Pre najmenšie deti napísala niekoľko knižiek rozprávok a riekaniek. Jej poslednú knižku Čmáranica a machuľa, ktorú vytvorila spolu s ilustrátorkou Petrou Štefankovou, ocenili odborníci ako najlepšiu knihu jari. Interaktívna knižka vyzýva deti, aby sa k hrdinkám Čmáranici a Machuli pridali a dokreslili, vyfarbili či domaľovali knižné ilustrácie.
Čo podľa vás nesmie chýbať v dobrej detskej knihe?
Dobrá detská kniha musí mať predovšetkým zaujímavý text, príbeh, ktorý by mal byť vtipný a zabavia sa na ňom nielen deti, ale aj dospelí, lebo práve oni deťom knižky kupujú. A, pochopiteľne, v detských knižkách musia byť obrázky. Veselé, radostné, farebné, jasné a zreteľné, ktoré majú čosi naznačiť, ale zároveň aj nechať niečo na fantáziu detí.
Ktoré knižky ste rada čítali ako dieťa vy?
Najprv to boli básničky – Podjavorinskej Čin-čin. V desiatich rokoch som dychtivo „zhltla“ knižku L. Čárskej Ruža z Kaukazu a nevedela som sa nasýtiť exotiky, čo z nej vanula. Čo som sa pri nej naplakala! Exotiku, ale iného typu – severskú, z iného konca sveta, z Islandu, som cítila z románu Nonni a Manni Jóna Svenssona. A ešte Exupéryho Malý princ, Anna zo Zeleného domu, Robinson, Gulliver… Mojou najmilovanejšou knihou však bol román talianskeho autora Edmonda de Amicis Srdce, už vtedy bol „retro“ a dnes by asi pôsobil ako dokonalá starina, ale tým, že moja babička bola Talianka, som ju intuitívne vnímala ako čosi, čo súviselo s mojimi koreňmi, hoci vtedy by som to takto nevedela pomenovať. Bol to len intenzívny pocit, že niekam tam patrím, a vedela som z nej naspamäť celé pasáže.
Vyberali ste si knižky aj podľa obrázkov?
Milovala som jasné, prosté ilustrácie Heleny Zmatlíkovej a dlho som sa bála Andersenových rozprávok s temnými, nevľúdnymi obrázkami Vincenta Hložníka, pri čítaní som si ich zakrývala. Ich poetiku som ocenila až ako dospelá.
Aké knihy by mohli mať úspech u dnešných detí?
Dnešným deťom by som odporúčala knižky, ktoré by im sprostredkovali obdobie, ktoré už samy nemôžu zažiť, lebo časy sa zmenili – napríklad knihy Astrid Lindgrenovej. Alebo krásne, poetické, vtipné príbehy Muminovcov od Tove Janssonovej. Alebo príbehy, ktoré nesentimentálne upozorňujú a scitlivujú na problémy iných, ako je Mimi a Líza trojice autoriek Kerekesová, Moláková, Salmela. Detstvo je pomerne dlhé obdobie a každý vek si aj čitateľsky žiada niečo iné. V najútlejšom, predškolskom veku, pre ktorý píšem aj ja, je podľa mojej mienky dôležité čítať deťom básničky, ktoré v nich vypestujú zmysel pre rytmus, pre rým, a ľahko sa ich učia naspamäť. A budem trochu propagovať aj svoje písačky pre najmenších: na jeseň mi vyšla knižka Labky, krídla, chvostíky, všetko sú to krátke básničky o zvieratkách.
Často tvoríte v tandeme s Petrou Štefankovou – ako ste sa zoznámili a ako sa vám spolupracuje? Máte podobné mená, je podobný aj váš literárny vkus?
S mojou takmer menovkyňou Petrou sme sa zoznámili cez facebook a veľmi dobre si rozumieme. Peťka je odo mňa o generáciu mladšia, no ako výtvarníčka už zaznamenala mnoho úspechov po celom svete. Spolu sme vydali dve knižky. Prvá bola My už vieme všeličo, sú v nej moje básničky a jej veselé obrázky o písmenkách, o číslach, o tvaroch, o chutiach… Naša druhá spoločná knižka sa volá Čmáranica a Machuľa, vymyslela a nakreslila ju Peťka, ja som spracovala text. Je určená pre trochu staršie deti, ktoré si v nej môžu dokresľovať a vyfarbovať. Knižka dostala ocenenie z Bibiany ako Najkrajšia kniha jari 2018.
V čom je iná tvorba pre deti oproti prekladu? Je práca pre deti väčší relax?
Preklad a tvorba sú dve úplne odlišné činnosti. Mám pocit, akoby mi pri každej z nich pracovali iné mozgové bunky. Pri preklade sa treba disciplinovane držať originálu a snažiť sa ho čo najvernejšie pretlmočiť do slovenčiny, sú to hodiny, dni, mesiace trpezlivej práce. Pri tvorbe musíte, naopak, popustiť uzdu fantázii a vymýšľať odušu. Ani jedno z tohto nie je pre mňa relax. Dúfam však, že moje básničky pôsobia, akoby som ich písala „ľavou zadnou“, lebo tak sa má písať pre deti. Ľahučko a veselo.
