Toto je najosobnejšia kniha z doterajšej tvorby Pavla Vilikovského. Investigatívny recenzent by v nej našiel zhody s jeho skutočným životom vo väčšej miere ako inde, reálne prototypy postáv a mieru ich prispôsobenia autorskému zámeru (?), to isté, pokiaľ ide o súradnice a reálie autorovho života. Len podľa fotografií je autor výzorom spoznateľný v rozprávačovi hneď skraja, v šťavnatom „somráckom“ vyjadrení o jeho veľkých ústach. Zjavné sú aj vážnejšie príznaky autobiografickosti a ich zisťovanie môže byť zaujímavé, ale podružné, hodnota diela a čitateľský zážitok sú v inom.
***
RAJc…je osobná kniha ako celok. Vznikla v priateľskej súhre spolutvorcov: vydavateľa a zároveň technického redaktora Petra Chalupu, ktorého cťou je vyberať diela výlučne podľa osobného vkusu a ktorý si RAJc vyprosil z Vilikovského osvedčených vydavateľských chodníkov, editora Tomáša Janovica a grafického upravovateľa Františka Jablonovského – všetko dobrých kamarátov. Pavel Vilikovský sa prezentoval aj väčším počtom ilustrácií, abstraktných kresieb s pomaly už spoznateľným výtvarným rukopisom, aj farebnou obálkou. Väzba, menší formát, hrubší papier, väčšie písmo, všetko v harmónii má zásluhu na tom, že knižka sa pýta do ruky a je príjemné ju zobrať a otvoriť.
Samotný román (prepáčte mi žánrovú nálepku, zatrieďuje dielo veľmi približne a skôr mi ide o stručnosť, ako o formálnu charakteristiku) je napísaný v prvej osobe, ale u Vilikovského to nemusí byť znak autenticky osobnej výpovede. Doteraz v niekoľkých podobných dielach prvú osobu hral. Roly ústredných postáv a rozprávačov boli špecifické a náročné a zvládol ich pôsobivo, no azda najťažšia je táto v RAJci. Hrá totiž sám seba. To je iste jasné aj nezasvätenému čitateľovi podľa chýbajúcej autoštylizácie, zámernej a výraznej v predchádzajúcich dielach, v ktorých bola stavebným materiálom alebo tmelom fikcie.
Na tému vzťahu autora a ústrednej postavy diela sa Vilikovský vyšantil v predchádzajúcej knihe Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, a to tak, že večne zamotanú otázku domotal nerozuzliteľne. Je napísaná v tretej, dokonca v bežne neexistujúcej štvrtej osobe (môžeme si ju predstaviť aj ako súčet tretej a prvej osoby): „Keď môže byť Ivan, dokonca aj Ivan myslený Ivanom, myslený autorom, prečo by nemohol byť autor, alebo hoci aj autor myslený autorom, myslený Ivanom?“ Tým nám azda odobral chuť o tom špekulovať a vyčistil sebe aj nám stôl pre jednoduchšiu otázku miery identifikácie autora s ústrednou postavou.
***
RAJc je preč pôsobí solídne oproti niektorým predchádzajúcim dielam s priam bláznivými príbehmi, keď človek zápasil s otázkou, čo si má o tom myslieť, no ani tu sa autor/prvá osoba neodhodí od svojej obľúbenej hry s čitateľom, s realitou i so sebou samým cez úmyselne zle maskovanú (seba)iróniu, okrem iného. Akurát že tu sa mierni a hravosť nie je nosným prvkom ako predtým, je len na spestrenie, oživenie. Tak ku koncu knihy a v dôstojnom veku prvej osoby pomáha čitateľovi zodpovedať si otázku, čo to vlastne prečítal, do akej miery to je naozaj a do akej len tak, v rámci hry: „…(ide mi o to) čo najlepšie spísať tento vymyslený vlastný životopis.“ A sme zase tam, kde sme nechceli byť. No priznajme si, je to zábavné.
K solídnosti RAJcu prispieva striedme využívanie tzv. výrazových prostriedkov, dominuje tu vecnosť vyjadrovania. Je to jeden z paradoxov Vilikovského prózy, že aj výrazovosť je v nej vecná. Asociácie, paralely, metafory pochádzajú z tej istej dobovej a miestnej reality, prípadne sa kombinujú z rôznych životných období. Autor rezignuje na širšie „súvislosti a okolnosti“, aj pri svojom kultúrnom rozhľade sa cíti dobre doma v smutne slávnych malých pomeroch.
Hĺbka sondy do vlastnej mysle i do svojho sveta nie je limitovaná rozlohou duševného a fyzického teritória, možno dokonca naopak. Procesy v hlbinných mentálnych vrstvách vyjadrené prostým, ale intelektuálne vyťaženým jazykom – v tom je to dráždivé napätie Vilikovského prózy. V RAJci je citeľnejšie, lebo nie je umelo vyvolané v záujme atraktívnosti fikcie. Lakonický štýl bez ozdôb dáva vyniknúť podstatám a funkčné metafory zasvietia o to krajšie, o čo sú úspornejšie.
Tomáš Janovic na priamu otázku o svojej úlohe editora vyjadril uspokojenie a hrdosť, že v tomto diele nezmenil a nevyškrtol ani jedno slovo. Na prvý pohľad to muselo byť utrpenie – kto pričuchol k práci redaktora či korektora pozná to zneistenie, keď prečíta niekoľko strán bez jediného zásahu. Nervozitu z domnelého zlyhania pozornosti. Do tohto textu sa však zasahovať jednoducho nedá, akýkoľvek zádrapčivý redaktor musí namiesto trápenia zažívať profesionálnu eufóriu z toho, ako tu každé slovo sedí ako… veď vieme, ako čo na čo.
Alebo – keď už sme si Vilikovského písanie v prvej osobe označili za herectvo – ktorýsi imitátor sa vyjadril, že prakticky každého herca možno parodovať, s výnimkou Dočolomanského (ktorý bol sám skvelý imitátor). Každý má nejaké charakteristické gesto, hlasový prejav, intonáciu, ktorá je fajn, ale rád sa cez ňu sám prezentuje, len u Dočolomanského nie je čo napodobiť a zveličiť, všetko je v jeho civilnom prejave namieste, tak ako má byť. Čo je asi najvyššia profesionalita. Herectvo celé v službách roly, bez výrazových kapacít „uliatych“ na predvádzanie samého seba.
***
Vilikovského próza je prirodzene korektná, bez výraznejšej osobnej pečate, gesta či vlastných formálnych excesov. Predtým si vyskúšal všeličo a tie hry boli vždy zaujímavé, ale v tomto románe ostalo len jemné striedanie intenzity spomínaných napätí, pôsobiace dojmom džezového frázovania s rytmom, melodikou a harmóniami akordov, ktorých presné nepresnosti nadnášajú a – rajcujú. Džez má Vilikovský v kostiach, nie náhodou titul RAJc je preč prevzal z bluesového štandardu The Thrill Is Gone, známeho v podaní BB Kinga. V románe je jeho vyznenie rôzne, v priamom význame, v rozličných, aj ironických citáciách, aj v spochybňujúcom kontexte. Je príznačné, že pôvodcom titulného výroku autor urobil kamaráta, nie svoju prvú osobu. Ďalší symptóm zdržanlivosti autora k explicitným deklaráciám.
Aká je to vlastne próza, keď sa Vilikovský zriekol viacerých formálnych atribútov, ktorými sa doteraz vyznačoval? Lakonická? Asketická? Minimalistická? Problém je v tom, že svojou povahou sa vzpiera označeniam. Azda najbližšie k jej nijakosti by mohlo byť samonosná, ako sú karosérie – bez kostry, výstuže, nosníkov, len dômyselne tvarované plechy, pospájané do kompaktného, aerodynamického a estetického celku. Čiže próza bez konštruktov príbehu a deja, dramatických peripetií, bez určitej idey a červenej nite, bez opornej nápovedy pre čitateľa… Sebestačný text na čítanie, platforma na uplatnenie mentálnych obsahov čitateľa podľa vlastného uváženia.
