Kniha týždňa: Verše podobné dobre naladeným vtákom

25.03.2019 05:00

„Táto kniha je skúškou poézie,“ napísal o básnickej zbierke Juraja Briškára Z pohľadu dvoch pohárov mlieka literárny vedec Ján Gavura. Obálka s fotografiou od samotného autora je elegantná, farebne príjemná, kompozične lákavá, s istým tajomstvom. Za také tajomné by sa dali označiť aj texty Juraja Briškára, vysokoškolského pedagóga na filozofickej fakulte, esejistu, prozaika, literárneho vedca, autora kníh aforizmov a sentencií a s príchodom najnovšej publikácie - aj básnika. Verše do zbierky editorsky pripravil Juraj Kuniak, redakčne Rudolf Jurolek a o dizajn sa postaral Erik Jakub Groch.

Juraj Briškár: Z pohľadu dvoch pohárov mlieka
Juraj Briškár: Z pohľadu dvoch pohárov mlieka Autor: Skalná ruža

Briškárov nesporne zvláštny, zaujímavý rukopis možno pocítiť v celej jeho doterajšej tvorbe – je nezameniteľný. Nezaprela ho ani táto kniha, v ktorej „po prvý raz preveruje, do akej miery je aj poézia prostriedkom na skúmanie a zaznamenávanie skutočnosti“. Juraj Briškár sa však teraz akoby bránil tomu, že jeho autorský rukopis je daný, rozpoznateľný. „… s literatúrou udržiava skôr polemický vzťah. Ustálenosť literárneho myslenia a statickosť poetiky nie sú návod, ale prekážka. A prekážky sa musia prekonávať,“ píše v doslove zbierky Ján Gavura. Výpovede, ktoré táto Briškárova kniha obsahuje, by azda boli „lepšie“ uniesli podobu prozaickú, než podobu vo veršoch. Absencia interpunkčných znamienok nemá veľký zmysel, lebo (veršové) presahy takmer nie sú, na druhej strane nadpisy sú súčasťou textov, čiže ich prvým veršom.

Pri tomto Briškárovom debute v poézii prichádza na um jeho kniha Sprievodca nezrozumiteľnosťou či výrok v jednom z rozhovorov, kde tvrdí, že „sám môže byť človek aj medzi ľuďmi, či dokonca práve medzi nimi“. Zaujímavosťou je, že v týchto Briškárových reflexiách, impresiách či opisoch absentuje človek, pravda, okrem lyrického subjektu – pozorovateľa.

V jeho textoch sú veci, javy, konkrétne i abstraktné, bez človeka a je iba subjekt – ja, ktorý vníma realitu alebo sa mu o nej vytvárajú predstavy, asociácie i tajomstvá s reálnou podstatou. Stav vecí a javov nemá príčiny a následky, kauzalitu možno iba tušiť. Ide o pohľady, pozorovania a tvrdenia bez zjavnej vertikality, ale také, ktoré môže urobiť iba výborný pozorovateľ a ten, čo má fantáziu, veľa silných asociácií, kto kombinuje, hľadá súvislosti, ktoré niekedy ani neexistujú.

Na čitateľa to však pôsobí ozvláštňujúco, skutočnosť sa mu javí zo zvláštnej strany, niekedy ako rub, inokedy z nejakého uhla, ale nikdy nie priamo. Vzťah k svetu je tu na osi ja a všetko okolo mňa, resp. všetko, čo sa dá pozorovať. Ten subjekt, ktorý v Briškárových textoch vníma a premýšľa, adresuje čitateľom svoje poznatky z pozorovania skutočnosti ako pravdy, vyznievajúce objektívne (3. osoba a neosobné vyjadrovanie) alebo ako svoje dojmy a vtedy ide o 1. osobu a výpovede sú autentickejšie.

Pred výjavmi z tohto sveta

Zaujímavé je, že texty si často vystačia s reáliami neživej skutočnosti, väčšinou drsnej svojím zložením (nábytok, lopta, tanier, okno, pohár, kameň, lampa, voda). Človek ako objekt tu chýba, no napriek tomu je prítomný v pozícii zvláštneho pozorovateľa („hovorím s predmetmi / nahlas a zrozumiteľne“).

Briškárove verše chcú presvedčiť o istej pravde, ale poznanie vnímateľa – čitateľa sa takejto pravde často musí vzpierať, zostáva preto silná emócia, ktorá nás udržiava v stave pozornosti a „núti“ nad autorovými textami uvažovať. Výsledok nemôže byť, samozrejme, jednoznačný. Výpovede v textoch svedčia o tom, že ich nositeľ vníma skutočnosť inak ako väčšina ľudí, vníma ju „neprakticky“, výtvarne, dáva jej punc svojho ja, „vnucuje“ jej znaky, ktoré objektívne nemá, ale z pozície subjektu sú v nej hoci len potenciálne prítomné.

Autor pozoruje realitu už v asociáciách, vzťahoch vecí, podobenstvách, symboloch. Tak skutočnosť vníma a tak ju zobrazuje. Ide však o isté geometrické, výtvarné videnie, v ktorom chýba vyjadrenie psychológie, čitateľ ju môže iba tušiť. Aké sú pocity lyrického hrdinu v kontakte s reálnym svetom a so svetom predstáv o pohyboch vlastného tela a mysle – to je opäť obraz toho, čo bežne človek nevníma, a teda bežne nad tým neuvažuje („pozerám sa z okna // ale neviem o tom / pijem vodu a nevidím ju / dýcham vzduch aj keď ho / nemôžem nahmatať / (…) hrdinsky vylihujem v tráve / pred výjavmi z tohto sveta / ako pred televíziou“).

Porovnať neporovnateľné

Panta rhei – všetko plynie, mení sa, mizne – aj veci v textoch Juraja Briškára. Samozrejmosti, nad ktorými sa lyrický hrdina zamýšľa, síce zaujmú, ale „spoliehajú sa na plytkú hĺbku tanierov“. Podobne je to aj s pohybom (napr. prachu, kolies, kolotočov, lopty). V textoch sa objavujú i zaujímavé metafory, keď napríklad lampy majú „neskrývané nadšenie pre podrobnosti“, „okno vysiela deň a noc / všetky tie správy“ a lyrický subjekt nemusí byť účastný všetkého, je vo vnútri, alebo vo svojom vnútri a svet okolo neho sa hýbe ďalej, miestami a chvíľami aj zaniká. Najmä vtedy sa lyrický hrdina zamýšľa nad podstatnými, zároveň však samozrejmými zákonitosťami reality.

Zákonitostí ubúda, keď autor spája logicky nespojiteľné alebo porovnáva neporovnateľné a vtedy ide o úsmevnú fantazijnosť alebo o výpoveď až príliš pripomínajúcu históriu človeka; zo samozrejmostí vie vyťažiť aj tvrdenia s objavnými metaforami. Medzi textami nájdeme i také, ktoré nepriamo veci personifikujú, resp. na základe vonkajšej podobnosti sú dvojvýznamové („každý kameň je svojský / a vždy je čo zľahčovať“). Personifikovanie neživých predmetov miestami dospieva až k tomu, že lyrický subjekt ich vníma ako osoby s „ľudskými rozmermi“. Aj prírodným javom a stabilným segmentom pripisuje schopnosti a charakteristiky ľudí (jazero má nezúčastnený pohľad na svet, kruhy bežeckých dráh pomáhajú utekajúcim sústrediť sa na cieľ…).

Vo všeobecne negatívnych javoch či veciach vie vidieť pozitívum, ale ich vo svojom vedomí pretvorí do výtvarnej polohy („plastové vrecká / zo všetkých síl opisujú vo vzduchu / vzory (…) ľahké ako duše bez mena / nemajú nič vlastné / podobné dobre naladeným vtákom“).

Z pozície nejakej stabilnej veci vytvára pohľad na algoritmy jedného dňa či niekoľkých rokov. Sú tu však aj verše, v ktorých autor pripúšťa, že hoci neživé personifikuje, ono nemôže mať tie schopnosti, city, pocity či priam myslenie ako človek. V takom prípade ide o zaujímavé závery s otázkou o ich zmysle. Iné je to už pri prírodných zákonitostiach (vietor, more, kamene, oblaky, počasie), ktoré človek môže vnímať „bezmocným pohľadom“, ale nevládnuť nad nimi. Aj v napohľad statických impresionistických vnímaniach skutočnosti je cítiť pohyb alebo prepojenosť videných „artefaktov“ s tými tušenými. Lyrický subjekt sa často prejavuje ako introvert, ktorý pozoruje vlastné ja s údivom vzhľadom na skutočnosť a reálnosť vlastného bytia.

Svoje rôznorodé uvažovania ukončuje zmierlivo, vnútro lyrického hrdinu plné pozorovaní skutočnosti sa upokojuje veršami: „tajomstvo neexistuje / zvnútra von na dvere netreba klopať / svet je vľúdne miesto charakterizuje ho / láska ako metóda“ (z pohľadu dvoch pohárov mlieka). Táto zbierka Juraja Briškára je, povedané spolu s Jánom Gavurom, naozaj skúškou poézie.

Juraj Briškár: Z pohľadu dvoch pohárov mlieka
Skalná ruža 2018

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#básne #kniha týždňa #Skalná ruža #Juraj Briškár
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku