Keď knižka vyšla, Saša Petrášová z vydavateľstva Slovart vtipne poznamenala, že Julo Satinský bol vlastne predchodcom všetkých hipsterov a dnes by ovládol sociálne siete. Ako dodala, kým my máme facebook, on mal Gundžovníky. Ide podľa vás o výstižné porovnanie?
Keď sa pozrieme na dnešných „influencerov“ na sociálnych sieťach, takisto dokumentujú to, ako žijú – aký šampón používajú, ako sa obliekajú a podobne. To isté robil aj Julo v Gundžovníkoch. Písal o tom, kam chodil jesť, čo si kto obliekal. Opisovanie bežného dňa však môže byť zradné. Ak to niekto nedokáže podať pútavo a vzrušujúco, čitateľa môže unudiť. On však svoju každodennosť komentoval veľmi originálnym spôsobom. A o to predsa ide na sociálnych sieťach aj dnes.
Nedávno sme v denníku Pravda hľadali knihu roka a publicistka a divadelná dramaturgička Zuzana Golianová pri pôvodnej tvorbe uviedla práve Gundžovníky. Neocenila však len obsah a to, že publikácia priblížila Satinského takého, aký podľa nej bol – múdreho, vtipného a hravého. Nesmierne záslužná je podľa nej aj práca editorky. Aké úskalia si pre vás domáci mesačník pripravil?
Najskôr som pracovala s kópiami Gundžovníkov, ktoré som mala v domácom archíve. Originály z Ameriky sa nám podarilo dostať na Slovensko až neskôr. Kópie však nemali titulky, a tak som novinové texty musela zoradiť najskôr bez nich. Neskôr som ich podľa originálov dopisovala ručne. No náročnosť práce spočívala najmä v tom, že som musela stovky strán prechádzať znovu a znovu, vždy inou úrovňou redigovania a editovania. Mala som však šťastie, pretože Julo mal všetky materiály veľmi dobre pripravené. V rámci editovania som sa snažila zachovať čo najväčšiu mieru autenticity. Je však pravda, že pri Gundžovníkoch som prvýkrát pristupovala aj ku kráteniu textov. O stručnosť ma žiadalo aj vydavateľstvo, no musela som im vysvetliť, že sa to jednoducho nedá. Nakoniec sú z toho dva zväzky. Keby som začala škrtať, stratili by sa niektoré dôležité dejové línie a komplexnosť knihy by to ochudobnilo. Gundžovníky sú ako lexikón, encyklopédia, jednoducho ako mozaika fungujúca v celku. Ak by som z nej začala vyberať kamienky, stratila by svoju farebnosť.
Oko čitateľa poteší aj prepracovaná vizuálna stránka knihy. Okrem verného zachovania novinového zalomenia sú to hlavne vtipné ilustrácie, ktoré dotvárajú atmosféru jednotlivých článkov. Všetky pochádzajú z pôvodných novín?
Všetky ilustrácie v Gundžovníkoch sú Julove. Pochádzajú z originálov, ktoré vydával v dvoch exemplároch. Jeden putoval do Ameriky, druhý do Švajčiarska. Vo švajčiarskej verzii sa môžu ilustrácie líšiť, no to nevieme, pretože sa nedochovali. Úpravu sme prenechali grafickému štúdiu Pergamen, ktorému sme v tomto prípade dali voľnú ruku. Nechali ilustrácie na miestach, kde aj boli, poradie článkov je niekde možno trošku poprehadzované, ale to sú detaily.
Okrem kreatívnych autorských kresieb sa na titulke novín často objavuje aj pes Pluto z produkcie Walta Disneyho. Neprajníci v ňom mohli vidieť symbol zhýralej kapitalistickej spoločnosti, ale dôvod bol zrejme prozaickejší.
Julo sa veľmi rád hral s grafickými prvkami. Miloval farbičky, fixky aj pečiatky. V tomto bol ako veľké dieťa. Išiel do papiernictva a čo nakúpil, to aj použil. V Bratislave sa však v tom čase nedalo zohnať všetko, preto sa často obracal na svojich švagrov z cudziny. Podľa mňa sa tak dostal aj k pečiatke psa Pluta, ktorého neskôr vyhlásil aj za maskota Gundžovníkov. Preto sa vždy dostal na titulku, bol logom novín.
Už som spomínala, že Zuzana Golianová dostala taký obraz Júliusa Satinského, aký aj očakávala. Dá sa to povedať aj o vás? Spoznali ste v Gundžovníkoch svojho otca, alebo ste ho objavovali nanovo?
Neprekvapilo ma, ako Julo rozprával alebo písal, prekvapila ma skôr komplexnosť jeho diela. Tiež som sa dočítala o mnohých neznámych osobách či príhodách z minulosti môjho otca, no ešte zaujímavejšie bolo zistenie, že tieto príhody žijú aj v spomienkach iných ľudí. Odkedy som si prečítala Gundžovníky, často sa mi stáva, že niektorým veciam lepšie rozumiem. Minule som na ulici stretla jedného staršieho pána, ktorý mi začal vykladať o nejakom psovi a ja som zrazu zistila, že o ňom viem práve cez otcove noviny. Poznám všetky detaily, aj komu patril. Hanka Lasicová mi zase vravela, že sa u nich doma tradovala príhoda, ako Oľga Lajdová prichytila zlodejov a pomohla k ich dolapeniu. S týmto príbehom vyrastala, rodičia jej ho zvykli rozprávať ako nejakú zábavnú historku. Aj tá je zachytená v Gundžovníkoch.
Knižka je však plná aj kuloárnych informácií o známych osobnostiach, s ktorými sa váš otec stretával. Vedeli vôbec, že sa ocitnú na stránkach domácich novín? Neozývajú sa vám spätne?
Ozývajú, ale každý, kto sa tam nájde, má vždy trošku iný pohľad na to, ako sa to ozaj stalo. Napríklad na svadbu Borisa a Kataríny Farkašových si herečka Zuzana Kronerová spomína úplne inak, ako ju opísal Julo. V tomto zmysle to treba brať trochu s rezervou, je to jednoducho jeho pohľad. Aj Daču Turzonovovú tam pomaly vykreslil, akoby chodila na pľac s „ploskačkou“ alkoholu, čo tiež nebola celkom pravda. Dača tvrdí, že Julo sa s Gundžovníkmi stal akýmsi otcom slovenského bulváru. Ja by som však doplnila, že ide o bulvár v čírej podobe klebiet, nie bulvár, ktorý mal v úmysle niekomu uškodiť.
Foto: Slovart
Šéfredaktor novín vo svojich reportážnych príspevkoch nevynecháva ani tradičné trávenie vianočných sviatkov. Slovko trávenie je v tomto smere celkom výstižné, pretože Vianoce často opisuje ako čas „strašnej a neľútostnej žranice“.
Veď to sú typické slovenské Vianoce, nie? Človek sa najskôr postí a potom to vybuchne. Aj v našej rodine bolo vždy najväčším hriechom obžerstvo, takže si viem celkom živo predstaviť, že to tak bolo aj predtým.
Články odkazujú na množstvo príhod z bytu na Dunajskej ulici, ale aj na dobové reálie. Do akej miery sa musí čitateľ orientovať v živote Júliusa Satinského, aby sa v príbehoch nestratil a nezostal zmätený?
Množstvo čitateľov a čitateliek bude určite zmätených. Ide jednoducho o typ textu, v ktorom človek nepochopí všetko, a to je podľa mňa úplne v poriadku. Inak to bude čítať ten, kto si dobu pamätá, inak to bude čítať niekto ako ja, kto vtedy ešte nežil. Postavy sa navyše často objavujú pod vymyslenými menami či prezývkami, bez toho, aby bolo vysvetlené, kto je kto. Je to tak naschvál. Julo si veľmi rád vymýšľal a mystifikoval. Gundžovníky sú preto viac ako nejakou historickou dokumentárnou knihou najmä obrazom jeho vlastného sveta.
Vnímal to ako nejaký druh denníka?
Podľa mňa ide o veľmi cenzurovanú verziu reality, ktorú vtedy žil. Viem, čo sa v jeho rodine dialo aj pomimo Gundžovníkov a niektoré smutné udalosti sú celkom zamlčané. Je to taký veselý obraz ich života. Neskôr si začal písať aj klasický denník a tam sa jeho rozprávačský prístup mení. V Gundžovníkoch sa skôr štylizuje do úlohy vševedúceho redaktora, ktorý o všetkom informuje.
V predvečer 21. augusta 1968 váš otec práve doma oslavoval narodeniny. Aj keď ho nočný príchod tankov nesmierne rozrušil, z jeho tónu aj po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy stále cítiť nádej, že sa situácia v krajine predsa len stabilizuje. Myslíte, že tým len chcel upokojiť rodinu v zahraničí?
Treba zobrať do úvahy aj to, kedy presne to písal. My máme na august 1968 iný pohľad, vieme, čoho bol súčasťou, čo nasledovalo. Udalosti vidíme v celom kontexte, no on ho vtedy vidieť nemohol. Nemohol vedieť, že príde normalizácia. V niečom bol bezradný, no určite chcel v istom zmysle rodinu aj upokojiť. Úlohu však možno zohrala aj cenzúra. Nevieme, kto Gundžovníky čítal predtým, ako sa dostali k adresátom. Či ich ešte predtým nemali v rukách cenzori alebo polícia.
Takže sa politike snažil skôr vyhnúť?
O politickej situácii píše najmä v prvých číslach v roku 1968, no neskôr ju už komentuje oveľa menej. Čoraz viac opisuje každodenný život – záhradku a podobne. Menej priestoru dostáva aj jeho práca, možno ešte spolupráca s Milanom Lasicom. V denníkoch ju neskôr opisuje viac, aj to, čo všetko im cenzúra zoškrtala.
Nevenuje sa politike, ale ústredný rodinný výbor mu zasadá priamo v kuchyni…
Práve tak si uťahuje zo spoločenskej situácie. Pomery v krajine paroduje a aplikuje ich na pomery v rodine. O dôležitých veciach rozhoduje ústredný rodinný výbor, svojich rodinných príslušníkov zase rozdeľuje do rôznych politických strán.
Ešte pred okupáciou Československa sa však redakcii Gundžovníkov podarilo zachytiť aj demokratické a slobodnejšie ovzdušie, ktoré v krajine vládlo. Július Satinský to komentuje pozitívne, na druhej strane však varuje pred „stádovitosťou“ slovenského národa, ktorý naletí každému zdatnému rečníkovi bez oponenta. V tomto smere sa pomery v krajine veľmi nezmenili.
Otec písal v 90. rokoch listy Slovákom. Vyšli pod názvom Moji milí Slováci a prehováral cez ne k mladej demokracii. Keď si ich teraz po tridsiatich rokoch spätne čítam, cítim, že nestratili na aktuálnosti. Stále sa sama seba pýtam, čím to je. Možno sa ako spoločnosť vôbec nemeníme, nech sa deje čokoľvek.
Redakcia Gundžovníka mi trošku pripomína fenomén undergroundovej bytovej kultúry, ktorá fungovala v opozícii k oficiálnej kultúre počas normalizácie. Zaviali si aj takýmto spôsobom do bytu kúsok slobody?
Julo vždy hovorieval, že na našej ulici je sloboda. No nie je to celkom pravda. On si slobodu urobil tam, kde sa práve nachádzal, či už to bola jeho izbička, celý byt alebo miesta, kde sa stretával s priateľmi. Byt na Dunajskej ulici v tom čase síce nebol taký chýrny ako iné bratislavské, košické či pražské undergroundové byty, no rozdiel bol aj v tom, že on nebol mocou perzekvovaný do takej miery ako iní.
Váš otec bol veľký lokálpatriot a v článkoch veľmi citlivo vnímal každú zmenu, ktorá sa v Bratislave, a najmä na Dunajskej ulici, udiala. Zachytil napríklad otvorenie prvého Prioru v Československu či výstavbu hotela Kyjev. Teraz sa však podoba hlavného mesta opäť rapídne mení…
Julo vedel Dunajskú ulicu veľmi dobre opísať, prežil tam celý život. No jej tvár sa neustále mení. My tam žijeme už ako tretia generácia a každá prežila iné detstvo. Keď bol môj otec malý, deti sa hrávali vo dvoroch, na ulici… Všetky sa poznali. Počas môjho detstva tam stáli samé banky a administratívne budovy, nebolo veľa miest, kde sme sa mohli stretávať. Chodili sme sa hrávať na Ondrejský cintorín, pretože Medickú záhradu v tom čase rekonštruovali. Dnes opäť prišiel stavebný boom, no tentoraz na opačnom konci ulice, kde práve vyrastajú mrakodrapy. Toto môj otec nezažil, no pre moju dcéru bude práve toto realita, takúto tvár mesta bude poznať. Julo v Gundžovníkoch dokumentuje aj výstavbu Nového mosta, to, ako sa naň pozerali Bratislavčania. Aj keď dnes je často terčom kritiky, vtedy išlo o architektonický unikát a ľudia ho obdivovali. Pre mňa to bola novinka. Vtipné tiež je, ako už vtedy komentuje množstvo áut v meste. Dobre vieme, aká katastrofálna situácia je v Bratislave dnes.
Gundžovníky sú už vonku. Koľko toho ešte z pozostalosti vášho otca ostalo?
Pozostalosť delím na rukopisnú a nerukopisnú. Z rukopisnej sú to denníky, prípadne korešpondencia, no potom je tu ešte množstvo textov, ktoré vyšli len časopisecky alebo novinovo. Buď pôjdem cestou výberov, alebo postupne sprístupním aj jeho denníky. To mi však opäť zaberie dlhé roky práce. Gundžovníky rozhodne nie sú posledná kniha, ktorú som z otcovej pozostalosti vydala, môžem však sľúbiť, že bola najväčšia.
