Foto: Valal
Súbor šiestich próz Ivana Medešiho Jedenie je kniha preložená, ale z rukopisu, takže prvýkrát asi vychádza v slovenčine. Podľa tiráže bola napísaná v „jazyku vojvodinských Rusnákov“. Či ide o kodifikovanú rusínčinu, alebo od nej už zásadne odlišný vojvodinský nárečový variant, posúdiť neviem, a nie je to ani najdôležitejšie. Špekulovať nad tým, či kniha a autor s ňou patria do slovenskej literatúry, môžu teraz poroty literárnych cien a neskoršie aj literárni historici. Ako čitateľ vychádzam z evidentnej skutočnosti, že Medeši a jeho Jedenie už v slovenskej literatúre sú. A nie do počtu.
Povedomé cudzie
Lokálna konkrétnosť rozprávaní je podporená jazykom. Postavy a ich príbehy sú zrastené s prostredím, sú jeho takpovediac produktom. Jedno z rozprávaní je mestské (Nový Sad), ostatné sú situované na vidiek. Hodnota diela však nezávisí od vopred danej atraktívnosti témy či „lokácií“. Ak napíšem, že ide o „vojvodinské prózy“, tak nie preto, že Vojvodinu poznám a môžem porovnávať, ale preto, že ju autor pre mňa vytvoril. Možno si ju celú vymyslel, ale sugestívne a dobre, čo je vždy lepšie ako nudne a pravdivo. Svet Medešiho rozprávaní nám však môže byť povedomý aj ako čitateľom slovenskej literatúry.
Tradične idylický obraz dediny už dávnejšie vystriedala kritická, deziluzívna perspektíva, ústiaca napokon až do persifláže a paródie u Petra Pišťanka a Dušana Taragela. Medešiho prózy idú v mnohom ešte ďalej a nižšie, no zároveň sú vrstevnatejšie a voči postavám milosrdnejšie. Pre rozprávania je určujúce produktívne napätie medzi rôznymi podobami obmedzenia (postavy) a slobodou, s akou sa o tom všetko vypovedá (rozprávač). Protagonisti sú väzňami vlastného tela a prostredia, v ktorom sa zhodou nešťastných okolností ocitli. Ich predkovia kedysi odišli z územia dnešného Slovenska do Vojvodiny, čiže, podľa rozprávača, „z karpatskej medveďoprciny do Srbska a jeho psojebiny“. Frustrácia je dvojaká, z neukojenej telesnosti a z beznádejného sveta, ktorý dovoľuje iba fantazírovať, no neposkytuje nič, čím by sa fantázie dali premeniť na skutočnosť. Medešiho hrdinovia sú tak odkázaní na rôznorodé náhradné činnosti, ktoré ich dovedú do bizarných situácií: neukojené fantázie sa menia na literárnu fantastiku, márne životy na dobrú literatúru.
Sloboda rozprávania
Medeši dômyselne a vtipne kombinuje dve kontrastné jazykové vrstvy, plebejsko-ľudovú, archaickú lexikou i slovosledom, a intelektuálnu. Výsledkom vzájomného pôsobenia je groteskná deformácia oboch. Kniha je preložená veľmi šťastne, ktovie, či aj v spolupráci s autorom. Všetky archaické, z pôvodiny prenesené prvky sú štýlotvorné, či už ide o jednotlivé „exotické“, v kontexte však významovo zrejmé slová („ajde“, „jebote“), alebo o miestami takmer defektnú, vo vzťahu k norme bizarne zauzlenú a zároveň rozprávačsky uvoľnenú syntax. Medešiho práca s jazykom pripomenie parodicky štylizovanú ľudovosť Pišťanka, ale aj lexikálnu, z idiomatiky hovorového prejavu čerpajúcu hravosť Pavla Hrúza (Chliev a hry). Súčasťou knihy sú poznámky pod čiarou vysvetľujúce miestne súvislosti a reálie. Vo vzťahu k príbehom nie sú objektivizujúco cudzorodým prvkom, ako by sme mohli predpokladať, ale vtipným komplementom.
V prózach prevláda perspektíva postavy, no rozprávač nie je, s výnimkou jednej poviedky, totožný s hlavným hrdinom. Je to svojský živel, tento Medešiho rozprávač, veľmi pohyblivý, ktorý raz prežíva pocity postáv, inokedy sa im vzdiali, zabudne aj na samotný príbeh, aby si insitne zafilozofoval, aby sa prihovoril čitateľovi, aby si zanadával na svet, vysmial sa hrdinom, spochybnil ich existenciu a hneď ich aj poľutoval. Na rozdiel od dôsledne vonkajškovej moralizujúcej observácie Petra Pišťanka je so „svojimi“ prepojený omnoho tesnejšie, má s nimi spoločný jazyk, svet aj životné perspektívy. Konfrontovaný a napokon aj zmierený so všetkými obmedzeniami, aké život prináša, nedá si zobrať jedinú slobodu – slobodu rozprávania. Tu začína archaický jazyk, plný neošúchaných slovných spojení a prirovnaní, naplno žiť. Sebavedomo hravý a neučesaný prístup k literatúre (Literatúre) a rozprávaniu spája Medešiho s anglickým prozaikom B. S. Johnsonom. Je poučený, nie však zviazaný tradíciou, erudíciu nepredvádza, ale využíva, zo snobského intelektualizmu v prístupe k lektúre si často a podarene uťahuje: „… rádio len hučí a hučí a hučí, a ty si zatiaľ v polozadávenom stave na toboganoch introspektívnych úvah čítaš Kafkov Brloh, a mal by si si pomyslieť, že niet väčšej hymny introspektívnemu solipsizmu, ale darmo…“
Telesnosť a smútok po tom všetkom
Vo večnom spore duše a tela u Medešiho na prvý pohľad vyhráva telo. „Nízka“ telesnosť, podčiarknutá aj výtvarnou úpravou knihy, bujnie a preniká všetkými vrstvami rozprávania od priamych pomenovaní až po obraznosť a sny. Duša je tu slabučkým konkurentom: niežeby postavy neboli schopné reflexie, tá im však nepomôže dostať sa na miesta, „ktoré nikdy neuvidíme“. Príbehy sa pohybujú na hranici medzi nadprirodzeným, hyperbolizovaným a nepravdepodobným, uzemnené však v konkrétnom, sugestívne asociovanom sociálnom priestore. Pod všetkou tou bizarnosťou, preháňaním, fantastikou, na dne týchto suverénnych rozprávaní krotko a nenápadne sedí niečo veľmi smutné, beznádejné – neschopnosť vymaniť sa, vedomie postáv, že celý život prežijú v krajine, ktorá si v sebe roky po vojne vojnu stále nesie, že ich svet je im daný nadosmrti.
Ale ani s tou smrťou to nie také ľahké, ako by sa zdalo. Veď v záverečnej „pedagogickej poéme“ sa chudák učiteľ, deprimovaný márnosťou svojho výchovného pôsobenia, už nedokáže ani obesiť. Po neúspešnej exekúcii „si naleje plný pohár dobrého vínka, pustí si jazz, možnože to bude Milles in the sky, prikryje sa dečkou a bude čítať knižočku, možno Hemingwaya“.
V porovnaní s Jedením je väčšina tunajších literárnych pokusov rebelovať či šokovať akási krotká, príliš spôsobná a prispôsobená prevádzkovým konvenciám. Medešiho prózy sú podstatne temperamentnejšie ako rešpektovaný domáci štandard, akoby sa v nich zachytila kultúrna a životná energia prostredia, z ktorého prichádzajú. Kniha k nám prináša podnety, ktoré majú šancu zmeniť kritériá: slovenskej próze by to len osožilo.
Ivan Medeši: Jedenie
Preklad: Maroš Volovár
Valal, Petrikovce 2018
