Foto: Inaque.sk
Do inej situácie sa však čitatelia dostanú v prípade, keď vydavateľ uverejní najprv najnovšie autorove diela a potom sa vráti k jeho starším knihám, ako je to v prípade románu Dni opustenia Eleny Ferrante, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Inaque v preklade Petra Bilého. Slovenskí čitatelia už poznajú nielen jej štvordielnu neapolskú ságu Geniálna priateľka, ale aj Temnú dcéru, ktorú napísala po Dňoch opustenia. Pred nimi napísala len jeden román, Zraňujúcu lásku, ktorý už tiež máme preložený do slovenčiny. Keď vyjdú aj jej eseje o literatúre, pre ktoré sa vydavateľ chystá ponechať pôvodný taliansky, či skôr neapolský alebo autorkin vlastný výraz Frantumaglia: Cesta písania, budeme mať v slovenčine celé jej dielo.
Prvá veta románu
Na prvý pohľad nie sú postavy v Dňoch opustenia tie isté, aké poznáme z ostatných autorkiných kníh, no čitatelia v Oľge ľahko poznajú, že ide o tú istú rozprávačku, ktorá sa volala Delia v Zraňujúcej láske, Leda v Temnej dcére a potom Elena v Geniálnej priateľke. Overia si tak platnosť Borgesovho tvrdenia, že autori si nevytvárajú len svojich nasledovníkov, ale aj svojich predchodcov, ba že to platí aj o literárnych postavách, ktoré spätne vnímame na základe postáv, s ktorými sme sa stretli v neskorších autorových dielach.
V Dňoch opustenia nám svoj príbeh rozpráva žena v strednom veku, manželka a matka dvoch detí, ktorá sa ocitne v situácii, v akej sa pred ňou a po nej ocitli tisícky žien a pre úplnosť dodajme, že aj mužov. „V jedno aprílové popoludnie, hneď po obede, mi manžel oznámil, že ma opúšťa.“ To je prvá veta románu. Manžel hovoril o náhlej vyprahnutosti zmyslov, ale čoskoro sa presvedčila, že si našiel mladšiu milenku. V romantickej literatúre sa príbeh o láske končil svadbou, v modernej literatúre už pokračoval aj životom v manželstve a v tej postmodernej, zdá sa, už príbeh o láske začína rovno jeho krízou.
Čitatelia, ktorí poznajú aj ostatné autorkine knihy, vidia, že sa stretávajú s istými konštantami jej románového sveta: rozprávačka je z Neapola, a hoci žije v inej časti krajiny, je vzdelaná, má manžela a deti, spomienok na neľahké detstvo v meste plnom chudoby, zaostalosti a násilia sa nevie zbaviť. V živote Oľgy je to najmä príbeh o chuderke, ktorú opustil manžel a ona sa utopila. Spomenú si, že prvý román, Zraňujúca láska, sa začína touto vetou: „Moja matka sa utopila na moje narodeniny, v noci 23. mája, v mori pri mieste, ktoré volajú Spaccavento, pár kilometrov od Minturna.“
Naše životy riadi náhoda
Zradená láska bolí a môže aj zabíjať. Keď nám ju partner odmietne, nestrácame len jeho, ale predovšetkým seba, začneme pochybovať o vlastnej hodnote, lebo prídeme o ubezpečujúce teplo jeho náklonnosti a ocitneme sa v chladnom svete ľahostajnosti. Kým sme v zajatí citov, nepomáha ani rozum a rozvaha. Oľga je vzdelaná žena, pozná príbeh nešťastného manželstva Anny Kareninovej, ktorý napísal veľký spisovateľ, no možno vie aj to, že vlastné manželstvo nezvládol ani on. A vie to aj Elena Ferrante, preto necháva svoju hrdinku napriek jej inteligencii a vzdelaniu upadnúť do citového zmätku, ktorý ju celkom vykoľají. „Myslela som len a len naňho, ako ma prestal milovať, na potrebu opätovania lásky, na to, že ma takto predsa nemohol nechať.