Kniha roka denníka Pravda 2018: Ako ožíva čas

Ak sa o nejakej knihe povie, že je výnimočná, má sa zvyčajne na mysli jej kvalita, hodnota.

17.12.2018 09:00
debata

Samozrejme, je to tak aj v tomto prípade, čo azda dostatočne dokumentuje fakt, že tu hovoríme o práve zvolenej knihe roka – v kategórii kníh českej proveniencie, ale v tomto prípade po obsahovej a autorkej stránke česko-slovenskej : Literární kronika první republiky. O vnútornej výnimočnej hodnote knihy bude napokon aj tento text, ale kým sa k tomu dostaneme, pozrieme sa najprv na niekoľko ďalších, takpovediac zvonka viditeľných výnimočností, ktoré sa pri tejto publikácie tiež objavujú.

Petr Šámal, Tomáš Pavlíček Vladimír Barborík,... Foto: Robert Hüttner
Petr Šámal Petr Šámal, Tomáš Pavlíček Vladimír Barborík, Pavel Janáček a kol.: Literární kronika první republiky Academia, Památník národního písemnictví, Ústav pro českou literaturu AV ČR, v. v. i. 2018

Literární kronika první republiky je vskutku výnimočná aj zvonka, už od pohľadu. Svojím netradičným formátom, svojou veľkosťou, hrúbkou i farebnosťou vytŕča z radu nielen v kontexte bežných kníh, ale aj pri porovnaní s inými výpravnými publikáciami – a to sa od väčšiny z nich navyše líši svojou vkusnou a nápaditou grafickou úpravou.

Výpravnosť sľubovaná zvonka sa vrchovato naplní aj pri pohľade dovnútra. Okrem množstva podstatných textov o literatúre a literárnom živote prvej Československej republiky tvoria túto kroniku aj stovky vizuálnych artefaktov odkazujúcich na literatúru tohto obdobia – obálky kníh, fotografie spisovateľov i literárno-spoločenských udalostí, manuskripty aj dobovo príznačné karikatúry významných autorov i najrôznejšie iné ilustrácie, už prezeranie obrázkov v tejto knihe, voľné listovanie v nej je aj bez čítania zaujímavým, prekvapujúcim a obohacujúcim zážitkom.

Spoločný jazyk

Toto listovanie nás vlastne dovádza k ďalšej výnimočnosti publikácie. Čitateľská skúsenosť s ňou môže byť natoľko odlišná, že si pri nej môžeme začať klásť aj základné, zdanlivo triviálne otázky, ktoré pri iných knihách považujeme za vopred zodpovedané a vyriešené, ako napríklad: Na aké čítanie je vlastne táto kniha určená? Má sa čítať lineárne, teda štandardne od začiatku do konca, alebo je určená skôr na čítanie výberové, ktoré používame napríklad pri slovníkoch či encyklopédiách? Ako o tom uvažovali autori pri koncipovaní tejto knihy?

Mimochodom autori – ďalšia výnimočnosť knihy. Na obálke sú uvedení štyria: Pavel Šámal, Tomáš Pavlíček, Vladimír Barborík a Pavel Janáček, celý autorský kolektív však tvorí až tridsaťšesť akademikov, literárnych vedcov, archivárov, odborníkov na českú literatúru, slovenskú literatúru, ale aj prvorepublikovú literatúru písanú po nemecky, maďarsky, ukrajinsky, rusínsky, poľsky…

Všetci títo autori rozličných jazykov a kultúr a iste aj osobností vedeli nájsť v publikácii spoločný „jazyk“, ktorým dokázali napísať túto obsiahlu knihu bez rušivej rôznorodosti autorských štýlov či rozličnej miery používania odbornej terminológie. Mohlo sa to azda podariť aj preto, že drvivú väčšinu týchto autorov spája veľmi podobná generačná skúsenosť (ide o, povedzme, strednú generáciu literárnych vedcov) a tiež zrejmá spoločná ambícia komunikovať aj vedecky hodnotné zistenia čitateľsky prijateľným spôsobom.

Je to zároveň aj jeden z hlavných prínosov Literární kroniky první republiky. Títo akademici dokážu písať neakademicky, teda ľudsky. A to bez toho, aby akokoľvek znižovali výpovednú hodnotu svojich textov. Keď si v tejto súvislosti spomenieme na obvyklý fachidiotský, hermeticky uzavretý jazyk odborných literárnovedných textov, tak sa nám rovno odkrýva ďalšia z výnimočností tejto širokej verejnosti otvorenej, a pritom stále vysoko odbornej publikácie. Jej tvorcovia ukázali, že skutočný literárnovedný výkon môže byť zároveň tou najlepšou popularizáciou literárnej vedy, tej často odťažitej, do seba uzavretej disciplíny.

Toto „živé“ písanie úzko súvisí so zvolenou témou, ktorou je celkom príznačne literárny „život“. Dá sa v tom čítať aj isté generačné gesto dnešnej literárnej vedy, ktorá svoj záujem presúva z hĺbkovej interpretácie literárnych textov aj na širšie kultúrno-politické súvislosti a vracia tak literatúru do priestoru spoločenského života.

Obrovský skok k modernosti

Aby toho nebolo málo, tak za ďalšiu zvláštnosť Literární kroniky první republiky môžeme pokladať aj okolnosti jej vzniku. Dobré knihy – a medzi ne táto nepochybne patrí – vznikajú zvyčajne z vnútornej potreby tvorcu, v prípade odborného textu z vedcovho pocitu naliehavosti výskumného problému. Tu však akoby namiesto vnútorného impulzu prišlo k iniciácii zvonka. Keďže ide o projekt priam deklaratívne spojený so široko oslavovaným stým výročím vzniku Československa a ako taký od počiatku dotovaný českými štátnymi inštitúciami, dalo by sa dokonca hovoriť o spoločensko-politickej objednávke. V takejto situácii autentické hodnoty ťažko očakávať, ale v tomto prípade možno podozrivo politicky živený projekt oslavy republiky vykazuje až neuveriteľne živý záujem o skúmanú dobu a jej literatúru.

Politický záujem azda pomohol veľkorysému rozmeru projektu a zrejme aj dodržaniu dátumu jeho realizácie, čo v prípade „nepolitických“ literárnovedných projektov nie je zasa až tak obvyklé (storočnicu proste tentoraz bolo treba stihnúť).

Druhý, autentický záujem o historickú dobu a jej literatúru je však samozrejme oveľa dôležitejší. Určuje totiž nielen kvalitu výslednej knihy, ale odráža sa už aj vo zvolenom žánri. Ktorý je – ako inak? – dosť výnimočný. Je ním totiž dnes málo využívaný, skôr kamsi do stredoveku odkazujúci žáner kroniky. Ako kroniku možno označiť viacero podôb historického písania, ktoré opisuje dobové udalosti v takom časovom slede, v akom sa odohrali.

Literární kronika první republiky pripomína z hľadiska zachovávania chronológie dokonca ešte striktnejšiu formu letopisu – nielen že člení literárne udalosti prvej republiky presne podľa rokov, ale dokonca aj podľa mesiacov. Takýto prehľad udalostí na mesačnej báze tvorí úvod ku každej z 21 kapitol knihy (každá kapitola je venovaná jednému roku, od 1918 do 1938). Ďalšia časť každej kapitoly sa potom zaoberá jednou vybranou knihou, ktorá vyšla v danom roku. Medzi vybranými „knihami roka“ sú aj štyri slovenské – dve knihy prozaické (Adam Šangala Ladislava Nádaši-Jégého a Výkriky bez ozveny Mila Urbana) a dve básnické (zbierka Jána Smreka Iba oči a Otvorené okná Laca Novomeského).

Mantinely prísnej chronológie preskakuje vždy až posledná časť každej kapitoly – je ňou štúdia venovaná širšiemu literárnohisto­rickému problému, ktorý sa na konkrétny rok viaže len veľmi voľne.

Vizuálne najzaujímavejšou časťou každej kapitoly je potom nazretie do fiktívneho výkladu kníhkupectva toho-ktorého roka. Je tu vždy šestnásť reprodukcií obálok prvých vydaní kníh daného roka – tých vznešených, dnes známych z učebníc literatúry, ale aj tých dávno zabudnutých krvákov či románov pre slúžky. Tieto obálky všetky spolu sprítomňujú nielen ducha, ale aj obraz svojej doby. V porovnaní jednotlivých rokov zo začiatku a konca prvej republiky zasa ukazujú, aký obrovský skok k modernosti spravila kultúra – v tomto prípade vizuálna kultúra – počas krátkej doby dvoch medzivojnových desaťročí.

Aj o našom dnešku…

V slovách a obrazoch tejto výnimočnej kroniky teda znova ožíva minulý čas, ale aj „časy“, teda historická doba. Je ako mozaika poskladaná z tisícov malých čiastočiek, prácne vyberaných a starostlivo zasadených do výsledného diela. Iste, z rovnakých kúskov histórie by sa vo finále dala mozaika poskladať aj úplne inak. Ale tu sa už na jej podobe podpisuje nielen ten čas, ktorý sa usiluje znova oživiť, ale aj naša súčasnosť, teda čas, z ktorého sa na minulosť pozerajú samotní autori a s nimi aj ich čitatelia. V tejto kronike totiž nie je kronikár súčasťou opisovanej doby. Je písaná z odstupu; je pohľadom súčasnosti na minulosť a vypovedá nielen o dobe medzi dvoma svetovými vojnami, ale aj o našom dnešku.

Tento odstup by mohol byť pre kronikára nevýhodou, ak sa s ním však narába správne, tak umožňuje komplexnú evokáciu minulosti – azda aj komplexnejšiu, než ju kedysi dokázali vnímať jej súčasníci. V istom zmysle tak o minulosti vieme viac než ľudia, ktorí ju žili. Môžeme ju totiž porovnávať so súčasnosťou.

Pri pohľade na literárny život prvej Československej republiky sa tak môžeme podivovať nad dnes už ťažko predstaviteľným vysokým statusom spisovateľa v spoločnosti, ktorý rešpektovala aj vrcholná politická reprezentácia krajiny. Dokážeme tiež – znalí výsledku – s nadhľadom sledovať len pomalé a postupné odhaľovanie dnes celosvetovo uznávaných umeleckých hodnôt (napríklad Haškovho Švejka či Kafkových románov). Na druhej strane vidíme tiež márnosť pokusov dobových kritikov demonštrovať význam dnes už dávno zabudnutých autorov a ich diel. Takýchto pohľadov poučenej súčasnosti na nevedomú minulosť ponúka táto kniha tisícky a v nich spočíva aj jej čaro. Skutočný význam tejto výnimočnej knihy sa však neskrýva len v množstve informácií, ktorú ponúka, ale aj v otázkach, ktoré v dnešnom čitateľovi dokáže vyvolávať. Môžu to byť otázky nanajvýš literárne alebo aj širšie. Môžu sa napríklad pýtať na česko-slovenské literárne, kultúrne i politické vzťahy meniace sa v čase, či ešte širšie na povahu multikulturalizmu prvej ČSR – jeho prednosti, nedostatky, dobové špecifiká… Na jednu knihu to rozhodne nie je málo.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Kniha roka 2018 #Petr Šámal #Tomáš Pavlíček Vladimír Barborík #Pavel Janáček