Schyľuje sa k víkendu a na výstavisko Paris Expo Porte de Versailles prúdia davy ľudí. Prvú zmienku o bratislavskej, respektíve slovenskej účasti hlási vo francúzštine veľká tabuľa na priečelí hlavnej budovy, po príchode do haly sa však už bez mapy nedá zaobísť. Zmysly návštevníka okamžite atakuje obrovské množstvo vizuálnych vnemov, ktorými kníhkupci a vydavatelia sledujú jediný cieľ – odlíšiť sa od ostatných a prilákať k sebe potenciálneho zákazníka.
Nájsť v tomto labyrinte kníh stánok venovaný Bratislave nie je jednoduché, najmä, ak už beztak úzke uličky blokujú skupinky ľudí usilujúcich sa získať autogram ich obľúbeného autora. Orientačné tabule na križovatkách cestičiek však napovedajú, akým smerom sa vydať. Ide o slovenskú expozíciu, keď preto pohľad blúdi po hale, už akoby automaticky hľadá náznaky čipky či tradičných ľudových motívov. O to väčšie prekvapenie ho čaká v cieli.
Na nenápadnom mieste hneď vedľa gastrozóny sa pred hosťom podujatia zrazu otvára jasný biely priestor, ktorý v znamení minimalistického a moderného dizajnu dáva vyniknúť tej najpodstatnejšej komodite veľtrhu. Slovenské knižky na dlhých policiach diagonálne pretínajú priestor a tematicky ho rozdeľujú na dva samostatné celky – predajnú časť a časť venovanú diskusiám. Ochrannú ruku nad celým stánkom drží veľká LED obrazovka, ktorá svojím tvarom pripomínajúcim ležatú osmičku vyvoláva dojem nekonečného plynutia.
O hravú animáciu s voľným príbehom a odkazmi na ikonické budovy Bratislavy sa postaralo štúdio Ové Pictures – duo animátoriek, ktoré tvoria Veronika Obertová a Michaela Čopíková. Pod celkový výtvarný koncept stánku sa podpísal ateliér Pavla Chomu. Takto vystavaný priestor vysielal do sveta jasný signál: netreba lipnúť na minulosti, 21. storočie v umení preniklo aj do strednej Európy. Slovenská „reprezentácia“ sa v Paríži vyzliekla z tradičného kroja a vekovo sa tak priblížila aj preloženým knihám, ktoré na veľtrhu uvádzala.
Udalosť, ktorá nemá obdoby
Ako už pred samotným podujatím ohlasovalo Literárne informačné centrum (LIC), v prípade čestného hosťovania na Livre Paris ide o najvýznamnejšiu literárnu udalosť v ére slovenskej samostatnosti. Do Paríža pricestovalo takmer 40 kníh slovenských autorov, z toho viac ako 25 celkom nových prekladov. Podľa LIC-u ide o číslo dvojnásobne presahujúce počet slovenských titulov, ktoré vo Francúzsku vyšli po roku 1989, aj keď sa stále nemôžeme porovnávať s Poliakmi, Maďarmi a Čechmi.
Nový francúzsky šat dostala poézia aj próza. V spoločnej antológii Les Danubiennes (Dunajčanky) vyšli napríklad básne Mily Haugovej či Márie Ferenčuhovej, vo francúzštine už možno čítať aj zbierku Ivana Štrpku Fragment (rytierskeho) lesa. Slovo dostali aj výrazní dramatici ako napríklad Viliam Klimáček či Jana Juráňová či zástupcovia prózy ako Dominik Tatarka, Monika Kompaníková, Pavol Rankov či Balla. Samostatnú kapitolu tvorí dielo spisovateľa Pavla Vilikovského, ktorému vyšli vo francúzskom preklade rovno tri diela – Pes na ceste, Vlastný životopis zla a Letmý sneh.
„Ak by pán Vilikovský prichádzal z prostredia svetovej reči, už dávno by získal Nobelovu cenu za literatúru,“ vyzdvihuje tvorbu oceňovaného autora novinárka a spisovateľka Murielle Rousseau z agentúry Buch Contact, ktorá spolupracuje s Bratislavou pri čestnom hosťovaní. Na veľtrhu ho stretla v piatok, keď bol hosťom moderovanej diskusie, a osobne jej podaroval knihu, o ktorej sa spolu rozprávali niekoľko týždňov predtým, pri prvom stretnutí v Bratislave. Spolu s novými prekladmi má Pavel Vilikovský vo francúzštine už päť kníh. Prvá – Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch – vyšla v roku 1997, druhá kniha Večne je zelený… nasledovala v roku 2005.