“ Zaľúbila sa do neho ako veľmi mladá a on potreboval jej pomoc už počas štúdia. „Pri každej jeho kríze som hodila svoje starosti za hlavu a utešovala som ho. Stratila som sa v jeho minútach, hodinách, aby sa dokázal sústrediť. Starala som sa o byt, o jedlo, o deti, o všetky tie ubíjajúce drobnosti všedného života, kým odhodlane stúpal po spoločenskom rebríčku z našich skromných podmienok.“ Teraz už nevie zvládnuť ani drobnosti všedného života a zanedbáva aj vlastné deti. V hlave má len bývalého manžela a jeho zradu, prechádza všetkými fázami citového kolapsu, od ohromenia, cez zúfalstvo, sebaľútosť, hnev, túžbu po pomste až po cynizmus. „Naše životy riadi náhoda. Prežívame život a potom ho stratíme, pretože k nám bol kedysi niekto milý a v túžbe uľaviť svojmu vtákovi si vybral práve nás. …Volaniu vtáka dávame lichotivé mená, zosobňujeme si ho, vravíme mu láska.“ Čas urobí svoje. Po dňoch opustenia prídu aj dni prebúdzania do novej fázy života. „Teraz už viem, čo je to prázdnota bez zmyslu a čo sa stane, ak sa z nej dokážeš vynoriť. Ty nie, ty to nevieš. Ty si sa na ňu nanajvýš pozrel, zľakol si sa a tú priepasť si prekryl Carliným telom.“
Prirodzený beh času
Tri romány, ktoré Ferrante napísala pred Geniálnou priateľkou,nenaznačovali, že sa pustí do rozsiahlej epopeje s množstvom postáv a širokým historickým rámcom. Každý z nich sa obmedzuje na rodinné prostredie a rieši vzťahy medzi jej členmi, najmä medzi matkami a dcérami. V Zraňujúcej láske je to vzťah rozprávačky so svojou matkou, potom už jej vzťah s vlastnými dcérami alebo deťmi, ako je to v Dňoch opustenia, kde má aj syna, aby sa v Temnej dcére ako zrelá žena zamýšľala nad tým, aká bola manželka a matka, keď jej dospievajúce dcéry odišli za otcom, s ktorým sa rozviedla, do zámoria. Akoby sa autorka rozhodla rešpektovať prirodzený beh času vo vlastnom živote. Dni opustenia totiž napísala až desať rokov po Zraňujúcej láske a Temnú dcéru po ďalších štyroch rokoch.
Ústrednou postavou vždy zostáva rozprávačka, ktorá hovorí v prvej osobe, no vlastnú skúsenosť zovšeobecňuje prenikavými komentármi o psychologickej motivácii konania svojich postáv. Tieto prvé romány, kde okrem rozprávačky nevystupuje veľa postáv a fabula sa obmedzuje na jednu tému, ako by boli kompozičnou a štylistickou prípravou autorky na široký epický výkon v Geniálnej priateľke. Vďaka nim si však môžeme omnoho plastickejšie vytvoriť obraz o práci autorkinej fantázie pri skladaní jednotlivých obrazov v jej príbehoch. Keď onedlho vyjde v slovenčine zbierka jej článkov, rozhovorov a esejí, budeme môcť svoje postrehy konfrontovať s tým, čo si o svojom písaní a o literatúre myslí sama autorka.
Vydavateľstvo Inaque však dianie okolo tejto stále anonymnej autorky sleduje dôsledne, a tak po Dňoch opustenia, ktoré pre mužov nevyznievajú príliš lichotivo, pripravuje aj vydanie románu Domenica Starnoneho Uzly, z ktorého sa dozvieme, ako sa na situáciu v takomto manželstve díva manžel a deti. Očakávanie čitateľov zvyšuje aj skutočnosť, že Starnone je manželom ženy, ktorú mnohí označujú za autorku schovanú za psedonymom Elena Ferrante.
