Kniha roka denníka Pravda 2018: Sebou zradení

16.12.2018 16:00
Amos Oz
Román Judáš spisovateľa Amosa Oza je štvrtým dielom tohto svetoznámeho intelektuála preloženým do slovenského jazyka. Autor:

Amos Oz je jeden z najznámejších izraelských spisovateľov a intelektuálov, ktorý konzistentne obhajuje mierové spolužitie Izraela a Palestíny.

Jeho diela boli preložené do vyše 30 jazykov. Ako prvý vyšiel v slovenčine Ozov román Poznať ženu vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v roku 1995. V ostatných rokoch prináša preklady tohto svetoznámeho prozaika vydavateľstvo Slovart: Čierna skrinka (2011), Panter v podzemí (2014) a najnovšie Judáš (2018).

Vo svojom zatiaľ poslednom románe Judáš sa Amos Oz pustil do starostlivého skúmania dejín kresťanstva, judaizmu a štátu Izrael, aby preveril, či sme mohli zanedbať niektoré z dôležitých vlákien histórie západnej civilizácie. Hypotéza, ktorú v ňom predkladá, je znepokojivá a súčasne objavná. Môže mať súčasný antisemitizmus korene v dávnom interpretačnom omyle týkajúcom sa bozku, ktorý zrodil kresťanstvo?

Mladý židovský štát

Najnovší slovenský preklad známeho izraelského spisovateľa potvrdzuje jeho povesť nielen ako filozofujúceho autora, ale rovnocenne aj ako zručného rozprávača. Svoju vernosť rozprávačskej tradícii netají, a preto si môže dovoliť už na úvodnej strane vymenovať témy, ktorým sa v knihe bude venovať, a začať budovať historický naratív s opisom Jeruzalema v mladom židovskom štáte. V deskriptívnych pasážach tiahne k typizácii, keď v nijakom z tamojších bytov na prelome 50. a 60. rokov nechýba naftová piecka a v mnohých leží na vankúšoch otvorený Doktor Živago. Jeruzalemská mestská komunita sa javí ako svorná a solidárna, čo je dôsledkom nedávnej vojny, ktorá poznačila mnohé rodiny. Z organizmu izraelskej spoločnosti je však predsa ktosi vytláčaný. Je to ten, ktorý nie je vítaný nikde. Zradca. Judáš. Šaltiel Abravanel.

Ako proti toku rieky

Študent Šmuel Aš, protagonista knihy, Abravanelovo meno síce nevie zaradiť k organizácii, ktorej bol členom, pamätá si však to, na čo kolektívna pamäť národa nezabudne: „on jediný nesúhlasil so založením štátu“. Fiktívna postava, ktorá sa objavuje popri skutočnom izraelskom lídrovi Ben Gurionovi, vzbudzuje aj po vyobcovaní do samoty vznetlivé reakcie ako ten, kto sa usiloval o mierové spolužitie a urovnanie konfliktu s Palestíncami.

Šmuel, ktorý prichádza opatrovať starca Geršoma Walda do domu, kde býval aj Šaltiel Abravanel, paralelne podniká dvojitý exkurz: v rámci svojho výskumu sa po lane času spúšťa tri tisícročia späť k ukrižovaniu Ježiša a zrade, ktorá mu prechádzala, ale popri tom rekonštruuje históriu domu, ktorý dočasne obýva, a jeho súčasných aj minulých obyvateľov.

Čítať Judáša je ako postupovať proti toku rieky; nie však plynule od ústia k prameňu, ale skokovo, trhane. Po časovej línii sa presúvame sťaby skratkami medzi jej meandrami a etapovo mapujeme korytá i tok jednotlivých príbehov tvoriacich mohutné sujetové povodie. Presúvanie sa medzi jednotlivými príbehovými a časovými rovinami však nie je ani zďaleka také zložité, ako by sa z jeho metaforického spodobenia mohlo zdať.

S ohľadom na núkajúce sa paralely medzi dvoma príbehmi zrady – archetypálnej Judášovej a modernej Abravanelovej – sa táto prehľadnosť javí až mrhaním potenciálu na hru s čitateľom, v ktorom by sa príbehy zlievali či aspoň užšie prelínali, alebo vzájomne sa vrstvili. Oz však stavil na dôslednú jednoznačnosť, výsledkom ktorej je formálna neproblematickosť. Tá môže v náročnejšom čitateľovi vyvolať dojem prirýchleho plynutia. Regulácia prietoku je z hospodárskej perspektívy dobrá pre rieku; z estetických dôvodov často pristane sujetu.

Streľba so zaviazanými očami

Trestuhodné plytvanie, tentoraz potenciálom postáv, je najzávažnejším nedostatkom tejto Ozovej prózy. Rámcujúci príbeh študenta Šmuela spoza historických príbehov o zrade trčí. Postavy v ňom sú rozvité málo a úsilie o ich priblíženie (napríklad prostredníctvom Šmuelovej rodinnej korešpondencie či politickej afiliácie) pôsobia ako zbytočná streľba so zaviazanými očami. O to prekvapujúcejšie môžu pôsobiť state venované posledným dňom Ježiša, jeho ukrižovaniu a následnej samovražde Judáša. V tých sa prelína personálny a priamy rozprávač, pričom najmä prostredníctvom druhého Oz majstrovsky preniká do mysle a duše Judáša. Ten tu nie je podlým, skorumpovaným zradcom, ako ho poznáme z tradičnej kresťanskej interpretácie, ale vášnivo milujúcim človekom a Ježišovým najoddanejším nasledovateľom.

Presvedčenie o Kristovej Božej podstate Judáša poháňa presvedčiť svojho učiteľa vydať sa do Jeruzalema a zabezpečiť jeho ukrižovanie, aby pred zrakmi celého mesta dokázal Ježišovu výnimočnosť tým, že následne zostúpi z kríža. Uvedomenie si, že sa tak nestane, a obviňovanie sa z vraždy milovaného človeka, je stvárnené tak presvedčivo a prenikavo, že ho smelo možno označiť za vyvrcholenie knihy. „Ukrižoval som ho. Zatĺkol som mu do tela klince. Prelial som jeho krv. (…) Tam pod figovníkom, v tej chvíli som mal mať oči otvorené a uvedomiť si, že napriek všetkému je len človek z mäsa a krvi ako my ostatní. (…) Tam v ohybe cesty čaká na mňa figovník. Zastanem, pozorne jednu za druhou skúmam jeho vetvy, nájdem tú pravú a priviažem k nej povraz.“ Také sú Judášove posledné slová. Arcizradu nevykonal na Ježišovi. Vykonal ju na sebe.

Pozor na skratky

Oz nenechal zísť Syna Božieho z kríža ani Judáša dožiť sa pokojnej smrti. Izrael sa v jeho texte nestal oázou mieru na búrlivom Blízkom východe, kde by k príkladu celému svetu bratsky pospolu bývali dva výrazne odlišné národy.

Príbehu židovského štátu i tomu z Biblie ponecháva konce, ako ich poznáme. V upnutí na ich vyústenie by sme po Ozovom Judášovi nemuseli vôbec siahať. Predsa by sme sa však pripravili o to najcennejšie: malé, osobné dejiny konkrétnych ľudí, ktoré sa stratili a zdeformovali v kolose svetovej histórie so všetkými mýtmi a omylmi, ktoré sú jej súčasťou.

Diela, ktoré v pamäti zotrvávajú roky, si pamätáme nielen pre pointu, nielen pre to, čo je vyjadrené, ale najmä preto, ako je to vyjadrené. Bibliu nečítame v napätí, ako Ježiš ukončí svoju púť. Hodnota nadčasových diel spočíva v unikátne vyváženom pomere perspektív. Dôležitý je sujet, nie fabula.

Poznanie konca vedie k mylnej domnienke, že príbeh poznáme a niet potreby sa k nemu vracať. Oz nás pred touto skratkou vystríha. Rozuzlení sa nemusíme báť. Je ich totiž toľko, koľkými interpretáciami sú napájané.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Amos Oz #Judáš #Kniha roka 2018
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku