Autor knihy Sklenená izba Simon Mawer: Ak treba, postavím sa aj proti histórii

, 20.03.2019 12:00
Simon Mawer
„Chcel som zachytiť kontrast medzi svetlom na mieste, ktoré obývajú ľudia, a temnotou sveta okolo,“ tvrdí spisovateľ Simon Mawer o knihe Sklenená izba. Autor: ,

Pod vplyvom obdivuhodnej modernistickej stavby sa sám stal architektom. Dokonalé a vyvážené proporcie však nevložil do obnažených múrov skeletu, ale do slov a myšlienok, ktorými na veľkorysom priestore románu nemilosrdne presvetľuje aj tie najtemnejšie zákutia ľudskej povahy. Práve v sile kontrastov spočíva najväčší tromf knihy Sklenená izba, ktorá sa stala námetom aj pre vznik rovnomenného filmu. Britský spisovateľ Simon Mawer sa inšpiroval nielen osudom slávnej vily Tugendhat, ale aj tragickým príbehom zániku prvej Československej republiky.

Možno sa vám to bude zdať ako trochu zvláštna požiadavka, ale mohli by ste čitateľom Pravdy opísať svetlo v tejto miestnosti (vstupná hala baru bratislavského hotela Albrecht)?

(Smiech) Dobre teda. Svetlo prichádza zhora, čo miestnosti dodáva studený nádych. Vedľa v bare je to trochu iné, tam prevláda hra tieňov. Tu zase jasné svetlo do detailov odkrýva betónový strop, ktorý priestoru prepožičiava niečo zo svojej šedivosti a chladivosti.

Nepýtala som sa z rozmaru. Autor románovej vily Landauer, architekt Rainer von Abt, o sebe vyhlasuje, že je básnikom priestoru, formy a svetla. Nazdávam sa, že presne toto robíte aj v Sklenenej izbe. Takmer v každom opise sa snažíte zachytiť svetelnú atmosféru konkrétneho momentu, akoby sa svetlo stalo ďalšou postavou príbehu.

Dôvod, prečo som sa v knihe Sklenená izba zameral práve na svetlo, je možno ten, že ide o charakteristickú vlastnosť samotnej miestnosti. Jej podstatnú časť tvoria obrovské okná, takmer všetko vnútri je biele a svetlo sa tak stáva dominantnou črtou celej budovy. Veľmi som si to užíval, a áno, pravdepodobne som tomu prispôsobil aj štýl písania. Nie som si istý, či som tak postupoval aj pri iných knihách, no tu je svetlo v opisoch naozaj stále prítomné. Nejde len o svetlo v kontexte jeho fyzikálnych vlastností, ale aj o to, čo vyjadruje. Chcel som zachytiť kontrast medzi svetlom na mieste, ktoré obývajú ľudia, a temnotou sveta okolo, prípadne v ľuďoch samotných. Svetlo udávalo tón celej knihy.

Niektorým ľuďom príde Sklenená izba studená, sterilná ako nejaká klinika či kancelária. No mne sa zdala vzrušujúca. Cit pre priestor a svetlo ma celkom uchvátil.

Pamätáte si na prvú návštevu brnianskej vily Tugendhat? Ako na vás zapôsobila?

Spomínam si na to veľmi dobre. Bolo to niekedy v strede týždňa a pršalo. Bedeker písal, že vila je otvorená pre verejnosť, no nevedel som, že návštevu si treba dopredu rezervovať. Vydali sme sa tam s mojou ženou a keď sme skúšali otvoriť bránu, zistili sme, že je zamknutá. Vedľa nás postávala skupinka ľudí, ktorí sa očividne chystali na prehliadku budovy, a tak sme oslovili pána, ktorý vyzeral ako ich sprievodca. Zhodou okolností to bol Brit. Povedal nám, že sa pokúsi presvedčiť strážcu vily, nech nás pustí dnu. Chvíľku sa hádali. Strážca oponoval, že si so sebou nemôže len tak brať cudzincov z ulice. Išlo o typickú staromódnu komunistickú náturu, no nakoniec ustúpil. Na moje veľké prekvapenie som neskôr zistil, že naším sprievodcom bol slávny britský sochár Tony Cragg, ktorý žije a pracuje v Nemecku. Dom navyše veľmi dobre poznal, čo takisto ovplyvnilo moje prvé dojmy. No nič nedokázalo prekonať moment, keď som vstúpil do obývacieho priestoru, Sklenenej izby. To bola sama osebe neobyčajná skúsenosť.

