Foto: YOLI
Ženy z rodu Springovcov sú drzé, romantické aj teatrálne a každá z nich stratená v snoch o budúcnosti.
Meg, Jo, Beth a Amy sú sestry. Každá je iná, ale trápia ich rovnaké starosti – otec na misii v Iraku a mama skrývajúca tajomstvo. Túžia po živote, za ktorý sa nebudú musieť hanbiť, celkom iného, aký práve vedú. Pred sebou majú rok, ktorý rozhodne o ich budúcnosti.
Najstaršia Meg sa chystá vydať za dôstojníka a vstúpiť do armádnej spoločnosti ako mnohé ženy, ktoré uznáva, ak ju v rozlete nezastaví jej vášeň a reputácia.
Beth je usilovná ako včielka, ale bojí sa vychádzať z domu a hrozí sa predstavy, že nikdy nepríde na to, kto vlastne je.
Jo chce jednoducho odísť. Kiežby mohla preskočiť maturitu, pretože sníva o živote v New Yorku a kariére novinárky. Chce, aby tu po nej niečo zostalo. Nič ju nezastaví, ani láska.
Najmladšia Amy zas s obdivom hľadí na svoje sestry a učí sa od nich, ako nakladať so životom.
Venované všetkým „malým ženám“ tam vonku,
ktoré sa snažia prísť na to, čo znamená byť ženou.
Som tu pre vás aj pre všetky vaše sestry.
Ženy z rodu Springovcov je moderná verzia slávneho románu Malé ženy od Louisy May Alcottovej. Príbeh o láske, rodine, dospievaní, ale aj vojne či tínedžerskej úzkosti.
„Táto kniha sa odlišuje od zvyšku mojej tvorby a sama som si ňou nebola celý čas istá, až kým mi moji najbližší nepripomenuli, prečo píšem tento príbeh. Často o sebe pochybujem. Ako spisovateľka by som to nemala tvrdiť, no tak to je,“ priznáva Anna Toddová. „Zbožňovala som tento príbeh o Springovcoch a týmto by som chcela poďakovať svojim „sestrám“, presnejšie ženám vo svojom okolí, ktoré ma vedú k tomu, aby som žila najlepšie ako viem.“
Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:
Začítajte sa do novinky Ženy z rodu Springovcov:
meredith
„Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,“ vyhlásila Jo sediaca na koberci pri nohách svojej staršej sestry Meg. Dlhé hnedé vlasy mala ako vždy neposlušne rozcuchané. Moje silné dievča. Jediné, čo neokupovalo kúpeľňu hodiny. Jemnými prštekmi s čiernym lakom na nechtoch, čo sa miestami už odlupoval, sa hrala s behúňom pod zloženými nohami. Ručne šitý červeno-čierny koberec bol kedysi žiarivý a krásny. Spomenula som si na deň, keď ho môj manžel poslal do Texasu zo svojho predošlého vojenského postu z Kandaháru v Afganistane.
V hlave mi znie drsný hlas vedúcej združenia manželiek, manželky člena jednotky, aby som používala správnu vojenskú terminológiu: FOB môjho manžela v Afganistane, teda vysunutá základňa. Určite by dodala, že ide o najväčšiu základňu v Afganistane. Denise som bola vždy tŕňom v oku. Komentovala dokonca aj ten koberec. Povedala, že to mal poslať na základňu a neplatiť poštovné.
Mojim dievčatám to bolo jedno. Od začiatku ten koberec rovnako ako ja zbožňovali. Keď som otvorila balík od ich otca, ktorý bol posledných osem mesiacov na opačnom konci sveta, dievčatá – najmä Jo – boli nadšené. Mali pocit, že vlastnia kultúrny poklad z ďalekej exotiky. Meg sa potešila, že náš jednoduchý príbytok zdobí luxusný ručne tkaný kúsok. Bola z dcér tá najmaterialistickejšia, ale vedela som, že pri správnom vedení premení svoju lásku k drahým a žiarivým veciam na niečo, čím naplní svoj život a pomôže okoliu. Amy bola primladá, aby sa tým kobercom nejako extra zaoberala, a Beth, samozrejme, vedela, že koberec dorazí, lebo ocko vedel, že ona bola jediná Springovka, čo dokázala udržať tajomstvo. Učila sa z domu, takže Frank vedel, že naň dá pozor. Neskôr mi vysvetlil, že balík poslal domov preto, aby nás prekvapil, a nemuseli sme si poň ísť na základňu. Nie som si istá, či by to Denise pochopila, keby som jej to takto podala.
V poslednom čase náš krásny koberec už nebol taký krásny. Špinavé ťažké topánky ho postupne zošúchali a farby sa spojili do súvislej hnedej. Snažila som sa ho vyčistiť, ale jednoducho sa už nedal zachrániť.
Aj tak sme ho nekonečne milovali.
„V New Orleanse by mal napadať sneh. To mi pripadá vianočne,“ povedala Meg a prstami si prehrabla hnedé vlasy. Už ich mala takmer po plecia. Vysvetľovala Jo, ako si spraví ombre účes s blond končekmi a tmavými korienkami. V ten rok bola veľká zima, často bola poľadovica, a takmer každý deň blokovala jedinú hlavnú cestu v našom meste autonehoda. Tabuľa pred našou vojenskou základňou, na ktorej sa počítali dni od poslednej smrteľnej autonehody, sa skoro každý deň vynulovala. Najvyššie číslo na tabuli vo Fort Hoode bolo šesťdesiatdva.
Ráno sa nezdalo také chladné, ako hlásili v správach na Channel 45. Rozmýšľala som, či dnes príde moja sestra, alebo sa vyhovorí na počasie. Vždy si našla nejakú výhovorku. Jej manžel slúžil s mojím a všetci vedeli, čo sa u nich doma deje. Vtipkoval s ďalšími vojakmi o jej postave, či o tom, ako sa pred mesiacom vyspal s nejakou medičkou.
„Už volala teta Hannah?“ opýtala som sa dievčat.
Jedine Beth sa na mňa pozrela a odpovedala: „Nie.“
Odkedy sme sa minulé leto presťahovali do Fort Cyprusu, Hannah sa stihla dva razy zasnúbiť, raz zosobášiť, a čoskoro sa aj rozvedie. Milovala som svoju mladšiu sestru, ale nepovedala by som, že by ma jej prisťahovanie bližšie k mestu pred pár mesiacmi nejako rozrušilo. Cez víkendy pracovala v malom bare Spirits na Bourbon Street. Podávali tam miešané drinky a chutné sendviče. Výborne sa jej hodila rola barmanky.
„Príde?“ opýtala sa Jo od dverí.
Zahľadela som sa do jej svetlohnedých očí. „Neviem. O chvíľu jej zavolám.“
Amy si pre seba čosi zahundrala a ja som sa zadívala na vypnutú televíziu.
Nechcela som sa s dcérami rozprávať o dospeláckych veciach. Chcela som, aby ostali čo najdlhšie deťmi, ale zároveň aby veciam rozumeli. Hovorila som im o všetkom, čo sa okolo nich dialo. Diskutovali sme o aktuálnych udalostiach, o vojne. Snažila som sa im vysvetliť nástrahy a radosti života ženy, ale čím boli staršie, tým to bolo ťažšie. Musela som im vysvetliť, že chlapci a muži to majú v živote občas jednoduchšie, aj keď to tak nemá byť. Naučila som ich brániť sa, ak by im niektorý z chlapcov alebo mužov chcel ublížiť. Byť matkou štyroch dievčat vo veku dvanásť až devätnásť rokov bol nielen jeden z najťažších záväzkov, aké som kedy mala, ale bola to aj jedna z najdôležitejších vecí v mojom živote. Nechcela som, aby si ma pamätali len ako manželku vojaka. Zostanú po mne štyri spoľahlivé, zodpovedné a schopné ženy, ktoré pripravím do tohto sveta.
Mala som silný zmysel pre povinnosť. Ak už nič iné, chcela som, aby boli hrdé, silné a srdečné.
Meg bola naša rodinná princezná. Naše zázračné dieťa. Dočkali sme sa jej po dvoch nepodarených pokusoch a na svet dorazila večer na deň svätého Valentína. Niežeby sme s Frankom práve na nejakej romantickej večeri popíjali desaťdolárové poháre vína Yellow Tail merlot. Namiesto toho bol Frank v práci a snažil sa nezaspať. Každú hodinu musel ísť na pochôdzku po kasárňach (PK, ako by poznamenala Denise).
Neznášal túto službu rovnako ako dievčatá, ale musel ju raz do mesiaca povinne absolvovať. Štyrikrát som telefonovala jeho posádke, kým niekto konečne zdvihol a poslal po môjho manžela. Dorazil domov vo chvíli, keď sa už tie kontrakcie nedali vydržať. Rýchlo ma natlačil do auta. Mysleli sme si, že malá sa narodí rovno v našom Chevrolete Lumina ročník 1990. Dívala som sa na chlpaté kocky zavesené na spätnom zrkadle. Pozorovala som, ako sa sem a tam hompáľajú a snažila som sa nevnímať zápach marlboriek, čo Frank v aute fajčil, kým sme nevedeli, že som tehotná. Frank ma držal za ruku a rozprával vtipy. Snažil sa ma rozosmiať. Od smiechu mi stekali po lícach slzy a bála som sa, aby som neocikala chlpaté čierne poťahy. Vtedy sme boli takí odviazaní.
Kým sme dorazili do nemocnice, pôrod už tak pokročil, že som nemohla dostať epidurálku, a kým teda Megan s krikom dorazila na svet, ja som sa úpenlivo snažila nerevať z plných pľúc. Veď to bola len jedna noc, jeden moment. Stala som sa matkou a niečo v mojom vnútri sa zmenilo. Dovtedy rozdrobené kúsky môjho života sa pospájali do celku a tešila som sa na novú úlohu.
Nasledovala Jo. Jej pôrod zanechal na mojom tele stopy. Vzpriečila sa a odmietla svoje malé telíčko otočiť správnym smerom, takže som musela rodiť cisárskym rezom.
S Beth to šlo ako po masle, musela som tlačiť asi len pol hodiny. Jej pôrod bol rovnako pokojný ako ona, dokonca aj moje mlieko prijala oveľa rýchlejšie než ostatné.
Nakoniec nás prekvapila naša neplánovaná malá Amy počas taco utorka. Uvedomila som si, že môj žalúdok odmieta prijať ďalšie tacos napriek tomu, že zvyšok tela s tým nemá problém. Po Amy som poprosila lekárku, aby sa postarala o to, aby sme už nezažili žiadne ďalšie prekvapenia.
Amy bola rovnako ohnivá ako jedlo, po ktorom som tak veľmi túžila, keď som ju čakala. Hľadela som na ňu a na ostatné svoje dievčatá. Bolo ticho a ja som na chvíľu mala pocit, že Frank je doma a sedí v tom starom kresle, čo sa s nami sťahuje už od nášho prvého spoločného bytu. V mojej mysli si pospevoval s rádiom. Rád spieval a tancoval, aj keď mu to vôbec nešlo.
„Videla som na internete, že vo White Rocku znova obmedzili hudobný program,“ povedala Beth vtiahnuc ma nazad do reality.
„Ach, vážne?“ opýtala sa Meg.
„Hej, študenti majú fakt smolu. Aj predtým tam toho bolo málo, a teraz už prakticky nemajú nič. Žiadne nové nástroje, žiadne výlety. Nič.“
Amy sa so záujmom pozrela na staršie sestry.
„To vážne?“ vyprskla Jo. „Okamžite pôjdem za pani Wittovou. Je to debilina –“
„Josephine, pozor na reči,“ odsekla som, ale nespúšťala som zrak z Amy. Jo zavše nadávala, hoci tvrdila, že sa snaží ovládať. Keďže už mala takmer sedemnásť, nevedela som, čo s tým robiť.
