Kniha týždňa: Houellebecqove obsesie a kritika Západu

Francúzsky prozaik, básnik a esejista Michel Houellebecq (1956) pôsobí vo francúzskej a svetovej literatúre už niekoľko desaťročí a nie je neznámy ani slovenskému čitateľovi, ktorý sa s jeho tvorbou oboznamoval najprv prostredníctvom českých, v posledných rokoch aj slovenských prekladov.

10.04.2019 09:00
debata
michel houellebecq: platforma

Jeho prvým slovenským knižným prekladom bol román Mapa a územie (2010, v slovenčine 2011, preklad Elena Krššáková), za ktorý dostal vo svojej vlasti prestížnu Goncourtovu cenu.

V roku 2014 vydalo vydavateľstvo Inaque jeho eseje Zostať nažive a iné texty (preklad Aňa Ostrihoňová) a v roku 2017 vyšiel preklad jeho románu Elementárne častice (vo francúzštine 1998) takisto v preklade Ane Ostrihoňovej. Vlani vyšiel v preklade tej istej prekladateľky jeho román Platforma z roku 2001 a tento rok sa chystá slovenské vydanie jeho nateraz posledného románu Sérotonín z roku 2019. Ohlásený je i preklad ďalších jeho románov.

O jednej z ľudských čŕt

Houellebecq sa teší povesti kontroverzného spisovateľa a rebela voči zaužívaným klišé; jednak pre svoju kritiku Západu, priamočiare odhaľovanie jeho slabostí a nerestí, no napríklad aj pre svoje naturalistické stvárňovanie ľudskej sexuality, nevyhýbajúce sa nijakému detailu či rôznym úchylkám. Tejto povesti v románe Platforma autor nezostáva nič dlžen. V tejto Houellebecqovej próze zo začiatku milénia sa stretávame s hrdinom – osamelo žijúcim štyridsiatnikom, ktorý pracuje na ministerstve kultúry, kde pripravuje podklady na financovanie výstav a niekedy aj predstavení, a ten nám predkladá príbeh svojho života, do značnej miery vyprahnutého, spestrovaného návštevami peep-show či inými sexuálnymi dobrodružstvami.

Keď rozprávač Michel – s krstným menom totožným s menom autora románu – spomína na svoje detstvo, uvádza: „Nemal som kamarátov, s ktorými by som sa mohol podeliť o radosť.“ Z celej jeho nevýraznosti a šedivosti sa vymyká len jeho nadšenie pre ženy: „Moje nadšenie pre šušky sa nezmenšilo, dokonca sa mi zdalo, že ide o jednu z mojich určite ľudských čŕt. Pokiaľ ide o zvyšok, pri tom som si taký istý nebol."

Už to je veľa…

Román Platforma má 3 časti s názvami: Thajské trópy, Konkurenčná výhoda a Pattaya Beach. V prvej časti sa oboznamujeme so základnými parametrami dejovej línie a hlavného hrdinu (po úvodnom vyšetrovaní násilnej smrti Michelovho otca a následnom vypátraní vraha a uzavretí prípadu sa hrdina rozhodne z nadobudnutého dedičstva investovať do dovolenkového pobytu v Thajsku).

Opis cesty lietadlom, kontakty so spoludovolenku­júcimi, hrdinovo užívanie si sexuálnych pôžitkov v thajských nevestincoch, ako aj psychologicko-sociologické postrehy na dovolenkovú a konkrétne thajskú tému tvoria jadro tejto časti. K psychologickým postrehom môžeme priradiť i príležitostné mužsko-ženské reflexie, napríklad: „Ženy sú srdečné… dokonca aj v práci majú sklon vytvárať si citové väzby, ťažko sa pohybujú v citovo vyprázdnenom svete, v ktorom sa realizujú len s ťažkosťami.“ A o mužoch: „Muži žijú vedľa seba ako voly, už to je veľa, že sa z času na čas dokážu podeliť o fľašu alkoholu.“

K sociologickým alebo sociologizujúcim postrehom možno pridať zasa akýsi celkový sklon autora inventarizovať a tak trochu sa aj pomaznať s technickými vymoženosťami svojej doby, takže neraz nám predstavu napríklad automobilu autor skonkrétni presným názvom typu a stručným vymenovaním jeho technických predností. Autor i jeho hrdina sa pomerne dobre orientujú i v ekonomických, finančníckych či iných záležitostiach, takže okrem dialógov postáv či opisov prostredia máme do činenia so sociologicko-ekonomizujúcim obrazom sveta.