Ste spisovateľ, skúste ju opísať.

Na poschodí je priestor členitejší, mierne uzavretý čistými líniami. Ako však pomaly zostupujete špirálovitými schodmi, otvára sa pred vami obrovský priestor s veľkými oknami. Napriek tomu, že bol daždivý deň, stále v ňom bolo dostatok svetla. Premietalo sa na objekty v izbe. Na chrómované piliere, ónyxovú stenu, biele linoleum, všetko pri jeho dotyku žiarilo. Niektorým ľuďom príde Sklenená izba studená, sterilná ako nejaká klinika či kancelária. No mne sa zdala vzrušujúca. Cit pre priestor a svetlo ma celkom uchvátil.

To bol ten moment, keď ste sa rozhodli, že do holých stien zasadíte svoj príbeh o podnikateľovi Viktorovi Landauerovi, jeho žene Liesel a ich rodine?

Ten nastal až o desať rokov neskôr, keď som sa tam vrátil. Do vily Tugendhat som sa zamiloval a túžil som ju znova vidieť. A urobil som presne to isté čo prvýkrát. Dostal som sa dnu bez rezervácie. Skupinku vtedy tvorili len dvaja ľudia – matka s dcérou. A práve vtedy, pri opätovnej návšteve Sklenenej izby, sa v mojej mysli niečo pohlo. Uvedomil som si, že sa v nej skrýva román.

Autor: Garfield film

Príbeh slávnej modernistickej stavby, minulosti Československa, nevery aj vzťahu dvoch žien, ktorý presiahol hranice priateľstva, približuje nový film Sklenená izba českého režiséra Juliusa Ševčíka, nakrútený podľa rovnomenného románu Simona Mawera. Snímku si od štvrtka 14. marca môžu pozrieť aj diváci v slovenských kinách. Na snímke postava Hany (Carice van Houten), dôvernej priateľky Liesel Landauerovej, v Sklenenej izbe vily Tugendhat, v ktorej sa film takisto nakrúcal.

Jasné a priame linky, absencia ornamentu, ktorý Adolf Loose vo svojej eseji označil za zločin, minimalistický interiér, žiadne priečky rozdeľujúce miestnosť, iba chladná priezračná logika chrómu a skla. Možno vnímať Sklenenú izbu aj ako istý druh manifestu? Manifestu slobody a voľného pohybu?

Ide o vizionársku architektúru. Zrodila sa v čase, keď sa celá Európa ponárala do temnoty. Ten pocit musel byť prítomný aj v Československu. Nacizmus silnel. Či už to bola anexia Rakúska, či odstúpenie Sudet Nemecku, hrozba bola všade naokolo. Krajinu, ktorá sa snažila žiť v liberálnej demokracii, obkľúčila nočná mora, no napriek tomu stále nestrácala nádej. Vila Tugendhat sa stala jej majákom, symbolom. Dozaista ju možno vnímať aj ako manifest, no románová vila Landauer je oslavou intelektuálnej slobody. Zabýval som ju rozhľadenou rodinou, ktorá v nej zase hostila vzdelancov či umelcov.

Ako v románe vyhlásila postava Viktora, hlavnou myšlienkou vily je jej univerzálnosť. Nie je ani nemecká, ani židovská, dokonca ani česká. Je medzinárodná. Podobne sa vyjadroval aj o novej politickej entite – Čechoslovákoch, ktorí musia počas prvej republiky nabrať nový smer. Nie sú to ani Germáni, ani Slovania a sami si môžu zvoliť svoju históriu.

Napriek tomu, že išlo o pomerne malú krajinu, Československo malo v tom čase nesmierny význam. Veľkú úlohu zohrávalo aj umelecké podhubie, kde sa rodil nadčasový dizajn. Koniec koncov, rodina Landauerovcov vyrába autá. Inšpiroval som sa automobilkou Tatra, ktorá ma ohúrila na tú dobu inovatívnymi technickými riešeniami. Určite poznáte slávne auto Wolkswagen Chrobák. V skutočnosti rakúsky konštruktér Ferdinand Porsche ukradol jeho dizajn z už existujúceho prototypu auta Tatra 97. Progres bol jednoducho hybnou silou prvej Československej republiky.

Som Brit a ak by som mal vymenovať jednu vec, ktorá mi v Anglicku najviac chýba, je to dobrá architektúra z 30. rokov minulého storočia.

A vila je tichou a nehybnou pripomienkou tohto progresu?

Rozhodne, spolu s mnohými ďalšími výtvormi modernistického hnutia. Stačí len prekročiť hranicu a navštíviť moravské mestečko Zlín, ktorému dal tvár podnikateľ Tomáš Baťa.

Zlín poznám, rovnako ako Baťovho dvorného architekta Vladimíra Karfíka. Jeho rukopis sa odtlačil aj na podobe slovenského mesta Partizánske, ktoré sa kedysi volalo Baťovany. Pôvodne išlo o osadu, ktorú začali budovať paralelne s výstavbou továrne na obuv.

Takže to dobre poznáte. Moderné, strohé, jednoduché, no predovšetkým vysoko kvalitné domy pre bežných občanov, zamestnancov továrne. Vila Tugendhat, samozrejme, nebola určená pre obyčajných ľudí, na druhej strane ju však len ťažko označiť za prepychovú. Nie je obrovská. Naopak, čo sa týka rozlohy, je skôr skromná. Ukážkovou demonštráciou luxusu a dostatku je bezpochyby žiariaca ónyxová stena, no inak v sebe skrýva práve spomínaný moderný, strohý a jednoduchý dizajn. Je to kráľovstvo čistých línií. Nestratila nič zo svojho významu. Stále je dôležitá.

Zdieľam vaše nadšenie, no jedným dychom musím priznať, že nie každý v našom regióne sa na tunajšie modernistické stavby pozerá s rovnakým pochopením. Existuje názor, a nie ojedinelý, že ide o relikty minulosti, o opachy, ktoré by mali ihneď zbúrať.

Ja som Brit a ak by som mal vymenovať jednu vec, ktorá mi v Anglicku najviac chýba, je to dobrá architektúra z 30. rokov minulého storočia. Moja krajina je preplnená predmestiami, ktoré tvorí podivný druh radovej výstavby. Pozostáva z domov, ktoré sú od seba oddelené garážami a musím povedať, že je to niečo strašné. Ten dizajn je jednoducho zlý. Chýba mu harmónia proporcií, niečo, čo modernizmus mal. Keď obchádzate mestá v strednej Európe, dobrú architektúru jednoducho nemôžete minúť. A nemusí nevyhnutne pochádzať len z 30. rokov, ale pokojne aj z polovice 20. storočia, prípadne z prelomu milénia. Tie čisté tvary spoznáte okamžite a videl som ich aj tu v Bratislave. Dokážem porozumieť odstupu, o ktorom ste hovorili, no treba si uvedomiť, že komunizmus si modernistickú architektúru len adoptoval. V skutočnosti táto architektúra nadväzovala na medzivojnový funkcionalizmus, aj keď jeho idey uplatňovala v trochu inej podobe. Ľudia sa jednoducho môžu mýliť. Nechajú sa rozptýliť a potom zabudnú vnímať rýdzu umeleckú hodnotu.

Vila Tugendhat, ktorá inšpirovala spisovateľa...
Vila Tugendhat, ktorá inšpirovala spisovateľa Simona Mawera. Autor: Profimedia/Tomáš Ludwig

No boli to práve ľudia zmietajúci sa v protichodných pocitoch, postavy vystavené túžbe, pokušeniu a nakoniec aj ohrozeniu života, ktoré ste zasadili do svojho románu. Boli ste v pokušení skladať z ľudských osudov zložité ornamenty, ktoré boli vo vile inak zakázané?

Pokiaľ ide o ideály, ľudia sa vždy dokážu poriadne rozvášniť. Sami sa pritom často nesprávajú nejako ideálne. Ako som už spomínal, temný aspekt ľudskej povahy nemožno vytesniť.

Fiktívnu rodinu ste osadili do reálnejších kontúr už existujúcej vily, aj keď ste jej meno upravili. V knihe sa však objavilo aj množstvo reálnych historických postáv ako napríklad výtvarník Emil Filla, skladateľka a pianistka Vítězslava Kaprálová či skladateľ Bohuslav Martinů. Takisto nechýbajú známe miesta či presné dobové reálie. Premýšľali ste ako spisovateľ o tenkej línii medzi faktom a fikciou? Nie je autorova zodpovednosť za históriu do určitej miery úmerná tomu, koľko si z nej zoberie?

Ide o fikciu, to však neznamená, že príbeh nemá fungovať aj z hľadiska historického kontextu. Spisovateľ by nemal napísať niečo, čo sa nezhoduje s históriou. Ak to predsa len urobí, mal by na to mať dostatočne pádny dôvod. Ja nie som autor historických kníh, píšem beletriu a v tomto postavení nemám zviazané ruky. Vlastne som v celkom mocnej pozícii, pretože nemám takmer žiadne obmedzenia. Jediná chyba, ktorej sa nemôžem dopustiť, je tá, ktorú urobím omylom. Mojím cieľom je byť presný, ako sa len dá, aby som historický kontext opísal čo najpresvedčivejšie. Ale ak práve potrebujem históriu zmeniť, postaviť sa proti nej, pokojne to urobím.

Narážala som najmä na výhrady Daniely Hammer-Tugendhatovej, dcéry pôvodných majiteľov vily. Celá jej rodina vraj knihu nenávidí, vnímajú ju ako ďalšiu krádež. Podľa jej slov im nacisti najskôr zobrali dom a teraz im Simon Mawer ukradol príbeh.

Nie som si istý, či knihu čítala v angličtine, pretože v originálnom vydaní nie je Brno ani len spomenuté. Namiesto toho píšem o bezmennom Meste. Chcel som tak vytvoriť dostatočný odstup od reality, pretože to jednoducho nie je príbeh skutočnej rodiny. Ide o anonymné mesto v strednej Európe, no udalosti okolo neho sú v pohybe a je jasné, že opisujem Československo. Románová rodina Landauerovcov je napol židovská, napol kresťanská a nakoniec uteká, aby si zachránila život. V tom čase taký osud postihol tisícky rodín. Samozrejme, že sa tam dajú nájsť isté podobnosti, no rozhodne nejde o príbeh Grety a Fritza Tugendhatových. Jeden z vnukov Grety Tugendhatovej Michael Lambek so mnou bol v kontakte. Vymieňali sme si e-maily. Žije v Amerike a raz sa dokonca objavil vo vysielaní National Public Radio, kde rozprával aj o vile svojich starých rodičov. Je takisto súčasťou rodiny a kniha sa mu páčila. Sám je spisovateľ, dokázal preto porozumieť, ako funguje fikcia.

Spoločenská situácia hrá v príbehu významnú úlohu. Označili by ste Sklenenú izbu za politický alebo apolitický román?

V širšom zmysle slova je politický, no priznám sa, že zámerom to nebolo. Neponúkam žiadny politický program. Snažím sa len vyrozprávať príbeh fiktívnej rodine a jej strastí. Na druhej strane však píšem o moderných a uvedomelých ľuďoch, ktorí presadzujú myšlienky svetoobčianstva, a ja im za ich názory prejavujem neskrývaný obdiv. Cez svoje postavy sa priznávam k vlastnému politickému názoru. Nie je však žiadnym tajomstvom, že ostro vystupujem proti nacionalizmu, ktorého rozmach cítiť v poslednom čase nielen na Slovensku, ale aj v susedných krajinách ako Česko, Maďarsko či Poľsko. Jeho zástancovia hlásajú, že hranice sú pre krajinu prospešné. Ja si, naopak, myslím, že hranice sú príšerná vec. Už len samotný fakt, že som mohol plynulo a bez nedobrovoľnej prestávky cestovať z Brna do Bratislavy, by sa mal oslavovať. Nacionalizmus je čistá katastrofa.

Hranice však nakoniec vyrástli na mieste oslavujúcom princípy otvorenosti a jednoty. Nie je krutou iróniou, že Vladimír Mečiar a Václav Klaus rozhodli o rozdelení Česko-Slovenska práve vo vile Tugendhat?

Preto som to nedával ani do knihy. Každému by bolo hneď jasné, že vila Landauer je v skutočnosti vila Tugendhat. No priznám sa, že ma to veľmi pokúšalo. Ide o naozaj trpkú iróniu. A tiež klasickú ilustráciu nacionalisticky ladených politikov. Ich rozhodnutiu nepredchádzalo žiadne referendum. Dnes ide o dva samostatné štáty, no musím sa priznať, že mne sa rozdelené vôbec nezdajú. Stále máte medzi sebou veľmi blízky vzťah a ten by ste si mali uchovať. Pochádzam z krajiny, ktorá sa snaží znovunastoliť hranice a ja sa proti tomuto marazmu cítim úplne bezmocný. Brexit je obrovská pohroma. Doteraz mi nikto nedal ani jeden jediný rozumný dôvod, prečo by sme mali odísť z Európskej únie. Kričíme, že opäť získame suverenitu, že opäť získame kontrolu nad našimi hranicami, ale čo to vlastne znamená? Veď sme ostrovný štát obklopený morom. Už od začiatku ide o číry nezmysel.

Vo filme Sklenená izba si zahrali aj slovenskí...
Vo filme Sklenená izba si zahrali aj slovenskí herci, okrem iných aj Alexandra Borbély (na snímke vľavo). Autor: Garfield film

Ako autor beletrie sa zameriavate na historické udalosti iných krajín. Vnímate ako výhodu, že získavate k veciam určitý odstup, pohľad z inej perspektívy?

Z pohľadu spisovateľa je istý odstup určite dôležitý. Sám na sebe vidím, že ma oveľa viac zaujímajú a zároveň inšpirujú veci, ktoré nepoznám. Veľká Británia sa mi už atraktívna nezdá. Nepíšem o nej, lebo ju poznám až príliš dobre. Asi 40 rokov žijem v Taliansku, no aj keď ide o pozoruhodnú krajinu, čím dlhšie tam bývam, tým menej ma provokuje ako spisovateľa. Mám jednoducho rád novotu a objavovanie.

Fascinácia Československom však, zdá sa, nepoľavila. Usudzujem na základe toho, že vám minulý rok vyšla v susednom Česku kniha Pražská jar o udalostiach z leta 1968.

Fascinuje ma doteraz. A najmä som to ako dieťa v roku 1968 zažil. Veľmi živo si spomínam na Pražskú jar a inváziu „spriatelených“ vojsk. V tom čase som práve stopoval s kamarátom po Európe a chcel som navštíviť aj Prahu. Ako ľavicovo orientovaní študenti sme vzhliadali k Dubčekovi a celému procesu liberalizácie s veľkými obdivom. Bol pre nás hrdina, socialista s ľudskou tvárou.

Na druhej strane však pripomínate, že Dubček aj tak nemohol dospieť k žiadnej revolúcii, pretože bol sám súčasťou systému.