„Tých päť kníh na poličke v dobrom kníhkupectve je pre neznalého čitateľa istou výzvou. Objaviť nového autora odobreného viacerými vydavateľmi. Vilikovského knihy mali vždy dobrý ohlas v literárnych prílohách denníkov (Le Monde, Le Figaro,…). Ale tie píšu ľudia, ktorí sa v literatúre vyznajú. To teda ešte neznamená, že dochádza k všeobecnému záujmu o autora. Myslím si však, že Livre Paris môže mať v tomto smere pozitívny dosah,“ tvrdí Peter Brabenec, ktorý pri príležitosti čestného hosťovania preložil do francúzštiny dve knihy Pavla Vilikovského.
Aj keď je podľa Brabenca pravda, že vďaka Vilikovského knihám sa Slovensko skloňuje vo francúzskej tlači o niečo viac, ešte to neznamená, že z toho automaticky vyťaží ostatná slovenská literatúra. „Francúzi nemajú k literatúre tento národnostný vzťah. Je to však malý krok dopredu a je pravdepodobné, že pri ďalších slovenských spisovateľoch si vydavateľ povie, že už pozná jedného slovenského spisovateľa, Vilikovského. Ak by Slovensko malo v Paríži aj kamenné kultúrne centrum, ako ostatné stredoeurópske krajiny, všetko by bolo ľahšie,“ dodal.
Kus šťastia z Montparnassu
Ohlasy na slovenskú literatúru v zahraničnej tlači sú však viac ako priaznivé. Vo februári tohto roka navštívili francúzski novinári Bratislavu, aby sa osobne zoznámili s autormi, ktorých budú po novom môcť čítať aj v rodnom jazyku. Slovensko v článkoch označili za literárne Eldorádo a precíznosť, s akou v mnohých prípadoch pristupovali k téme, často prezrádzala aj úprimný záujem. Karty však mohol výrazne zamiešať aj samotný veľtrh, štvordňový knižný sviatok s dlhodobou tradíciou, na ktorý sa každoročne sústreďuje obrovská pozornosť, či už tlače, špecializovaných médií alebo verejnosti – širšej aj odbornej. Livre Paris pravidelne víta okolo 200-tisíc návštevníkov. A úlohou LIC-u bolo kúsok tejto pozornosti ukradnúť aj pre slovenskú literatúru.
Podľa riaditeľky LIC-u Miroslavy Vallovej sa opäť potvrdilo, že popri všetkej práci a usilovnosti je niekedy dôležité mať aj trochu šťastia. „Ako to pri čestných hosťovaniach už býva, preložené knihy, ale aj iné publikácie predáva francúzsky kníhkupec. V našom prípade išlo o Yannicka Poiriera, majiteľa slávneho kníhkupectva Tschann, ktoré sídli v parížskej štvrti Montparnasse už takmer sto rokov. Tento človek je sám osebe chodiacou inštitúciou a pozná mnoho ľudí, ktorí v Paríži pracujú s knihami a s literatúrou. Tí ho navštevovali aj v našom stánku, a on ich zoznamoval so slovenskou literatúrou. Nadviazali sme mnoho nových kontaktov, no dôležitejšie je, že odteraz je Tschann miesto, kde sa budú slovenské knihy sústreďovať a odkiaľ si ich bude možné aj objednať,“ zdôraznila Vallová.
Čo sa týka spätnej väzby, príjemne ju prekvapili aj ohlasy na diskusie. V nich sa organizátori zámerne usilovali hľadať prieniky medzi preloženými titulmi a témami, ktoré by mohli osloviť aj francúzskeho čitateľa. Debaty mali prevažne bilingválny charakter, hlavy náhodných zvedavcov preto často zdobili slúchadlá so simultánnym prekladom. Rezonovali najmä spoločenské témy či snaha o identifikáciu Slovenska v rámci stredoeurópskeho priestoru. Do prostredia zahlteného informáciami však prehovárala aj intímna lyrika suverénnych ženských autoriek či Osamelého bežca Ivana Štrpku, ktorý sa počas besedy netajil tým, že si novú pozíciu básnika v Paríži skutočne vychutnáva.
„Diskusie sú vždy zradné. Niekedy môžete pripraviť všetko dokonale, mať výborných hostí aj tému, ale jednoducho to nevyjde. O to viac poteší, ak sa to podarí, debata je ostrá, zaujímavá a publikum reaguje. A to sa viackrát stalo aj na veľtrhu,“ teší sa Vallová. Živá konverzácia priniesla aj mnoho vtipných situácií. „Až tu som zistil, že na francúzštine je jedna úžasná vec. Keďže jej vôbec nerozumiem, môžem ju ignorovať a venovať sa vlastným myšlienkam,“ nešetril povestným provokatívnym humorom spisovateľ Balla. Publiku sa následne celkom otvorene zveril aj s čerstvou príhodou z parížskeho podniku, odkiaľ musel písať priateľke na Slovensko a pýtať sa jej, čo to znamená „bonsoir“.
Jemnú iróniu v hlase publikum autorovi veľmi rýchlo odpustilo, za škrupinkou totiž rozoznalo hodnotový systém, ktorý sa účelovo neprispôsobuje konkrétnemu prostrediu. Nielen Balla, ale aj ďalší slovenskí autori si museli Francúzov získať prinajmenšom svojím sebavedomým vystupovaním. Slovensko je malá krajina, to však neznamená, že pri príležitosti prezentovať svoju literatúru v zahraničí sa musí z vďačnosti klaňať hlbšie ako ostatní. Práve naopak, spôsobom a prípravou svojho stánku dalo najavo, že môže byť pre samotný veľtrh len vítaným prínosom.
Hotová alchýmia
Na mieste, ako je Livre Paris, sa dá ľahko podľahnúť chvíľkovej eufórii, ilúzii, že ľudia sa zrazu masovo zaujímajú o kvalitnú literatúru, trebárs aj slovenskú. Podania ruky sú tu akési pevnejšie, úsmevy úprimnejšie, obaly kníh žiarivejšie… Aj preto občas treba dopadnúť nohami pevne na zem a pripomenúť si, že v kultúre, ktorá si konštantne drží určitý odstup, je to len malý krôčik vpred. Jedným z týchto spojiviek medzi veľtrhom a realitou sa stal aj známy slovenský fotograf Peter Župník, ktorý už dlhodobo žije v Paríži. V rámci stánku mal prezentovať fotografie spojené s Bratislavou, tie však nakoniec veľmi nešťastne skončili na vonkajšej stene, kde si ich málokto všimol.
Aj keď sa podľa vlastných slov nesmierne teší z každého úspechu, ktorý vo Francúzsku dosiahne stredoeurópsky priestor – či už ide o hudbu, film, prezentáciu výtvarných diel, či literatúru, jedným dychom dodáva, že Francúzi doteraz nedokážu Slovensko často ani situovať na mape. „Pár rokov dozadu tu bol režisér Dušan Hanák pri príležitosti uvedenia jeho filmu. Vyšiel o tom aj celostranový článok v nejakom filmovom časopise, kde písali o slovinskom autorovi. Dnes už je situácia trochu lepšia, ale pred 10 alebo 15 rokmi o nás nevedeli vôbec nič. Boli sme súčasťou Juhoslávie. Pamätám sa, ako mi vraveli: Vy tam máte vojnu, to je strašné! Je to údel malej krajiny. Stačí sa len prejsť po tomto salóne. Všade vidíte boj o pozornosť, no Francúz je veľmi vyberavý. Ale mám pocit, že v kultúrnom prostredí sa povedomie o Slovensku trochu zlepšilo,“ myslí si fotograf.
Snaha o hľadanie kultúrnych prienikov je podľa Župníka hotová alchýmia. „Môžete perfektne ovládať francúzsky jazyk, no stále je to len polovica toho, čo potrebujete. Ide o spôsob života Francúzov, ich komunikácie, mimiky, obliekania, stravovania, jednoducho o celú paletu detailov. My sme pre nich v mnohých ohľadoch stále barbari,“ priznáva s tým, že sám má niekedy problém, pretože stále stojí zadnou „dinosaurou“ nohou niekde na Spiši.
Na rázcestí…
Podobný názor má aj francúzska vydavateľka Virginie Symaniec, ktorá vo svojom vydavateľstve Ver à soie vydala napríklad knihy Svetlany Žuchovej či Jany Beňovej. O malom záujme Francúzov o okolitú literatúru podľa nej svedčí aj 6-percentný podiel prekladových diel na francúzskom literárnom trhu.
„Na čele krajiny máme ľudí, ktorí tvrdia, že budujú spoločnú Európu, no v skutočnosti sa o ostatné krajiny a ich kultúru vôbec nezaujímajú. Nevieme, čo sa deje za Nemeckom, a preto často pracujeme s fantáziou. Netušíme, ako naozaj vyzerá európska kultúra. Jediný spôsob, ako to zistiť, je čítať európskych autorov, a prečo nie práve tých slovenských?“ tvrdí Symaniec. Francúzsko podľa jej slov len veľmi ťažko víta kultúru iných národov. „Niektorí ľudia si tu skutočne myslia, že sú nadradení, a to je prvý krôčik k nenávisti. My spisovatelia a vydavatelia tomu musíme vzdorovať. Je to jedna z našich najdôležitejších úloh,“ pripomína.
Francúzska spoločnosť sa podľa nej ocitla na dôležitom rázcestí. Dôsledkom tejto situácie boli aj masívne sobotné protesty Žltých viest. Aj keď knižný veľtrh od nespokojného davu, rozbitých výkladov a podpálených stánkov delilo niekoľko kilometrov, podľa Symaniec ho nemožno vnímať ako izolovaný idylický ostrov, ktorého sa spoločenská situácia netýka. „Päť rokov dozadu veľtrh zapĺňal celý priestor haly,“ ukazuje vydavateľka na prázdne miesta oddelené zábradliami. „Priestor venovaný kultúre sa začína zmenšovať, a je to žiaľ obraz aj o našej realite,“ dodáva. Organizátori Livre Paris sa rozhodli tento rok reflektovať situáciu v Európe celkom výnimočným krokom. Celý knižný veľtrh v Paríži venovali Európskej únii.
Prvý krôčik k úspechu
Pre slovenskú literatúru je účasť na knižnom veľtrhu v Paríži veľkým úspechom. Aj Miroslava Vallová si však veľmi dobre uvedomuje, že je to len prvý krôčik k ďalším úspechom. Ďalšie preklady slovenských autorov vyjdú na jeseň, ešte predtým Viliam Klimáček a Jana Juráňová odcestujú na turné do Bordeaux a okolitých miest. Kultúrna spolupráca však napreduje na viacerých úrovniach. Pri príležitosti veľtrhu pricestovala do Paríža aj ministerka kultúry Ľubica Laššáková, ktorá sa stretla s francúzskym ministrom kultúry Franckom Riesterom. Spoločne hovorili o ďalších možnostiach spolupráce, najmä v súvislosti so stým výročím úmrtia Milana Rastislava Štefánika.
„Minister kultúry Franck Riester navštívil aj slovenský stánok na Livre Paris, kde videl, že sme to zobrali naozaj vážne a pristúpili sme k hosťovaniu ako absolútni profesionáli. Počet preložených kníh, ktoré sa LIC-u podarilo dosiahnuť, sa nedá oklamať, a je vynikajúcou referenciou aj pre budúce rokovania s francúzskymi partnermi,“ dodal k veľtrhu šéf slovenského inštitútu v Paríži Jakub Urik. K pochvalným reakciám sa na mieste pridal aj francúzsky veľvyslanec na Slovensku Christophe Léonzi. „Livre Paris patrí spolu s knižným veľtrhom vo Frankfurte nad Mohanom medzi najväčšie knižné podujatia. Ide o medzinárodnú výstavu najvyššej úrovne. A v prostredí, ktoré má obrovské nároky, ukazuje podľa môjho názoru Slovensko to najlepšie. Je tu zastúpená ozajstná autorská kvalita a osobne som veľmi rád, že ju môžem vďaka novým prekladom objaviť,“ dodal veľvyslanec.