Moderná ľúbosť

Z hľadiska ďalšieho vývoja dejovej línie sa ako kľúčový moment 1. časti ukáže Michelovo zoznámenie sa s dvadsiatničkou Valérie, ktorá si dovolenku v Thajsku užíva ako dôležitý zamestnanec agentúry Nouvelles Frontières, čo organizuje aj tento pobyt. V závere tejto časti, pred samotným rozchodom spolucestujúcich po návrate do Paríža, dá Valérie akoby mimovoľne Michelovi svoje číslo a následné rozvinutie sa tohto vzťahu stane sa jednou z nosných tém druhej časti knihy.

Vzťah Michela a Valérie nie je síce vernou kópiou modelového ľúbostného vzťahu (Tristan a Izolda, Abélard a Héloisa), možno je v ňom priveľmi zdôrazňované vzájomné sexuálne uspokojovanie s otvorenosťou až obsesívnou, ale rozhodne je to moderný ľúbostný vzťah, akési miesto prehlbujúcej sa vzájomnosti i profesionálnej podpory, takže sa dá hovoriť o tom, že hrdina podstupuje určitý vnútorný vývoj pod vplyvom neočakávaného partnerského šťastia: „Nikdy by som si nepomyslel, že budem rád variť. Láska posväcuje.“

O zmene Michelovho zmýšľania v súvislosti s úprimne prežívaným vzťahom najlepšie vypovedá fakt, že vo svojej budúcnosti s Valérie niekde v Thajsku vidí aj spoločného potomka. Je to o to prekvapujúcejšie, že dovtedy sme poznali len takéto Michelove úvahy na tému rodičia a deti: „Ľudia sú priviazaní k svojim potomkom ako reťazou k veľmi ťažkému závažiu, ktoré prekáža aj pri najmenších pohyboch a ktoré ich väčšinou nakoniec aj zabije.“ Alebo: „Vždy som pociťoval odpor k malým deťom, z mojich skúseností šlo o škaredé malé obludy, ktoré stále kadia a vydávajú neuveriteľný krik, nikdy by mi nenapadlo mať dieťa.“

Systém, v ktorom sa už nedá žiť

Vzájomný vzťah Michela a Valérie je v diele rozvíjaný paralelne s Valériinou profesionálnou výzvou, obsahujúcou prechod od manažérskej pozície v agentúre Nouvelles Frontières do skupiny Aurore s ešte náročnejšou úlohou na dovolenkovom projekte Eldorador. Valérie pracuje v tandeme so Jeanom-Yvesom a máme možnosť sledovať i prispenie Michela k celkovej premene rezortu na medzinárodný „sexturistický" projekt, pracovnú cestu na Kubu, sľubné vyhliadky i nečakaný tragický krach.

Záverečná tretia časť je najkratšia, je akýmsi epilógom vytriezvenia z nečakaného vzájomného šťastia, so smutnou doživotnou perspektívou: „Človek nie je stvorený pre šťastie.“ A Valérie na inom mieste hovorí: „Nemám rada svet, v ktorom žijeme.“

Všadeprítomné násilie, zasahujúce i najbližších, je jedným z leitmotívov diela. Podobne ako zničenie ilúzií o Francúzsku: „Kto vlastne rozšíril povesť Francúzska ako krajiny samopaše a libertínstva? Francúzsko je strašidelná, totálne strašidelná a byrokratická krajina.“ Jedným z posledných odkazov nášho kontroverzného hrdinu, týkajúceho sa civilizácie, z ktorej pochádza, je toto: „Až do konca zostanem dieťaťom Európy, starostlivosti a hanby. Nemám žiadne nádejné posolstvo. K Západu necítim nenávisť, nanajvýš ním veľmi pohŕdam. Viem len, že my všetci, ktorí v ňom žijeme, smrdíme egoizmom, masochizmom a smrťou. Vytvorili sme systém, v ktorom sa už jednoducho nedá žiť; a ešte ho aj vyvážame.“

Prekladať Houellebecqa dozaista nie je ľahké zadanie, ale v tomto prípade prekladateľka úlohu pretlmočiť rôzne jazykové a štýlové roviny textu (hovorový, byrokratický a i.) zvládla veľmi dobre. Miestami však mohla byť pozornejšia korektúra, nemuselo vypadnúť t v mene José Martího alebo sa dalo vyhnúť zámene významov v dvojici slov rada – rad („ryhovaná radami okien“ – namiesto radmi, s. 32, alebo „sa prejavuje radou odriekaní“ – namiesto radom, s. 48). Houellebecq provokuje, teší i odpudzuje, občas dojíma: treba ho čítať.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #platforma #kniha týždňa #Michel Houellebecq