Foto: LIC
V dejinách poézie sa okrem samotných básnikov – jej tvorcov – hlásili o slovo i tí, čo sa cítili byť povolaní vykladať a interpretovať básnický text. Treba povedať, že od novoveku, v 19. a najmä v 20. storočí, sa vrece s interpretáciami básnických textov doslova roztrhlo, vzniklo množstvo škôl a vykladačských metód, ktoré viedli jednak k obohateniu a zexaktneniu čitateľského pohľadu na básnický text, a jednak k autonomizácii samotnej literárnovednej disciplíny. Aj na Slovensku sme mali v 20. storočí celý rad osobností poučene píšucich o poézii: môžeme byť radi, že ich máme aj dnes, a že jedným z tých, ktorí sa interpretácii básnických textov venujú už celé desaťročia, je aj básnik a vysokoškolský profesor Ján Zambor (1947).
Ján Zambor je autorom ôsmich básnických zbierok a jeho básnická tvorba zaujíma osobitné miesto v prúde modernej slovenskej poézie. Je aktívny aj ako prekladateľ z hispánskej a ruskej poézie. Od samého počiatku svojho vstupu do slovenskej literatúry sa však zaujímal aj o odborné, poetologické uchopenie krásnej literatúry i prekladu, čo dokázal svojimi odbornými príspevkami, recenziami a esejami. Z knižných vydaní jeho literárnovedných prác uveďme aspoň práce Interpretácia a poetika: O poézii slovenských básnikov 20. storočia (2005) či Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010) alebo monografie Niečo ako láska, niečo ako soľ: Miroslav Válek v interpretáciách (2013) a Vzlyky nahej duše: Ivan Krasko v interpretáciách (2016). Najnovšie sa Ján Zambor ako interpret a glosátor slovenskej poézie predstavuje v publikácii Stavebnosť básne, venovanej interpretáciám básní či článkom vari k tej najnosnejšej línii slovenskej poézie od romantizmu až takmer po súčasnosť.
Úvahy o poézii, próze i preklade
Knihu Savebnosť básne autor rozdelil do troch častí: prvá, dvojdielna, má názov Reflexie poézie a obsahuje interpretácie v texte uvedených básní S. B. Hroboňa, P. O. Hviezdoslava, Miroslava Válka, Jána Stacha, Jozefa Mihalkoviča, Štefana Strážaya, Jána Buzássyho, Františka Andraščíka, Ivana Laučíka, Viery Prokešovej a Dany Podrackej, ako aj reflexie o Ivanovi Kraskovi, Miroslavovi Válkovi, Jozefovi Mihalkovičovi a o viacerých autoroch knihy Krajina vo mne. Druhý diel reflexií o poézii prináša autointerpretáciu Zamborovej básne Posledná krava a ďalšie všeobecnejšie reflexie o poézii na danú tému, ako aj rozhovor Báseň ako stavba.
Druhá časť má názov Reflexie prózy a obsahuje štúdie o dvoch prozaických knihách (Stanislav Rakús: Telegram a Július Vanovič: Kronika nepriznaného času). Napokon tretia časť s názvom Reflexie prekladu obsahuje šesť štúdií na túto tému. Väčšina štúdií, interpretácií, recenzií či glos uverejnených v tejto knihe vyšla už v literárnych zborníkoch, časopisoch v podobe doslovov a pod., ale obsahuje i texty z rukopisu, napr. interpretáciu básne Jána Stacha Kováč alebo Achmatovovej preklady dvoch básní Ivana Kraska. Dielo uzatvárajú odborné posudky vysokoškolských pedagógov Mariána Andričíka a Jána Gavuru na toto Zamborovo dielo. Kniha obsahuje aj cenný menný a vecný register, ale aj dôležitú edičnú poznámku. Vcelku podrobne hovorí o zámeroch, kritériách a ďalších vybraných aspektoch tejto svojej práce Ján Zambor v šesťstranovom obsažnom Úvode.
Výber prvého autora – Sama Bohdana Hroboňa (1820–1894) – prepája príspevky z dominujúceho 20. storočia so slovenským básnickým 19. storočím, konkrétne s romantizmom a tou jeho líniou, ktorú kedysi bádateľ Oskár Čepan klasifikoval ako „mesianistickú“. Hroboňova báseň Ária kajúca z jesene 1877 je prvou básňou, ktorú Ján Zambor podrobil všestrannej interpretácii. Tá je zaujímavá už tým, že interpret musel predovšetkým určiť jej korektnú textologickú podobu, keďže doterajšie edície (Vlastimil Kovalčík – 1990; Edmund Hleba – 1991; Ľubica Somolayová – 2010) v ňom vyvolávali podozrenia o jej nepresnosti. Zamborove výhrady k predchádzajúcim edíciám možno zhrnúť do týchto bodov: chybná interpunkcia, chybné čítanie, sporadické pridanie jednej slabiky atď. Vcelku „nedostatočné porozumenie textu a nedostatočné rešpektovanie jeho poetiky“. Pri interpretácii autor postupuje tak, že skúma jednotlivé interpretačné hľadiská v osobitných podkapitolkách s názvami (napr. Žánrové tvarovanie, Tematologické a tropologické hľadisko, Zvukové tvarovanie a pod.), v ktorých dospieva k pozoruhodným zisteniam, z ktorých tu pre potreby recenzie spomenieme len adresovanie prosieb básnického subjektu o „prienik Božieho svetla a hlasu“, o „premenu subjektu na Božie svetlo a hudbu“ (Zambor konštruktívne porovnáva Hroboňovu mystiku s mystikou sv. Jána z Kríža) cez „zamrežovaný oblôčik“. Autor konštatuje, že „čakanie na Boží zásah, na príchod Božej milosti je v oboch prípadoch mesianistickým znakom Árie kajúcej“ (s. 24).
Druhým autorom, prepájajúcim slovenský básnický kontext 19. storočia (konkrétne parnasizmus) s 20. storočím, je Pavol Országh Hviezdoslav (1849–1921) so svojou „básňou hnevu“ Ó, prečo som nie víchrom, napísanou i po prvýkrát uverejnenou v 90. rokoch 19. storočia. Aj pri interpretácii tejto básne, v ktorej sa „svätý hnev“ básnika obracia na všetky podvody a klamstvá sveta, aby ich „zničením“ privodil nástup lepšieho, spravodlivejšieho sveta, člení Zambor svoje zistenia do úhľadných podkapitol s názvami (Tematika, zmysel; Emocionálna modalita; Obraznosť, intertextovosť; Verš a pod.). Rovnako ako predtým je jeho interpretácia bohatá, s mnohými pozoruhodnými zisteniami.
V stati Rezonujúci Ivan Krasko Zambor pripomenie aktuálnosť Kraskovej poézie, nie iba „atmosférickej“, ale aj poézie „intelektu a analytickosti, ba i jej nemilosrdnej verzie, nemilosrdnej k lyrickému subjektu, k meštiackej spoločnosti, k národnému spoločenstvu“ (s. 64). Spojitosť medzi Kraskom a novými slovenskými básnikmi možno nájsť podľa autora od konca 50. rokov a v 60. rokoch (Válek, Mihalkovič), ale aj u autorov Zamborovej generácie (Mikula, Švantner, Čúzy).
„Nevie to niekto interpretovať?“
V stati V ako Válek s podtitulom Fragmenty z počítačového zápisníka Zambor približuje uzavreté básnické dielo básnika Miroslava Válka (1927–1991) z viacerých aspektov. Zaraďuje Válka do celanovského európskeho kontextu, vyjadruje sa aj k jeho nálepkovaniu: „Obrazy cynizmu v jeho básňach neznamenajú, že ide o básnika cynického autorského postoja. Naopak, tento básnik nevšedného intelektu je súčasne citlivým i citovým básnikom, prejavujúcim účasť k individuálnym ľudským osudom stíhaným nepriazňou“ (s. 68). Pokiaľ ide o toľko kedysi okiadzanú, dnes odsudzovanú poému Slovo (1976), autor píše, že „viacaspektovosť a protirečivosť jeho tvorby nahradila zjednodušujúca jednoznačnosť, transparentný priemet dobovej ideológie. Prijímam z nej iba fragmenty“ (s. 67).
Válkovej poézii je venovaná aj ďalšia interpretácia – ide o jeho Ódu na lásku, ktorá vyšla vo štvrtej autorovej básnickej knižke Milovanie v husej koži (1965). Ján Zambor spomína i jej interpretačnú predohru či podnet, keď pri publikovaní na internete našiel i dva príznačné komentáre: „Geniálne!!!“ a „Nevie to niekto interpretovať?“ Druhý, neinternetový podnet vzišiel z diskusie Jána Zambora s básnikmi Rudolfom Jurolekom a Jánom Gavurom v Prešove, kde sa objavili jej dva protikladné výklady a kde Ján Gavura vyzval autora, aby aj túto Válkovu báseň interpretoval. Zambor sa pozastavuje nad samotným označením žánru básne ako „ódy“ – uvádza, že „v skutočnosti nejde o bežnú ódu, ale o jej subverzívnu, paradoxnú subžánrovú podobu, založenú na podvracaní obrazu (ideality) lásky, ale aj ženy ako predmetu ódickosti. Báseň je vlastne grotesknou persiflážou ódickosti a ódy. Implicitne je v nej prítomný aj válkovský sarkazmus“ (s. 71). V prítomnej interpretácii, tak ako vo väčšine ostatných, na rozdiel od Hroboňa a Hviezdoslava autor nepoužíva formálne členenie na podkapitoly s názvom, ale všetky poetologické aspekty interpretácie sú obsiahnuté v jedinom súvislom výklade. Pozoruhodné sú aj intertextové súvislosti medzi Baudelairom, Eliotom, Voznesenským a Válkom.
Pri interpretácii básne Jána Stacha (1936–1995) Kováč sledujeme baladický príbeh vášnivého vzťahu kováča k milovanej, ktorá sa stala mníškou. Kováčove prejavy afektívneho vzrušenia Zambor charakterizuje ako „reakciu na ľúbostnú frustráciu“ (s. 88), pričom túto emocionálnu modalitu pokladá za Stachov vklad do poézie. Slovenské paralely vidí autor v básňach Jána Ondruša a Štefana Strážaya s motívmi kováča, zahraničné s F. G. Lorcom. Dáva priestor i zisteniam bádateliek Ľubice Somolayovej a Andrey Bokníkovej, že Stachov biologický otec bol povolaním kováč a že ako školák žil Stacho v rodine rodinného známeho – tiež kováča (s. 94). Interpretácia je pozoruhodná svojimi objavnými zisteniami poetologickými i ďalšími intertextuálnymi.
Tajomstvo Zamborovho úspechu
Pre nedostatok miesta nemôžeme ďalej podrobne písať o každej interpretácii v knihe, azda bude stačiť, keď povieme, že sa v nich nachádza nemálo zaujímavých zistení a že každá z nich je vlastným spôsobom objavná. Objavne pôsobí už len taká elementárna skutočnosť, akou je sústredenie určitých faktov o autorovi a básni (biografické dáta, vznik a podmienky vzniku básne), ako aj bibliografické odkazy v závere štúdie. Zdá sa, že tajomstvo Zamborových úspešných interpretácií spočíva v spôsobe, akým narába s textom. Ide predovšetkým o rešpekt voči textovému invariantu, ak sú pochybnosti o znení, autor neváha vynaložiť úsilie na určenie optimálnej podoby textu (pozri napr. Hroboňova Ária kajúca), ďalej skvelá „remeselná“ erudícia v poetológii, umožňujúca uchopiť prakticky každý jav v básni, citlivý „prstoklad“ v domýšľaní básnických intencií tak, aby boli v súlade s autorovým zámerom a aby neposunuli text do vôd, ktoré sú mu cudzie.
Pridanými hodnotami sú u Zambora intertextuálne súvislosti, konkrétne hispanistické a rusistické (ale autor je primerane oboznámený aj s inými európskymi literatúrami, či už s francúzskou, nemeckou, anglickou alebo talianskou). Je radosťou pre každého milovníka poézie sledovať Zamborovu intuíciu (zaiste súvisiacu aj s faktom, že je takisto básnik), predstavivosť, spojenú s nevyhnutnou erudíciou, usúvzťažňovaním javov a ustaľovaním konkrétnych záverov, pričom často ide o závery neošúchané, niekedy vstupujúce do polemiky – vždy podložene.
Ján Zambor má rád slovenskú poéziu, miluje i svetovú poéziu. Často sa i v jeho tvorbe ocitajú pri sebe autori z rôznych krajín a z rôznych čias. Ako sám hovorí, „je to, mimochodom, aj môj spôsob obrany pred ústupom od kritérií“.
Ján Zambor: Stavebnosť básne
Bratislava, LIC 2018
