvorili na základe koloniálnych dobrodružných románov a ktoré dodnes ovplyvňujú naše kolektívne vedomie. Nie sú tu žiadni ľudožrúti, žiaden tyranský kráľ s absolútnou mocou a žiadna masa nepredvídateľných divochov. Namiesto toho je tu rada starších, ktorá spoločne riadi komunitu na základe pravidiel. Kým u Conrada Afričania vydávajú iba zvieracie zvuky a ich najdlhšia veta sa skladá z troch slov, Achebeho Afričania plynule rozprávajú vysoko idiomatickým jazykom, pretože „Medzi ľuďmi kmeňa Ibo sa konverzačné umenie hodnotí veľmi vysoko a príslovia sú palmovým olejom, s ktorým sa slová jedia.“

Kmeňová komunita má svojich bohov, s ktorými komunikuje cez kňazov a kňažky; pozná svoju históriu, ktorá sa prenáša ústnym podaním; má mytológiu, rituály a filozofiu – inými slovami, plnohodnotnú civilizáciu. Keď sa misionári snažia miestnych presvedčiť o jedinej pravde svojho boha a o nepravosti ich bohov, nastane zrážka kultúr, v ktorej je každé náboženstvo z pohľadu toho druhého nelogické.

Koniec jednej epochy

Achebe však neidealizuje africkú predkoloniálnu kultúru, ale ukazuje aj jej tienisté stránky. Jeho africká dedina, tak ako každá izolovaná komunita, do ktorej nedorazila modernita, je ovládaná náboženským fundamentalizmom. Praktizuje sa tu zabíjanie dvojčiat, ktoré sú považované za zlé znamenie, ako aj ľudská obeta. Ženy žijú v područí mužov a najnižšie postavenie majú takzvaní osu, vyvrheli alebo páriovia.

Prirodzene, osu sa ako prví pridajú ku kresťanom, ktorí im sľubujú rovnosť pred svojím bohom; nasledujú ich ženy, ktoré v minulosti porodili dvojčatá. Román ukazuje, že misionári nemuseli kresťanstvo Afričanom vnucovať násilím. Naopak, kresťanstvo sa v Afrike veľmi rýchlo udomácnilo, pretože africké spoločnosti neboli rovnostárske a zjednotené.

Kolonizácia tu nie je zobrazená ako tragický koniec nejakej nádhernej harmonickej civilizácie, ale ako ďalšia, hoci nešťastná, etapa v historickom vývoji, v ktorom nevyhnutne dochádza ku konfrontácii a k premiešavaniu kultúr. Pre Achebeho kolonizácia nepredstavovala iba násilie a útok na miestne kultúry, ale aj obchod, vzdelanie a modernitu. Za akú cenu to však prišlo? Ako napísal, „Podľa mňa je obrovským zločinom, ak niekto príde, aby sa zmocnil pôdy a histórie niekoho iného a potom to ešte znásobí tým, že sa tvári, že jeho obeť je neplnoprávna osoba, ktorá vyžaduje jeho ochranu.“

Nigérijská literatúra dnes

Kde sa nachádza nigérijská literatúra dnes, 60 rokov po vydaní kľúčového Achebeho románu? Nigéria ako najľudnatejšia africká krajina má pomerne veľa spisovateľov. Niektorí z nich sú známi a preložení aj u nás: napríklad Chimamanda Ngozi Adichie, ktorá vo svojom diele vedome kráča „po stopách Achebeho“ v snahe zachytiť bolestnú históriu svojej krajiny. Väčšina z nich píše v angličtine, pretože iba tak zasiahnu čitateľov zo všetkých etnických skupín v Nigérii, napriek tomu, že angličtina nie je materinským jazykom takmer nikoho.

Literatúra sa však predáva veľmi ťažko v krajine, kde je priemerná gramotnosť 60 percent a väčšina číta iba náboženskú literatúru. Okrem toho si väčšina gramotnej populácie nemôže dovoliť kupovať knihy. Spisovatelia si svoje knihy väčšinou vydávajú a distribuujú sami. Tí najznámejší nigérijskí autori, ako Chimamanda Adichie, Sefi Atta, Chika Unigwe alebo Helon Habila, žijú a vydávajú svoje knihy v USA alebo v Británii a až následne v Nigérii, kde ich čitatelia predstavujú úzky okruh univerzitných študentov, akademikov a pracovníkov kultúry.