***
Tak ako knižka vznikla v priateľskej vzájomnej dôvere spolutvorcov, aj v ďalšej fáze jej realizácie, pri čítaní je potrebné, aby čitateľ dôveroval autorovi. Aby mu veril. Nie aby veril v proklamované koncepty či kulty – jednak nič také u Vilikovského nenájdeme, jednak „veriť v“ by bolo nevilikovské. V jeho svete možno veriť len bezpredložkovo, komu čomu, čiže dôverovať. Tak ako on sa s dôverou otvára čitateľovi, s totálnou úprimnosťou odhaľuje sebe aj jemu svoje vnútro. Len s podmienkou vzájomnej dôvery, aktívnej i pasívnej otvorenosti má zmysel akýkoľvek dialóg. Aj keby sme si od Vilikovského nevedeli vziať nič iné, tak úprimnosti k sebe a otvorenosti k druhým by sme sa isto mohli od neho učiť.
Keď sa mu dokážeme otvoriť, pripustiť si ho k duši, neobanujeme. Táto knižka je dôverná a svojimi obsahmi aj nám dôverne známa, blízka. Trochu nadnesene, čiže nevilikovsky sa žiada povedať ľudská, všeľudská. Vypovedá veci, ktorými sami žijeme a často ich len nevedome pociťujeme, hoci sú v našom živote a vo vzťahoch dôležité, aj určujúce pre našu celkovú kvalitu a opravdivosť. Vďaka úspornej výrazovosti a funkcionalistickému štýlu ich nachádzame ako ledabolo rozosiate perly, vylúpnuté z nášho vlastného nevedomia. Ich cenu, hodnotu ich vyslovenia vidíme podľa tlmeného lesku na prvý pohľad, veď sú to produkty aj našich ulít. Nie vždy súhlasíme, môžu sa nám nepáčiť, zapochybujeme o ich pravosti. Že my ich máme alebo to celé vnímame inak. Prirodzene, veď sme rôzni. Ale môže to byť aj nedostatkom našej úprimnosti k sebe. Ak sa jej podučíme u Vilikovského, ako bonus sa od neho dozvieme o sebe všeličo užitočné. Naštartuje sa dialóg, hoci aj polemický, ktorý v priebehu svojho spomínania a uvažovania vedie autor.
Na naše potešenie. Tie perly (myšlienky, postrehy, briskné formulácie) sú totiž živé, vyvíjajú sa a menia. Napríklad titulná téza, že rajc je preč, iste vyvolá u „pozitívne mysliacich“ aging čitateľov nevôľu a vstúpia s ňou do polemiky, ona sa však premieňa v nových kontextoch, jej zmysel sa relativizuje… Podobne leitmotív „ide o to, prežiť všedný deň (kúpiť chlieb, vystáť rad na kapra…)“ som aspoň ja (P.B.) od samého začiatku vnímal ako výzvu, provokáciu, i zaprotestoval som. Postupne, ako sa menil atribút, o čo ide, modifikovala sa aj opodstatnenosť paradigmy, až to celé dospelo… ale to by bol spoiler, prezradenie pointy. Slovom, vyvinulo sa to k mojej relatívnej spokojnosti, a ešte som mal aj pasiu zo sledovania vývojového procesu. Či možno mne pomaly došlo, ako to autor myslí.
***
Alebo ešte šnúra perál: globálny kultúrny fenomén Hamlet ako archetyp, na ktorý autor projektuje predovšetkým seba, Ofélia ako zosobnenie záhadného ženského princípu, autor s ňou konfrontuje ženy svojho života: – Túto váhavosť, nedôslednosť, túto nalomenosť, ktorá by bola starej mame na smiech, mám s Hamletom spoločnú… – A Hamlet konal, hoci váhavo a zmätkársky – keď je v hre nejaký vyšší, abstraktný princíp, napríklad pravda alebo spravodlivosť, Hamleti konajú. – V mojich príbehoch to bolo naopak, Ofélia posiela do kláštora Hamleta. Ženy, slovom, zostávali pre mňa záhadou. – „Pohlaď mi prsia,“ povedala Ofélia vode, „Hamlet nechce.“ A skočila. – To je nevýhoda privilegovaného postavenia – svetaznalá dievka z ľudu by si v takej situácii zaspievala: „A čoby ja, čoby ja do vody skákala, pre jedného beťára, pre jedného beťára život utrácala,“ ale Ofélii nebolo do spevu a ľudové pesničky ani nepoznala. Princ Hamlet, a beťár?! Nie, Polóniova dcéra bola Oféliou naplno a dôsledne až do trpkého konca. – …pochopil som, čo mama v tom chmúrnom, melancholickom výjave vidí. Seba. Oféliu, ktorá neskočila, lebo si taký prepych nikdy nemohla dovoliť.
Alebo jednotlivo, ale v hojnom počte rozsypané perly a perličky, drobné duchaplnosti i cenné solitéry: Boli sme celkom pekní, kedysi. Zamlada. Budúcnosť nám slušala. – Cez spomienku, to milosrdné ucho ihly, prekĺzne do kráľovstva nebeského kadejaká ťava, ba niekedy aj vypasený boháč. – …budúcnosť… bola vzdialená a neznáma, ale taká samozrejmá, že nám ani nenapadlo o nej rozmýšľať. Stačilo nám vedomie, že je, kdesi. Že raz bude. V tom sme sa nemýlili, bola. – …keď raz začneme vznikať, už neprestaneme – alebo, ak chcete, už od narodenia začíname zanikať a ten proces premien sa skončí až úplným zánikom. Tak či onak, vyplýva mi z toho, že kým žijeme, nikdy nie sme definitívni. Mali by sme s tým rátať a správať sa podľa toho. – Alebo je tu ešte možnosť, že sa o zachovanie ľudského rodu postaral Boh, ktorý nečítal Maslowa a vyhlásil: „Milujte sa a množte sa.“
Ťažko povedať, či mal na mysli dve rozličné, navzájom nesúvisiace činnosti, alebo tou prvou podmieňoval druhú. Tak či onak, množenie sa ľudstvu odjakživa darilo lepšie. – …trpko nesiem, že sa opotrebúva, že otupieva aj vnímavosť. Už sa iba čudujem, občas, a je to čisto logická operácia. Farby, zvuky, vône, chute, dotyky… rozum to všetko triezvo, vecne melie na fašírku. Konzumujem svet ako hamburger, narýchlo a postojačky. – Hotoví, kompletní sme, keď sa vieme na otca pozrieť jednoducho ako na človeka. Na jedného z ľudí. Keď na neho hľadíme s pochopením, skôr nie, podľa mňa.
***
Vyrovnanosť. To je hlavná sugescia románu RAJc je preč. Pokojné prijatie všetkého, čo život prináša, zmierenie. Pochopenie namiesto hodnotenia a posudzovania. Celistvé, neduálne vnímanie, myslenie a prežívanie. Bytie tu a teraz, vrátane spomínania a očakávaní. Tušenie a smerovanie k svojmu čistému bytiu (self) oprostením od identít, rol, vlastností. Otvorenosť a dôvera nad poznaním a vierou. Pokora pred oduševneným svetom. Veľmi to pripomína orientálnu spiritualitu, a nie západný utilitarizmus. No zároveň sme sa zmienili o Vilikovského funkcionalistickom štýle, čo evokuje pragmatizmus. Rozlíšenie medzi východnou a západnou duchovnosťou je hmlisté, v mnohom sa prelínajú a interagujú.
Pavel Vilikovský a jeho próza je príklad, že môžu koexistovať, nielen vedľa seba, ale aj spolu. Ak si nebudú nárokovať dominanciu, napríklad racionality na jednej alebo mystiky na druhej strane. Ak si navzájom ukážu prívetivú tvár a pre jej zachovanie v nezhodách – láskavú iróniu Pavla Vilikovského. Samozrejme, reč je o duchovnej sfére.
