Kým napríklad pri Liečiteľovi mohol mať čitateľ dojem priam dokumentárnosti, o Zlej štvrti to do takej miery neplatí. Je zjavné, že Marekovi Vadasovi, ktorý Afriku ako poradca kráľa v Kamerune pravdepodobne dobre pozná, nejde predovšetkým o africké prostredie. Ono síce zaujímavo zafarbilo atmosféru príbehov v jeho knihách napríklad pre nás zvláštnym spôsobom života, ale zďaleka nielen v tom sú prózy príťažlivé a úspešné.
Marek Vadas svojimi poviedkami vťahuje čitateľa do atmosféry zobrazovaného prostredia aj vtedy, ak nejde v pravom zmysle slova o príbeh s dejom, ale o výbornú impresiu. Reflexívne časti a impresionistický opis prostredia či atmosféry osobitne zaujmú často len nádychom príbehu. Pritom je obdivuhodné, koľko vie vyťažiť z jedného malého teritória, zo „zlej štvrte“ v mestečku Akwa, z baru Na úrovni či z baru Na konci sveta a pritom sa neopakuje ani neohuruje čitateľa dobrodružnými alebo náročnými udalosťami. Stačí mu (a teda i čitateľovi) dobrá charakteristika prostredia i práca s časom, s čím sa spájajú zaujímavé úvahy.
Marek Vadas sa v súvislosti so svojimi „africkými“ prózami vyjadril, že „ak človek vstúpi na africkú pôdu, musí z rúk zložiť hodinky. Čas tu nič neznamená“. Takéto a podobné reflexie (napr. v próze O žene) sa zrazu premieňajú na poviedku či črtu.
Keď sen splýva s realitou
Poviedky sa začínajú istými upútavkami, ktoré vzbudzujú očakávanie, spôsobia isté napätie. Ono vo viacerých poviedkach vyplynie zo sna, ktorým sa niektoré prózy začínajú. Spočiatku sa často ani nevie, či ide o sen, alebo sen sa prelína so skutočnosťou do takej miery, že vyvoláva tajomnosť, nevysvetliteľnosť už v začiatku poviedok. A Vadasovi sa takýto postup veľmi vydaril.
Podobne pracuje s predstavami, ktoré prejdú tak prudko do reality, až sa menia, alebo používa spôsob opačný, skutočnosť prechádza do sna, predstáv či až halucinácií, inde splýva sen (napr. poviedka Cez les času) a realita (najmä pri „exkurziách“ do minulosti) a vzniká rozprávkovosť, silná fantazijnosť, mýtickosť, tajomnosť, stretneme sa i s prvkami mágie a so strašidelnosťou (napr. poviedka V sade). Mystifikácia skutočnosti, čarodejstvá, povery, hrôza i humor (napr. próza Dialóg) sú pre čitateľa príťažlivé, vyvolávajú napätie často napriek tomu, že autor, resp. jeho rozprávači a postavy sa pohybujú stále v tom istom prostredí – mesto Akwa, jeho periférie a neodmysliteľný bar Na úrovni.
A hoci niektoré motívy i postavy prechádzajú z poviedky do poviedky, nie je to na prekážku, práve naopak, má to dosah na viaceré znaky týchto Vadasových próz. Spolu s rozprávačom lepšie poznávame tie isté miesta – v centre i na periférii mesta Akwa, v príbytkoch, v krčme, v hoteli i na smetisku či v lese. Zakaždým s iným zámerom, s inou kulisou, s inými postavami i pozorovateľmi skutočnosti. A rozprávači sú rôzni, ich rozprávanie je skúsenostné, sprostredkované alebo odpočúvané.
Chlapec – mládenec Mboma
Marek Vadas volil dobre, keď jeho rozprávač odkrýva explicitne pred čitateľom svoje zámery, plány, možné budúce „omyly“, zabúdanie a podobne. „Rozprávač sa vyzná vo všetkom, iba vo vlastnom živote nie, a ani sám netuší, ktorý z príbehov je jeho a ktorý niekde začul.“ (z prebalu knihy). Kompozičnou zaujímavosťou je fakt, že autor na skutočnosť, príbehy nazerá spravidla z pozície nejakej postavy a pritom ona nemusí byť účastníkom, iba pozorovateľom, dokonca sa nájdu aj miesta, kde rozprávač – autor sa zviditeľňuje, necháva rozprávať postavu i seba, niekedy začnú spolu aj komunikovať a konať, inokedy sa rozprávač prihovára čitateľovi.
Kategória rozprávača je bezpochyby v tejto Vadasovej knihe veľmi plasticky, viacrozmerne vyprofilovaná všetkými možnými slovesnými osobami, reálnymi i nereálnymi postavami, no najčastejšie rozpráva v 1. osobe chlapec – mládenec Mboma. Postupne zisťujeme, že je priamo či nepriamo prítomný vo všetkých poviedkach, a teda by sme ho mohli označiť za rozprávača – protagonistu, hoci svoju pozíciu v jednotlivých poviedkach mení, ale stále je to ten istý, ktorý komunikuje s čitateľom, ktorému sa sníva, ktorému príbehy sprostredkuje niekto iný alebo si ich predstavuje.
Vynachádzavou prácou autora s kategóriou rozprávača má kniha nielen zaujímavú kompozíciu, ale aj príťažlivý, svieži štýl, pri niektorých prózach možno povedať, že aj negatívna, drsná skutočnosť je príjemná tým, ako ju čitateľovi rozprávač predostrel. Čo ešte na Vadasovom rozprávačovi, resp. rozprávačoch upúta, to je ich výborne stvárnená psychológia. Autor totiž na relatívne malých plochách jednotlivých próz vykreslil detailným pozorovaním nielen atmosféru prostredia, ale predstavil svoje postavy ich minucióznym konaním a myslením.
„Rozprávkový“ balíček
Prostredie, postavy, rozprávač, čas – to sú spojivá, ktoré držia Vadasovu Zlú štvrť v istom celku, akoby išlo o román. Pomáha tomu aj taký kompozičný fakt, že poviedky spravidla nemajú typický, očakávaný záver – a to je pre čitateľa dobré – a predstavujú akoby kapitoly románovej kompozície.
Vadasove príbehy sú síce orientované kdesi do Afriky, ale ak by sa „africké“ reálie nahradili európskymi či priam slovenskými, mohli by sme povedať, že je to kniha aj o našej krajine, dokonca s veľmi aktuálnymi znakmi. Treba dokonca konštatovať, že autor vybral pre svoje prózy témy, motívy, konanie ľudí, ich vzťahy, úspechy, radosti, tragédie i smútky, zrodenie i umieranie, každodenné starosti i oslavy, jednoducho všetko, čím človek môže, chce alebo musí žiť, a preto sú jeho poviedky zo Zlej štvrte nadregionálne a nadčasové.
Grafikou (Palo Bálik), fotografiami na predsádkach (Peter Anderovský) a ilustráciami (Daniela Olejníková) na netradičnom, viacvrstvovom prebale pôsobí kniha Mareka Vadasa Zlá štvrť ako „rozprávkový“ balíček, v ktorom sa rovnako dá nájsť smútok i radosť. Markovi Vadasovi sa „exkurzia“ do Afriky opäť vydarila.
