Je to tiež ukážkové spojenie mentálneho a materiálneho, abstraktného a konkrétneho, sveta princípov a sveta javov, spojenie hodnotovo obojsmerne otvorené: môže znamenať povznášanie či mýtizovanie nízkeho, banálneho, povedzme sakralizáciu, aj jej opak, relativizáciu, demýtizáciu, profanizáciu vysokého.
Od básnika, ako je Solotruk, čitateľ zorientovaný v jeho tvorbe od debutovej zbierky Tiché vojny (1997) niečo také v podstate očakáva. Námetové východisko v oblasti domáckeho gazdovania potvrdzujú názvy básní ako Vešiak, Riad či Stôl. Do vybraných triviálnych objektov Solotrukov vypovedajúci subjekt zároveň projektuje svoj vnútorný (čiže netriviálny) svet a v duchu tejto paralely mu slúžia aj ako brány do ďalších oblastí života či ako príležitosti zachytiť niečo z princípov, ktorými sa podľa neho riadi prírodný i ľudský vesmír. Zasa o tom môžu svedčiť názvy: Práčka na výsostiach; Nechty a nekonečno; Polyhistorické nekonečno.
Domácnosť a vesmír
Priestor, ktorý máme každodenne poruke, nie je podľa tohto konceptu len súčiastkou, ale akoby aj mikrokontextovou obdobou onoho nedohľadného makrosveta. A naopak. A dokola. Respektíve, jeden aj druhý a oba spoločne sú estetickými reprezentáciami vnútorného sveta subjektu a jeho interakcií. (Veď autor svoje slovesné dielo vydáva ako poéziu, nie vedeckú teóriu.) V tejto sústave (respektíve v tejto intelektuálno-intuitívnej básnickej reflexii viacdimenzionálne chápanej životnej reality) sa obyčajné veci správajú ako znaky prekypujúce súvislosťami, oslovujúce najmä našu myseľ.
A vesmír sa v synekdochickom zastúpení zasa ponúka akoby na prvé precítenie. V oboch sférach sa pritom zrkadlia rovnaké princípy, vzťahy či energie: neprestajné dianie, komplexnosť a simultánne pôsobenie rozmanitých síl. Tento fraktálový pomer medzi domácnosťou a vesmírom je niečo ako objektivizujúca tendencia básnikovej vízie. V jej duchu k rozmanitosti či rôznoznačnosti vecí patrí aj ich rovnocennosť a nedeliteľnosť.
Je tu však aj subjektívny činiteľ a cezeň sa domácnosť a vesmír dostávajú do iného, konkrétne do hodnotovo protikladného vzťahu. V tejto perspektíve je vesmír tam vonku a je to aktuálne bojisko, kde hrozí skaza a voči ktorému to, čo je tu dnu, teda domácnosť, nadobúda opodstatnenie ako chrám na hodnoty, ktoré nás pri živote zachovávajú. Pravda, tu sa už pod domácnosťou chápe skôr domov, ktorý je podľa vzoru predkov utváraný ľuďmi v intímnom partnerskom vzťahu, domov ako žriedlo lásky.
S oboma rovinami sa spájajú aj isté výrazové tendencie. Spoločné je povedomie subjektu o rozmachu svojich zmyslov, mysle i citov, temperované ako akési sviatočné naladenie a tvarovo realizované ako vôľa po óde. Vo výpovediach, ktorým ide o reprezentáciu zvíreného sveta v jeho relatívnej úplnosti i prchavosti zároveň, sa toto nadšenie spája aj s nutkaním žartovať so svetom a s našimi skúsenostnými a poznávacími horizontmi. Raz odľahčujúco, inokedy len bodro. Výpovedné celky a úseky zacielené na jednorozmerné oslávenie toho, čo má v pohyblivom svete slúžiť ako ustaľujúci pevný bod, zasa inklinujú k patetickému obťažkávaniu vecí staromilskými výrazmi aj významami („kto sa práve vrátil / z páľavy vojny / ku krájaniu rodinného / pecňa.“).
Vírivka i výlevka
Solotruk sa drží voľného verša. Len veľmi ojedinele čitateľovi nastraží rým, ktorý je zakaždým poklesnutý, raz zrejme zámerne, inokedy asi ani nie. Častejšie dochádza k veršovým a strofickým presahom s významotvornou rolou. Ale k prepracovanosti presahov povedzme mihalkovičovskej má predsa len ďaleko. Základná funkcia verša a strofy je prostejšia: indikovať premeny v dynamike a spojitosti výpovedí, ktoré sú na úrovni vety pomerne rozbiehavé a členité. Veršovo-syntaktická stránka Solotrukových básní tak osciluje medzi prevrstvenosťou a rozvoľnenosťou, čím zodpovedá naladeniu vypovedajúceho subjektu paralelne konštruovať báseň ako vírivú intelektuálnu reflexiu a zároveň text ponechávať napospas výlevke intuitívnej opisnosti.