To je názor, o ktorom sa dá v kontexte Pražskej jari sporiť donekonečna. Občiansku iniciatívu Charta 77 tvorili antikomunisti, pretože si uvedomili, že komunizmus sám seba zreformovať nedokáže. Dubček sa o to pokúsil, ale nakoniec mu to nedovolili. Priam sa to núka ako námet na ďalší román. Čo by sa stalo, keby sovietska invázia neprišla? Keby Brežnev povedal: Nechajte ich ísť, nechajte ich robiť si, čo chcú. Ja v nich verím. Verím v Alexandra Štefanoviča!

To by bol prípad, keby ste proti histórii išli vedome. Historik Timothy Snyder však upozorňuje na to, že to ide aj nevedomky. Podľa jeho slov nič také ako objektívna história neexistuje a ľudia musia jednoducho prijať fakt, že na svete je stále čosi, čo sa skrýva za hranicami národnej skúsenosti jednotlivých štátov. Spomínali sme odstup, ktorý získavate, keď ako cudzinec ostríte pozornosť na iné krajiny. Zdieľate aj tento názor?

Súhlasím s ním ako spisovateľ, pretože nie som žiaden historik. Veľmi dobre si uvedomujem, že vynášať historické súdy je nebezpečná vec. Zdá sa mi napríklad smiešne, že Veľká Británia sa má ospravedlniť za obchod s otrokmi. Je to šialené. Spoločnosť to vtedy jednoducho videla inak. Len pár dekád dozadu niektorí ľudia verili, že existujú nadradené a podradené rasy. Na udalosti, ktoré sa stali, sa musíme pozerať aj z pohľadu ľudí, ktorí v tom čase žili. To neznamená, že máme ich činy schvaľovať alebo ospravedlňovať. Vrátim sa do 19. storočia. V Anglicku bola spoločnosť rozdelená na vyššiu vrstvu, rastúcu buržoáziu a robotnícku triedu. Keď v 40. rokoch uviedli do chodu prvú železnicu, segregácia sa prejavila aj na koľajniciach. S cestujúcimi sa zaobchádzalo podľa toho, do akej triedy patrili. Nešlo však o to, že by vozne v tretej triede boli menej komfortné, cieľom bolo robotnícku vrstvu izolovať od vyšších vrstiev. Ľudia, ktorí cestovali prvou alebo druhou triedou, sa mohli po peróne slobodne pohybovať a až keď nastúpili, dovolili nastúpiť aj ostatným. Prvá a druhá trieda si jednoducho neželala prísť do kontaktu s treťou triedou. Dnes sa nám to môže javiť nespravodlivé, vtedy to bolo normálne. To, že silnejší pomáhajú slabším, je súčasťou moderného videnia spoločnosti. Mali by sme sa snažiť porozumieť ľudskej náture v danom čase a priestore, aj keď to nie je vôbec jednoduché. História je naozaj veľmi subjektívna záležitosť.

Autor: Pravda, Ľuboš Pilc

Simon Mawer

Narodil sa v roku 1948 v Anglicku. Po ukončení strednej školy absolvoval zoológiu na Brasenose College Oxfordskej univerzity. Po univerzite pôsobil ako učiteľ biológie na Normanských ostrovoch, v Škótsku a na Malte. Neskôr sa presťahoval do Ríma, kde žije doteraz. Pozornosť literárnej kritiky si získal už debutovým románom Chimera z roku 1986, celosvetovú popularitu mu však priniesla kniha Mendel's Dwarf (v českom preklade vyšla ako Mendelův trpaslík). Nasledovali ďalšie úspešné diela ako The Gospel of Judas (Judášovo evanjelium) či The Fall. V roku 2009 napísal román Sklenená izba (z angl. originálu The Glass Room, v češtine Skleněný pokoj), ktorý bol inšpirovaný príbehom brnianskej vily Tugendhat. Knižka získala nomináciu na prestížne literárne ocenenie – Man Bookerovu cenu. Román v roku 2019 uviedol do filmovej podoby český filmový režisér Július Ševčík. K histórii Československa sa vrátil aj posledným románom Pražská jar (z originálu Prague Spring, česky Pražské jaro), ktorý vyšiel minulý rok.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Československo #Brno #vila Tugendhat #Sklenená izba #Simon Mawer
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku