Foto: Literárna bašta/OZ Laputa
To možno pozorovať na stále nízkom zastúpení diel s dominantne spoločenskou tematikou; osobitne v poézii.
Spoločnosť, pravdaže, do literatúry vždy nevyhnutne vstupovala (hoci aj implicitne ako to, voči čomu sa jednotlivec vymedzuje, od čoho uniká), ale v uplynulých troch dekádach sa objavilo len málo takých diel, v ktorých by nadobúdala význam samostatného aktéra alebo by prinajmenšom vytvárala kontext, systémovú matricu, ktorá by zreteľne štruktúrovala vnútroliterárne vzťahy.
V takejto situácii je každá angažovaná zbierka poézie vydaná v slovenčine vítaná. Domáca i prekladová.
Hudba pre masy
Banskobystrická Literárna bašta tíši tento smäd, ktorý časť slovenskej čitateľskej obce pociťuje. Ako svoju druhú publikáciu totiž tento rok vydala Čítanku pre pracujúce triedy, výber zo šiestich zbierok a novších básní poľského básnika a hudobníka Szczepana Kopyta.
V ponuke kníhkupectiev upúta už svojím vizuálom (fotografia na obálke je z jarných protestov na Námestí SNP v Bratislave), a predovšetkým názvom. Pracujúca trieda už nie je internacionalisticky jednotnou (bola skutočne niekedy?); rozbila sa na toľko pracujúcich tried, koľko je národných štátov. Majú aspoň v rámci tzv. postkomunistického priestoru niečo spoločné? A má táto zbierka niečo spoločné s proletárskou poéziou medzivojnového obdobia, ako by mohol naznačovať jej názov?
Odpoveď na prvú otázku sa pokúša nájsť sám básnik vo svojich veršoch; odpoveď na druhú hľadá autor tejto recenzie. Hoci Kopyt využíva vo svojich textoch poľské reálie (odkazuje na konkrétne štvrte poľských miest, kultúrne fenomény, spisovateľov a ďalšie osobnosti), univerzálnosť jeho výpovede podporuje najmä svorný stredo- a východoeurópsky antikomunizmus.
Jeho vyznávačov Kopyt dráždi už názvom zbierky. Či po nej však siahnu, je neisté, napokon aj v básni Úder sa píše: „krátka úvaha tento text nie je určený čitateľovi / čitateľ si ho premieľa v hlave a vie komu je určený / poslucháč si to nevzťahuje na seba ale vy ktorí pochybnosti máte / ututlané v zhmotnenom pracovnom čase / topíte sa veru topíte v bahne traste sa“. Traste sa pred revolúciou – je toto azda echo poézie Fraňa Kráľa a Jána Roba Poničana?
Ani zďaleka. Nijaký ďalší (utopický?) pokus o poéziu pre masy sa nekoná. Nevedno, či o nálepku angažovaného básnika stojí autor sám, alebo mu je prisúdená externe, v každom prípade je to angažovanosť konvenčná. Kritická reflexia súčasnej spoločnosti z ľavicových pozícií je vítaným a potrebným literárnym osviežením, ale výber z Kopytovej poézie si pozornosť zaslúži práve absenciou širšieho frontu angažovanej poézie, menej už sebou samým.
Vyhnime sa opatrnosti, s ktorou slovenská filmová kritika často (do nedávnej kvantitatívnej expanzie domácej produkcie) pristupovala k slovenským filmom v zmysle „tešme sa aspoň z toho, čo máme“. Každý pokus o poetickú reflexiu spoločnosti je vítaný, nie však imúnny voči kritickému zhodnoteniu. Nároky na angažovanú poéziu by mali byť oproti zvyšku tvorby ešte vyššie, nie nižšie. Preč sú časy, keď sa z politických dôvodov akceptovala nižšia estetická hodnota textu. Musíme požadovať nielen vysokú myšlienkovú i estetickú úroveň, ale aj adekvátne formálne spracovanie s ohľadom na filozofiu, ktorá text podkladá.
lenin, kapitál, fetiš…?
Nazvať zbierku Čítanka pre pracujúce triedy a poskladať ju z básní s nízkou komunikovateľnosťou a výrazovou prebytočnosťou je čosi podobné ako umiestniť portrét Che Guevaru na tričká a predávať ich po celom svete.
Revolučný odkaz zobrazenej skutočnosti je vyvlastnený systémom, otupený a zneškodnený. Spoločenská kritika a angažovaný odkaz, nech sú akokoľvek výstižné, prichádzajú o svoj zmysel, ak sú vyjadrené neprístupne tým, ktorých by mali zasahovať najviac. Revolučný obsah a kde-tu slovko lenin, kapitál či fetiš ešte nie sú žolíkom prebíjajúcim formu, ktorá je voči širokej čitateľskej verejnosti exkluzívna. Nepožadujeme banálne veršovačky, ale v rámci angažovanej poézie by sme uvítali menej samoúčelnej exhibície a väčšiu sústredenosť na vyťaženie možností, ktoré spoločenská kritika v poetickom formáte ponúka.
Čítanka pre pracujúce triedy však predstavuje aj indície sľubného smeru Kopytovho básnického vývoja. Najzaujímavejšie verše sú tie z posledných zbierok zaradené na konci knihy. Básne sa tu skracujú a ubúda tak z predimenzovanosti výpovede pozorovateľnej najmä v úvodných rozsiahlejších básňach. A ak sa aj neskôr dlhší formát vyskytne, Kopyt ho vie ukorigovať (pozri báseň Úder) aj s primeranou dikciou a obraznosťou.
Špecifík súčasnosti sa úderne chopil v básni #Kobane, v ktorej o. i. vyjadruje podporu a sympatie kurdským jednotkám bojujúcim proti tzv. Islamskému štátu a zároveň masakrovaných Tureckom: „ale nepríde pomoc / mužom a ženám / starenkám a deťom / obklopeným americkými trofejnými tankami / ležiacim na barikádach a / oblečeným v nesprávnych uniformách / s červenou hviezdou“. Typická refrénovitosť vo viacerých básňach vytvára kontakt s Kopytom hudobníkom a pri prednese nadobúda rapový charakter – v takomto spracovaní a hudobnom sprievode by niektoré texty zbierky mohli znásobiť svoju účinnosť.
V súlade s doslovom Kristíny Karabovej môžeme konštatovať, že „…na poli radikálnej angažovanosti v literatúre (tobôž poézie) je zatiaľ ticho. Potreba pohľadu z ľavého spektra (mimo ,mináčovského‘ prúdu) sa iba pomaly dostáva do mainstreamu, diskusie však zatiaľ zostávajú uväznené v relatívne úzkych kruhoch“.
Aby sme tento stav prekonali a dostali sa do ďalšej fázy vývoja, možno na úvod postačí vypustiť do čitateľského obehu viac reprezentačných diel angažovanej literatúry. Podľa dialektickej zákonitosti by s kvantitou mala prísť aj kvalita. Kopytom nie je nastavená nízko, ale ostáva obrovský priestor na jej prekonávanie.