Pre básnický jazyk Martina Solotruka je charakteristická slovná zásoba prevzatá z rôznych oblastí ľudskej aktivity. Pôvodne je to rozličná terminológia širokej škály exaktných vied a metód. Básne jej pripisujú posunuté významy, lebo ju vzťahujú napríklad na každodennosť alebo citové vzopätia. Čiastočne je to len žargón na ozvláštnené dorozumenie s rozhľadeným – či aspoň ambicióznym – čitateľom. Za vážnejšie opodstatnenie by som však považoval potrebu preverovať naše poznávanie tým, že jazyk rozpohybovaný mimo svojho zvyčajného kontextu umožní uvidieť známu vec z neobvyklého zorného uhla. Prípadne dokonca vyjaví, že naším osudom, pokiaľ ide o poznanie a vyjadriteľnosť sveta, je približnosť. Slúžia na to rôzne manipulácie s jazykovou hmotou. Repertoár týchto posunov predstavujú slovné hry, zvukovo-významové akcenty (nadväznosť výpovede na základe paronomázie, homonymie a podobne), posuny v ustálených spojeniach, kolízie rôznych štýlov. Kvalitatívne sú rozkolísané, niektoré sú produktívne a provokujú k opakovanému čítaniu, iné sú len povrchové alebo škrípu a zbehlejšiemu čitateľovi stačiť nebudú.
V princípe je tento spôsob hovorenia opodstatnený tematizovanou situáciou človeka: život na makro aj mikroúrovni je závratné dianie. Paralelou tohto diania je potom jazykový trysk a jazykové vírenie, niekedy len jazykový šalát, slúžiaci na reprodukciu a možno aj na zakrytie prázdnoty, inokedy už aj rafinovaná metaglosolália, ktorá jazyk doby napína natoľko, aby pekne-krásne vypovedal aj proti sebe. Zrejmá je však tendencia dosiahnuť efekt hovorenia vo vytržení: evokovať inšpirovaný stav, zachytiť záblesk rozpoznania. Nie náhodou sa v textoch aj explicitne pripomínajú rôzne techniky kultivovania vnímavosti, programovania vedomia a podobne (zmienky o meditácii, o hladine alfa a iné). Tiež nie náhodou sa posledná, prevažne celkom pekná báseň Vlaky („Vlaky čo sa tíško vytrácajú / S vodou z letných kaluží.“) odvoláva na konvenciu litánie.
Huncútstva azda nabudúce
Pokiaľ ide o knihu ako materiálny nosič, dizajnérsky kúsok i tovar, poňatá je veľkoryso, ako výraz možností, ktoré u nás malým vydavateľstvám poskytujú verejné nástroje na financovanie tvorby a publikovania literárneho umenia. V knihách Ars Poetiky býva umelecká, čiže originálna ešte aj tiráž, ktorá obsahuje aj funkciu „produkčná koordinácia“. Bohato by pritom stačilo angažovať niekoho na obyčajnú redakciu a korektúru. Texty totiž obsahujú početné pravopisné nedôslednosti, chyby a prehliadnutia, ktoré sú bežné pre rukopisy, ale v knihe nemajú v takom rozsahu čo robiť.
Špekulatívne presahy dôverne známej materiálnej reality, domácke zážitkové filozofovanie o usporiadaní sveta, jedno aj druhé je v Solotrukovej knihe stvárnené s premenlivou umeleckou presvedčivosťou. Kvalitu reprezentuje asi pätina básní, menovite najmä Kľučka, Odpadky, Vysávač, Riad alebo Akvárium. Na radovú zbierku to nie je tak málo, ako sa môže na prvý pohľad zdať, pravda, asi v tom zmysle, že porovnateľne sa darí aj iným našim básnikom a poetkám s renomé najvýraznejších súčasných osobností. Práve cez tieto básne autor po dvoch menej vydarených knihách aktualizuje silné stránky svojho rukopisu, ako ich ukázal v prvotine a potom v skladbe Mletie (2001). Chce sa mi veriť, že na vynaliezanie nových huncútstiev dôjde nabudúce.