Na rozdiel od Európy v Afrike vznikol román skôr ako čitateľská kultúra. S príchodom rozhlasu, televízie, videofilmu a iných foriem masovej zábavy sa tvorenie čitateľskej kultúry pozastavilo. Ak považujeme čitateľskú kultúru za súčasť modernity, je možné, že Nigéria úplne preskočí túto fázu a dostane sa z premodernej do postmodernej éry bez toho, aby si vybudovala čitateľskú kultúru.

Nigérijskí spisovatelia, podobne ako Chinua Achebe, berú vážne svoju samozvanú úlohu budovateľov národa a spoločenských kritikov. Napriek tomu, že ich prirodzene odrádza pomalosť, s ktorou v Nigérii vzniká čitateľská kultúra, sú to v podstate optimisti, ktorí veria, že literatúra je kľúčovým nástrojom budovania občianskej spoločnosti. Sú to modernisti, ktorí podporujú verejnú diskusiu, demokraciu, vzdelanie a participáciu občanov na riadení spoločnosti. Sú presvedčení, že intelektuáli by mali byť „svedkami svojej doby“ a ukazovať cestu tým menej vzdelaným alebo rozhľadeným.

Tragédia nigérijských spisovateľov

Tragédiou nigérijských spisovateľov je, že sú to moderní ľudia žijúci v nemodernej spoločnosti. Nič z toho, v čo veria – demokratické politické inštitúcie, občianska spoločnosť, racionálne rozhodovanie, dôraz na vzdelanie alebo národ, ktorý vidí vo svojich spisovateľoch vodcov – v Nigérii dodnes neexistuje. To bolo dramaticky predvedené v roku 1995, keď bol spisovateľ a aktivista Ken Saro-Wiwa popravený vojenskou diktatúrou Saniho Abachu. V roku 2014 teroristická skupina Boko Haram, ktorej názov znamená „západné vzdelanie je zakázané“, uniesla 276 žiačok v meste Chibok, aby ich „uchránila“ pred vzdelaním. Vyše 100 z nich je dodnes nezvestných. V tom istom roku prezident Goodluck Jonathan podpísal ústavný zákaz akýchkoľvek prejavov homosexuality s podporou 92 percent populácie. Modernizácia krajiny napreduje oveľa pomalšie, ako si to kedysi Achebe predstavoval.

Dcéra zavraždeného Kena Saro-Wiwu, novinárka Noo Saro-Wiwa žijúca v Británii, napísala: „Myšlienka občianskych inštitúcií – koncept vynájdený v Európe – dodnes mätie mnohých Nigérijčanov. Nikdy sme ich tradične nepotrebovali. Ľudia sa spoliehali na podporu širokej rodiny, založenej na geneticky definovanej súdržnosti. Výsledkom je, že pocit povinnosti voči našim „spoluobčanom“ sa príliš nezakorenil v kolektívnom vedomí. Súdržnosť, ktorá tak dobre funguje na úrovni dediny, na národnej úrovni v podstate neexistuje, a preto politici nepociťujú povinnosť pracovať pre všeobecné blaho.“

Pre porovnanie s európskymi krajinami však treba dodať, že Nigéria vznikla v roku 1914 koloniálnym spojením vyše 500 etnických skupín a dnes má vyše 190 miliónov ľudí. „Nigérijský národ“ vznikol skôr ako nigérijská národná identita. V takomto prostredí je nesmierne dôležité čokoľvek, čo ľudí spája – ako napríklad romány Chinuu Achebeho, ktoré považujú za „svoje“ všetci Nigérijčania bez ohľadu na etnikum.

Dobrota Pucherová (1977)

Literárna vedkyňa, doktorandské štúdium absolvovala na katedre anglistiky Oxfordskej univerzity. Pôsobí v Ústave svetovej literatúry SAV v Bratislave a na Viedenskej univerzite, kde prednáša africkú a porovnávaciu literatúru.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Nigéria #Chinua Achebe #Afrika
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk