Kniha týždňa: Sme bytosti plné paradoxov

Marián Milčák (1960) doteraz obohatil slovenskú literatúru o osem básnických zbierok, vytvoril dve teoretické – literárnovedné publikácie (O nezrozumiteľnosti básnického textu, 2004; Mýtus a báseň, 2010). Popri poste vysokoškolského pedagóga je aj editorom a úspešným prekladateľom najmä z poľštiny (často s bratom Petrom Milčákom).

03.03.2019 09:00
debata
Marián Milčák: Teserakt Foto: Modrý Peter
Marián Milčák Teserakt Marián Milčák: Teserakt

Kniha Teserakt má zásluhou ilustrácií (Vlasta Žáková), dizajnu (Jakub Milčák, Erik J. Groch) a reprodukčných fotografií (Lukáš Biroščák) zaujímavú výtvarnú formu. K tomu treba pripočítať aj formu textov – všetko je napísané malými písmenami, výpovede sú však oddelené interpunkciou, bodky medzi výpoveďami nahrádzajú spravidla koniec veršov; sú tu významové presahy i synonymizácia latinských či gréckych výrazov slovenskými.

Formou a štruktúrou pripomínajú texty v tejto knihe antickú, starorímsku poéziu a majú podobu básní v próze. Navonok pôsobia „len“ ako poznámky pre seba, myšlienky „len“ tak hodené, akoby nevyslovené, ale v hĺbke sú také, že človeka tlačia – „… pomôžte nám pochopiť/ jazyk stvoriteľa“; „svet je iný, ako sa nám javí,…“. Cez vážne poznania vekov – starovekej filozofie a Biblie – sa autor vyjadruje rytmicky zložitým štýlom často aj o každodenných, jednoduchých veciach alebo opačne – o veciach, problémoch, ktoré sú každodenne prítomné, ale človek si ich akosi nevšíma, respektíve neuvedomuje si ich.

Fascinujú zložité, hoci nevyslovené, iba naznačené vzťahy medzi ľuďmi, poznatky vyplývajúce z mimiky a gest alebo impresionistický pohľad na malý výsek zo skutočnosti, keď aj prírodné zákonitosti vytvárajú obraz. Texty sa spravidla končia sumarizujúcou myšlienkou, niekedy majú výkladový, priam náučný charakter (Wignerov priateľ), v iných ide o istú hru so slovami a s ich usporiadaním. Hra so slovami je najobdivuhodnejšia v texte Largo (Andrejovi Rozmanovi), v ňom sa všetky slová začínajú písmenom „l“.

Ohromujúce pravdy

Teserakt. Encyklopédie uvádzajú, že v geometrii to značí štvorrozmernú analógiu kocky, akúsi hyperkocku, pravidelný konvexný štvoruholník s ôsmimi kockovými nadstenami. Vo výpočtovej technike ide o usporiadanie do kruhu, čo umožňuje veľmi rýchlu komunikáciu po kruhu alebo s iným vrcholom. Pri tejto knihe by sme sa mali prikloniť k tomu druhému významu, hoci nadmerná interpretácia skutočných zmyslových vnemov, nezvyčajnej zmysluplnosti u lyrického hrdinu by sa nemala násilne vysvetľovať, o čom sa zmienil Marián Milčák už vo svojej teoretickej knihe O nezrozumiteľnosti básnického textu.

Ako by sme teda mohli (mali?) vnímať Milčákovu zbierku Teserakt, ktorú edične pripravil Peter Milčák? Najprv by bolo treba vziať do úvahy, že lyrický subjekt je tu aj za iné subjekty v pozícii tvorcu. Autor siaha po problémoch, veciach, ktoré si človek nevie vysvetliť, aj keby ich obrátil opačne, lebo sú nevysvetliteľné, sú dogmou (napr. Text). Človek má tendenciu mylne vnímať spojenie a zmysel medzi nesúvisiacimi vecami. Z impresií vnímanej a pozorovanej skutočnosti vytvára autor filozofické úvahy o čase, priestore, hmote, o vedomí a osude,… (napr. Nestálosť).

Reálie vyberá často z prírody (drobnej fauny a z flóry) a vytvára analógie s niektorými vlastnosťami a činnosťami (zväčša negatívnymi) človeka. Čitateľ musí byť obozretný, aby nestratil v texte nosné pojmy, väčšinou nenápadné slová a konštrukcie, dokonca mená, na ktorých je postavený zmysel básne (napr. Fotografia z nedávnych čias/Paľovi na tamten breh). Je zrejmé, že ide o Pavla Suržina. V knihe nájdeme aj reakcie na tvorbu iných poetov – Ivan Štrpka, Ivan Laučík, Czesɫaw Miɫosz,… i na historické diania (napr. rok 1989, Ukrajina). Najčastejšie však sú to motívy, reálie, témy z Biblie a zo starogréckej mytológie s podobenstvami a aplikáciami na súčasný svet. Ide zväčša o ohromujúce pravdy (napr. Minotaurov sen), keď lyrický subjekt je naladený proti materializmu a subjektivizmu.

Umenie žiť

Vo veršoch Mariána Milčáka je mnoho pochmúrnych úvah, vyplývajúcich zo základného zákona života človeka i všetkého živého – zo smrti (napr. Vyhliadka na smrť). Samozrejmosť ľudského života – smrť líči v ťaživých, výborných metaforách napríklad pomocou sna. „… i napriek bolesti maľuj, čo nevidíme: namaľuj teserakt. Možno už vieš, si iba/ médium, sprostredkovateľ, čokoľvek podstúpiš, neuchopíš celok. Hľadíme na svet cez/sklá a prístroje, (…) sme iba túžba,/ ktorá stupňuje úzkosť. (…) raz zdvihnutí nad telá uvidíme, ako sa pred nami rozžiari plátno.“ (Jakubovi)

Autora inšpirujú niektoré druhy umenia – hudobné, výtvarné, ale zaujmú i verše zasvätené Bergmanovi a jeho Mlčaniu („… pravdu nehľadal/ v skutočnosti, ale vo fikcii.“) Osobitnú pozornosť však venuje tvorbe slovesnej – „… naivné presvedčenie, že nie je nemožné niečo/ povedať, vysloviť a napísať tak, aby sa odhalil aspoň zlomok božských vecí. (…) aby sa/spolu s túžbou zhmotnila diabolská stratégia smrtiacej zábavy, rozkoše z textu,…“ (Miɫosz) Marián Milčák narába s filozofiou a teológiou rozličných storočí (i s filozofiou starovekou), využíva konkrétne mená, napríklad Berkeley, v ktorého filozofii existencia vecí spočíva v tom, že sú vnímané, preto autor vzápätí po uvedení latinskej vety esse est percipi hovorí: „byť znamená byť vnímaný“.

Niekedy ide o paralely podobenstiev, významov, vzťahov, o „úsilie pochopiť aspoň zlomok existencie toho druhého“. Ars vivendi – umenie žiť, žiť naplno, každý deň zažívať radosť, žiale, šťastie, harmóniu, plniť svoje sny, byť tvorcom svojho života. Pekné posolstvo, ktoré však lyrický subjekt vníma protirečivo – „priznajme svoju hlúposť, nezamieňajme si konkrétne s abstraktným, rozjímajme.“ (Vado mori, dekompozícia)

Niektoré verše sú istou výčitkou človeku – „… ako vládzeš byť tichým svedkom všetkého, čo bolo, je a bude?“ (Krásny nový svet) Využíva aj pojmy a motívy z hinduistickej filozofie, napríklad brahman ako duchovný základ sveta (To), ba aj celé slovné konštrukcie, napríklad sat čit ananda (večná blaženosť vedomia), čo preložil voľne do verša ako to, čo trvá v minulosti, prítomnosti i budúcnosti.

„Vidím ozajstnú skazu…“

Lyrický subjekt sa prihovára čitateľovi, ako aj všetkým „putujúcim“, „vnímajúcim“ napohľad didakticky (napr. Ticho), v skutočnosti ide o zákonitosti základnej ľudskosti. Podobné ladenie má aj báseň Pred spánkom a báseň Motýľ čuang – tu už lyrický hrdina robí akési resumé o sebe a pre seba. Báseň má motívy z filozofie taoizmu. Zo zaujímavého uhla sa pozerá na niektoré biblické príbehy, napríklad Akeda, čudný príbeh o otcoch a synoch alebo Eubalaena glacialis je prísnym obrazom aktuálneho človeka: „sme potomkami tých,/ ktorých noe vyhnal z archy“ či na inom mieste: „naučili sme sa ničomu nevzdorovať“. Philosophia parennis, čo by sa dalo preložiť ako trvalá múdrosť a takto aj môžeme chápať Milčákovu sentenciu v rovnomennej básni vo verši: „každá križovatka znamená vždy to isté: veru, niet inej/ cesty, ako je cesta kríža“.

Rozhodne zaujme i text Teiresias, ktorý je štylizovaný ako výpoveď slávneho tébskeho veštca. „…ľudia našli záľubu v skresľovaní, sú príliš vzdialení od božského sveta ideí./ princípom tohto sveta sa stala nespoľahlivosť: (…) pravdu a lož nerozoznám, (…) človek sa nevie rozpomenúť na seba,/ dôležitejšia je jeho príslušnosť k národu, rase, náboženstvu alebo politickej komunite./ (…) mlčím, pretože vidím ozajstnú skazu…“

Z Descartovej výpovede Cogito ergo sum sa do slovesného umenia dostala postava Cogita ako metafora, ako etický symbol rozhodnutí medzi dobrom a zlom. Postava pána Cogita sa objavuje aj v tejto Milčákovej knihe ako Námietka pána Cogita adresovaná Voltairovi a jeho názorom o stvorení sveta, Previnenia pána Cogita voči poézii a ženskosti a Pokus pána Cogita nadviazať rozhovor. Ide o jednu z najpôsobivejších básní, kde sa ocitne „zoči-voči“ človek a Boh, hriešny človek a odpúšťajúci Boh: „dlho,/ naozaj dlho hľadá slová, kým všetko neskončí jeho i božím mlčaním“.

Poézia Mariána Milčáka je náročná, intelektuálna, jej príjemca by mal mať adekvátny prehľad vo filozofii a v umení a mal by mať aj nadanie nájsť jej skrytý zmysel pod povrchom metonymií a symbolov. Rozhodne je to poézia, v ktorej sa treba a hodno vrátiť na začiatok alebo hoci len k jednotlivým básňam.

Marián Milčák: Teserakt
Modrý Peter 2018

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #poézia #filozofia #kniha týždňa #Marián Milčák