Kedy ste sa začali venovať poézii?
Ak sa to dá nazvať poéziou, ešte na základnej škole. Do malého zošita som si písala rôzne veršíky. Škoda, že sa nezachoval. Dozvedela by som sa veľa o svojom detstve. Jedna sloha o šírom mori, ktoré som videla iba ak na nejakom obrázku, mi však zostala v pamäti. Podľa nej viem, že som vždy o niečom snívala a žila s hlavou v oblakoch. Bolo to asi vďaka neustálemu čítaniu. Prečítala som všetky Nižňánského romány – Krásna Hedviga, Cholera, do Mórica Beňovského som sa dokonca zaľúbila. V dedine sme nemali knižnicu, romány vychádzali v novinách. Čítanie ma bavilo viac než hry s deťmi.
Aký je pocit listovať si vo vlastnej knihe? Kto vás inšpiroval k tomu, aby ste knihu vydali?
Je to krásny pocit, splnený sen. Knihu mi vydala moja vnučka Lucia (Lucia Šoralová, pozn. autorky), a ilustrovala ju česká scenáristka, fotografka a výtvarníčka Lucie Paulová.
Vaše básne vyhrávajú súťaže poézie. Ktorú si ceníte najviac a prečo?
Diplomov zo súťaží mám okolo päťdesiat, ale jednu výhru si cením najviac. Bolo to myslím pred dvomi rokmi v Bratislave. Do súťaže v poézii a v próze som poslala tri básne. Jedna z nich získala prvé miesto – veľkú, poriadne ťažkú bronzovú sošku. Stála som na javisku Divadla L plus S, kde hrával aj môj Jarko. Ja – úplne neznáma medzi samými celebritami…
Kedy prichádza čas snívania a vy si sadáte k svojim básňam?
Píšem vtedy, keď cítim nejaký pretlak, nepokoj, možno smútok a neistotu. Keď sa zamýšľam nad otázkami života a smrti, nad otázkami ľudskej existencie. Píšem však aj vtedy, keď potrebujem niečo poslať do súťaží, ktorých som sa začala zúčastňovať od roku 2013 a pokračujem v tom dodnes. Myslím, že písanie pomáha udržať myseľ v aktivite, čo je dôležité najmä pre starších ľudí. Je to niečo ako lúštenie krížoviek. Samozrejme, že medzi písaním boli kratšie či dlhšie prestávky. Nepísala som prvých desať spoločných rokov s manželom, keď sme učili v mojej rodnej obci, v Hontianskych Moravciach. Počas tohto obdobia sa mi narodili všetky štyri deti – traja chlapci a dievčatko, ktoré vychovala vlastne moja obetavá mama, kým ja som učila. Keďže sa aj ona mladá vydávala, nechcela byť ešte „starkou“, tak ju deti volali mama a mňa mladá mama. Bolo mi smiešne, keď ju Jarko pri návšteve takto oslovil. Nechodil často, prirútil sa ako veľká voda, povykladal darčeky a o chvíľu sa pozeral na hodinky – už chcel byť rýchlo pri svojom milovanom internete.
Skúšali ste písať aj prózu?
Pokúšala som sa raz, ale nebolo to ono. Akosi mi to nesedelo. Ja som žila príbeh svojich detí. Pripravovala som ich na recitačné súťaže, kde dominoval hlavne Jarko. Recitoval vždy nejakú humornú ukážku, a už vtedy vedel rozosmiať porotu. Deti sa zapájali aj do speváckych súťaží, najlepšie spieval najmladší syn Vlastík. Raz kvôli nemu museli aj diplomy prepisovať. Hoci prišiel neskoro, nechali ho zaspievať, aby mal radosť. No keď spustil, bola to myslím „Hej, hore háj, dolu háj“, získal prvé miesto. Aj dcéra Tánička písala poéziu. Páni Válek a Mihálik ju povzbudzovali, nech pokračuje. Mala talent, ale chýbala jej vytrvalosť, škoda. Môj stredný syn Ľubko má zas absolútny hudobný sluch. Kým bývali v Bratislave, robil zvukového režiséra v Opuse. Lásku k hudbe zdedili deti po mojom manželovi, ktorý hral na husliach.
Tvorivosť a lásku k slovu zdedil syn Jaro po vás? A po kom mal tú svoju povestnú pohotovosť?
Jarko, tak ako o ňom napísal pán Marian Jaslovský, bol „človek hromadného výskytu“. Robil to i ono, ale keď som sa ho raz spýtala, čo je pre neho najdôležitejšie, povedal, že hudba. Tvorivosť a pohotovosť zdedil po oboch. Na rozdiel od nás ostatných nevedel, čo je to tréma. Keď sa ocitol pred publikom, bol vo svojom živle. To bol asi základ jeho úspechu.
Ktorú jeho pieseň máte najradšej?
Páčia sa mi skoro všetky – tie, čo robil s Milanom Lasicom aj s Richardom Müllerom. Ak si mám vybrať, rada počúvam pieseň „Bolo nás jedenásť“ a páčia sa mi aj „Čerešne“. Jeho stará mama zbožňovala pieseň „Za dedinou rastú štyri vŕby“. Tú jej zahral aj na svojom poslednom koncerte v Demandiciach.
Písali ste mu básničky ako pozdrav k narodeninám. Ako ich prijímal?
Moje básne bral ako samozrejmosť – poďakoval a išiel ďalej. Lucke stihol napísať jednu, volá sa Jesenná. Viete, on nemal čas na nič okrem svojich záľub, tie ho celého pohlcovali. Tri moje básne zhudobnila menej známa skupina „100 múch“. Neviem, či ste o nej počuli, a neviem ani, či ešte vystupujú. K básňam sa dostali cez moju priateľku, ktorá pracovala v knižnici. Jej dcéra bola členkou tejto skupiny.
Svoje básne píšete na počítači. Oveľa mladší od vás by to nezvládli…
Čo sa týka počítača, veľa toho neviem, iba písať, prejsť si maily, trochu sa pohrať s Facebookom a prečítať si noviny a časopisy.
Kroky vášho syna Jara ste sledovali dlhých dvadsaťpäť rokov. Čo všetko je vo vašom archíve?
Archív je naozaj veľký, až nadrozmerný. Má jedenásť hrubých zošitov veľkého formátu. Po tom, čo Lucka začala byť známa v umeleckom svete, založila som archív aj jej. Ten je však oveľa tenší, pretože ako dvadsaťročná odišla do Prahy. Mám pár zošitov aj o Dorotke. (Dorota Nvotová, pozn. autorky).
Ako je možné, že vaša rodina je plná umelcov? Kde pramení toľká láska k umeniu?
To si ani ja neviem vysvetliť. Pochádzam z roľníckej rodiny. Otec mal asi sedem hektárov pôdy, mama chovala sliepky, kačky, husi, mali sme aj koňa a kravu, na umenie veľmi priestor nebol. Ani z manželovej strany. Jeho otec pracoval celý život ako horár, mama bola doma s ôsmimi deťmi, mala sa čo obracať.
Jara, ale aj ostatné tri deti ste napriek tomu viedli k hre na klavíri a k spevu. Hrali a spievali radi a dobrovoľne alebo ste občas bojovali?
Do hry na klavíri ani do recitačných súťaží som deti nemusela nútiť. Brali to ako samozrejmosť a tešili sa z víťazstiev.
Kedy vás Jaro najviac potešil a kedy najviac potrápil?
Jarko ma najviac potešil, keď úspešne ukončil konzervatórium. Trochu sme sa trápili počas konzervatória v Bratislave, lebo ho viac bavilo komponovanie pre kapelu ako školské cvičenia. Hrozilo, že ho vylúčia, ale ja som verila v jeho talent a nechcela som to vzdať. Presťahovali sme sa, aby mohol pokračovať na žilinskom konzervatóriu. Nebolo to ľahké – ja som dostala miesto učiteľky v dedinke Malá Čierna, muž dochádzal učiť do Rajca a Jarko každý deň cestoval do Žiliny. Bola som šťastná, že školu dokončil a že sa mu darilo v práci, ale nevedela som si predstaviť, aký veľký zármutok ma čaká – keď mi v júli 2000 nečakane odišiel. Trvalo mi roky, kým som sa aj s pomocou jednej psychologičky, ktorá tiež stratila syna, ako-tak z toho dostala. Druhý úder ma zasiahol pred dvomi rokmi, keď mi v rukách umrel môj najmladší syn Vlastimil. Krátko predtým len odišiel do svojej izby, lebo sa cítil unavený. Ak by som sa mohla vrátiť v čase, bola by to noc 11. júla, keď Jarko odmietol ísť do nemocnice a 16. august, keď Vlastimil odišiel do svojej izby. Žiaľ my ľudia sme iba malé mravčeky na našej planéte a takúto moc sme nedostali. Preto ma tak zaujíma vesmír, hviezdy, nebo a všetko nadprirodzené, čo sprevádza naše osudy po celý život. A preto sa tieto témy vyskytujú takmer vo všetkých mojich básňach.
