Kniha týždňa: Od všednosti k transcendentnu

24.02.2019 16:00

Slovenská poetka a esejistka Dana Podracká (1954) prichádza na scénu, ak dobre počítam, so svojou trinástou pôvodnou zbierkou básní.

Dana Podracká: Paternoster
Dana Podracká: Paternoster
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)

Debutovala v roku 1981 titulom Mesačná milenka, za ktorý získala Cenu Ivana Kraska; pred aktuálnou zbierkou Paternoster vydala v roku 2014 zbierku Kubus. Podracká patrí k stáliciam slovenského Parnasu, jej básne vyšli vo viacerých slovenských i cudzojazyčných antológiách, ako aj vo výberoch z jej tvorby. Jej esejistická a publicistická tvorba zahŕňa okolo desiatky knižných titulov. Vydala niekoľko kníh pre deti a niekoľko kníh aj zostavila či preložila.

Zbierka Paternoster zaujme už svojím názvom i kompozíciou, ktorá je viac než symbolická. Ako píše spisovateľ a publicista Ivan Čičmanec vo svojom fundovanom doslove k Podrackej zbierke nazvanom Poetka, ktorá prechádza múrmi, „paternoster je jednak latinský názov ústrednej kresťanskej modlitby Otčenáš a jednak, ako je známe, aj pomenovanie výťahu, ktorý v mnohopodlažných budovách pomalým tempom po eliptickej dráhe akoby nepretržite cirkuloval smerom nahor aj nadol, pričom ľudia na jeho plošiny podľa potreby nastupujú a z nich vystupujú“. Pomenovanie výťahu paternoster súvisí s postupným preberaním zrniek posvätného ruženca pri modlení sa Otčenáš, Zdravas a i. a kresťanská symbolika sa prejavuje aj na úrovni kompozície. Kniha má 10 častí (ako Desatoro Božích prikázaní) a každá z nich obsahuje sedem básní s názvom (sedem ako sedem prosieb modlitby Otčenáš).

„Peklo je neveriť v nič“

Aj keď sa autorka takto viditeľne hlási ku kresťanskej symbolike a posolstvu, v zbierke sa s príkladmi explicitne vyjadrovaného kresťanstva ako básnickej témy stretneme skôr ojedinele. Samotné slovo Boh sa v celej dlhej zbierke, obsahujúcej 70 básní, vyskytuje vari iba zo dvakrát (v básni Záblesky korunného svetla čítame: „Si najdôležitejším človekom, ktorého som v živote stretla // S tebou sa mi podarilo / zahliadnuť Boha, ako sadí strom“ a v básni Mlyn na strope výťahu znie posledný verš „Do kozmu Božieho plánu“).

Tu a tam sa v jednotlivých básňach vyskytnú kresťanské motívy, napríklad v básni Horské sedlo sa hovorí o tom, že každý má v lebke „svetelný kríž // Znamenie dvojitej prirodzenosti človeka, / božskej a ľudskej“ a ženský lyrický subjekt prijíma žehnanie od bývalého politického väzňa. Alebo v básni Vahadlová studňa nachádzame úryvok z 85. žalmu: „Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú, / spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú“ (Ž 85, 11). Báseň Paternoster sa odohráva v Dóme svätého Martina v Bratislave a sú v nej okrem známeho svätomartinského súsošia tematizované oba vyššie uvedené významy slova paternoster. Napokon v básni Vrak nachádzame rozvinutý motív improvizovanej kresťanskej liturgie vo väzenskom prostredí uránových baní, kde hrdlačili politickí väzni. Táto báseň sa končí príznačným zvolaním: „Peklo je neveriť v nič“.

Isteže, kresťanské motívy sú len jedným prvkom v celkovom tematickom zameraní zbierky a nemusia ešte vypovedať nič o tom, akým duchom je preniknutá, hoci niečo iste napovedajú. Hneď v úvodnej básni zbierky nazvanej Meander rieky poetka predstavuje pohľad na „skalný útes, plný vodných vtákov“, ktorých jednotlivé druhy vzápätí aj s láskou vymenuje, aby báseň zakončila zdanlivo nesúvisiacim sebapovzbudením: „To, čoho sa nesmiem zľaknúť, je duch“. A duch je presne to, čoho sa poetka nezľakla, čo ju zaujíma a priťahuje. Jeho prejavy nachádza a skúma v tých najbežnejších „pozemských“ situáciách: pri hre na slepú babu v spomienke z detstva (Vdychovať vietor), pri milovaní (Eros z mušle), pri obdarovaní (Kožušinový golier) a i. Pritom je dôležité aj médium, spôsob, akým sa odovzdáva poznané: v básni o novohradskej spisovateľke Timrave Postava v modrom rastri hovorí starosta jej rodnej obce, že „do obce prileteli bociany“ a autorka báseň zakončuje: „Slovo otvára brod, / prevádzajúci z brehu na breh / vzduchom“.

Pôsobivé pointy

Dá sa povedať, že v poézii zbierky Paternoster vychádza autorka z bežných, všedných životných situácií, ktorým však nemusí chýbať istý dramatizmus (napr. báseň Privátna zóna otvára motív nočného telefonátu o tom, že v byte ženského lyrického subjektu vyviera voda, a ak nepríde domov, vylomia dvere).

Zo všedných situácií však autorka nevytvára „poéziu všedného dňa“, ale pri svojom vrodenom záujme o veci „medzi nebom a zemou“ ich napúšťa transcendentným nábojom (miestami i ezoterickým), ktorý veci všednej reality povznáša do „vysokých“ duchovných polôh, v ktorých svietia použité metafory, prirovnania, prívlastky (napríklad z oblasti astronómie, matematiky, architektúry, výtvarného umenia a i.) a ktoré z každej jednotlivej básne robia pôsobivý artefakt. Niekedy autorke stačí len konkretizovať spomienku na detstvo (spomínaná báseň Vdychovať vietor) alebo ranú mladosť (v básni Zakrúžkovaný portrét ide o spomienku na vystúpenie cvičencov bližšie neurčenej spartakiády na Strahove), aby zo sugestívne opísanej „všednej“ situácie vyťažila pôsobivú pointu: „Celú noc som stavala viadukt, / na ktorý do úsvitu / vkročilo niekoľko osamelých stromov“.

Dana Podracká nezaprie ani svoje niekdajšie štúdium psychológie. To sa prejavuje v tom najkonkrétnejšom záujme o osobnosť a dušu druhého človeka, pričom jej ide o ich básnické vystihnutie, o to, čo ich charakterizuje, čo je pre toho človeka príznačné a čo ho v jej očiach robí výnimočným (napríklad báseň Mária F. v trieslovine z divokej ruže ponúka obraz poetky, zakončený veršami „Keby neboli priestory, / kde človek žije básnicky, dom sveta by nebol“). Ak hovoríme o psychológii, v zbierke nachádzame i zmienku o Carlovi Gustavovi Jungovi, ktorý patril medzi autorkiných obľúbencov. A tiež na inom mieste nachádzame zmienku o originálnej francúzskej filozofke Simone Weilovej, známej svojimi reflexiami o bytí a transcendencii.

Svieže básnické slovo

Spolupatričnosť s literárnym slovenským svetom je vyjadrená na viacerých miestach knihy (autorka konkrétnych ľudí pomenúva krstným menom a iniciálou priezviska, pre ľudí poznajúcich literárne zázemie nie je problém viaceré z nich dešifrovať). V hre je však i poetkina spolupatričnosť rodinná, o čom svedčí viacero básní venovaných už nežijúcim rodičom, otcovi a matke, a svedčiacich nielen o láske dcéry k rodičom, ale aj o peknom rodičovskom vzájomnom vzťahu, ktorý sa zaiste výrazne podieľal na utváraní spisovateľkinej osobnosti. V záverečných partiách knihy nachádzame zasa zmienky o poetkinej láske k vnúčatám, čím sa generačná reťaz lásky, pozemskej i metafyzickej, odovzdáva ďalej.

Poézia Dany Podrackej v zbierke Paternoster sa vyznačuje veľmi vitálnymi vlastnosťami a účinkami, ku ktorým patrí schopnosť očisty, prejasnenia, povznesenia nad všednosť pri všetkom rešpekte k nej a napokon i schopnosť odštartovať v každom čitateľovi nový začiatok. Pre toto svieže a pôsobivé básnické slovo môžem túto poéziu len a len odporúčať.

TV Pravda: Teodor Kuhn o svojom debute Ostrým nožom inšpirovanom vraždou Daniela Tupého (vysielané 14.2.2019).

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Dana Podracká
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku