Ona však túžila po ozajstnom Amorovom šípe, v tridsiatich troch rokoch ešte stále nemala muža, s ktorým by mohla žiť. V Prahe nepochodila, vzťahy sa rozpadli, neuplatnila sa ani v práci, a tak sa vrátila do rodného mestečka, do Veselí nad Moravou. Veselí je známe dobrými jablkami, príjemné a rázovité mesto, ale ani tam sa ľahko nežije. Eliška dúfala, že medzi rodákmi bude po pražskej skúsenosti vynikať, že vo Veselí sa jej všetko podarí a že si nájde lásku na celý život. Všetko však vyšlo inak. Dokonca v rodičovskom dome ju čakali nemilé prekvapenia. Zistila, že sa zmenili aj rodičia a že mnohé istoty, s ktorými v rodnom kraji napevno rátala, sa rúcajú. Podnikanie, na ktoré Eliška stavila – obchod s rybárskymi potrebami – nemá perspektívu, chlapi sú nemožní. Navyše, do hry vstupuje aj smrť a Eliška vidí, že okrem rozčarovania zo života môže prísť ešte niečo oveľa horšieho – jeho definitívny koniec.
Autorka Radka Třeštíková venovala román rodine a južnej Morave. Hoci je voči rodákom aj kritická, z textu cítiť pochopenie regiónu a vrúcny vzťah k nemu. Hlavnú postavu napísala ako „dievča omylov“, ktoré si veľmi namýšľa, má vysoké ambície, ale nevie ich naplniť. Nevie si naplniť ani vlastný život. Stále dúfa, že niekto jej pomôže. Keď sa však takí nájdu, nie sú jej dosť dobrí. Jeden napríklad jazdí s „hovnocucom“, a to nie je pre Elišku reprezentatívne. Vývoj udalostí ju však núti k pokore a k dozrievaniu. Tento proces sleduje čitateľ cez príbeh naplnený ľuďmi, pozorovaniami, úvahami. Milé je, že postavy často hovoria moravským nárečím. Čím dlhšie je Eliška v rodnej obci, tým častejšie tak hovorí aj ona. Prestáva byť slečnou z veľkomesta a je čoraz viac dievča z Veselí. Kniha miestami pripomína Zvonodrozdovo (roztopašný francúzsky vidiek) alebo príbeh Pani Bovaryovej (žena sa na dedine nudí, všetkým pohŕda), ale je o súčasných ľuďoch a dnešných problémoch. Môže zaujať námetom a aj sa dobre číta.
Radka Třeštíková (inak je to nevesta dokumentaristky Heleny Třeštíkovej) si zvolila za motto knihy verše svojho rodáka Jana Skácela. Nádherná báseň čitateľa naladí na vstup do tohto čarovného kraja, v ktorom je veľa mäkkosti, nehy, ale nikto si nedáva servítku pred ústa. Morava je úprimná, ľudia priamočiari, ale vedia sa vyjadriť aj v komplikovaných obrazoch. Ako ten Skácel: „Poděkujme jak děti za jablko, za to, že příští dávno je už za námi, že nás měl čas jak rybář rybu v síti…“ Třeštíková zasa pekne opíše púšťanie chytenej ryby späť do vody, na slobodu. Ako majiteľka obchodu s rybárskymi potrebami sa učí aj loviť ryby, ale asi neskoro, lebo obchod už krachuje. To je však len detail v mozaike životných situácií, ktorými mladá žena prechádza. V knihe zaznie aj slovenčina, lebo Morava je blízko nás. A – Eliškine problémy sú nám tiež blízke.
