Do jedného z bratislavských kníhkupectiev zavítala v stredu večer autorská dvojica zo Švédska Alexandra Coelho Ahndorilová a Alexander Ahndoril píšuca pod pseudonymom Lars Kepler.
Manželia, ktorých kriminálne romány Hypnotizér (2011), Zmluva podľa Paganiniho (2011), Svedkyňa ohňa (2013), Uspávač (2014), Stalker (2015), Ihrisko (2016), Lovec králikov (2017) a najnovšie aj dielo Lazár (2018), už vyšli aj v slovenskom preklade, počas zhruba polhodinovej besedy prezradili, ako doma tvoria a porozprávali o ich najnovšom románe. „Čo sa týka názvu knihy, mám pocit, že je v ňom niečo znepokojivé. Nemusíme zisťovať, či je skutočne dobré, keď niekto vstane z mŕtvych. To, že niekto vstane z mŕtvych, môže byť na jednej strane doslova požehnaním a zázrakom a na druhej strane to môže byť aj prekliatie. V tejto knihe je to skôr to druhé. Nie je to kniha o nejakých biblických scénach, je o tom, ako sa niekto, o kom sme si mysleli, že je mŕtvy, zrazu vráti medzi živých a tým pádom ožijú aj naše najväčšie strachy,“ vysvetlila Alexandra.
Ako sympatická autorka priznala, osobne má rada pri písaní všetky časti kreatívneho procesu. „Začína to tým, že vznikne nejaká myšlienka, o ktorej sa veľa rozprávame. Snažíme sa ju prebrať zo všetkých uhlov, pretože chceme, aby bol ten nápad naozaj komplexný, aby sa s ním dalo ďalej pracovať. Potom nastáva ďalšia fáza, keď tvoríme samotnú zápletku. Vtedy ideme naozaj do detailov a na tabuľu si lepíme lístočky s jednotlivými scénami a postavami, a keď už sme presvedčení o tom, že máme dobrý príbeh, sadneme si k počítačom a ideme ho písať. Toto je asi tá časť, ktorá sa mne najviac páči, pretože vtedy celý ten príbeh ožíva,“ vyjadrila sa. „Čo sa týka práce, ktorú máme na tomto procese v láske menej, ale je takisto nesmierne dôležitá, je výskum, keď sa stretávame s rôznymi odborníkmi, policajtmi, forenznými technikmi, čítame zápisy z pitiev, chodíme do väzení, skúšame ručné zbrane… Toto je tá časť výskumu, ktorá sa spája so skutočnými ľuďmi a skutočným utrpením, čo býva často naozaj veľmi smutné a máme pri tom rôzne pocity. Človek si to nejakým spôsobom berie so sebou. Ale inak je naozaj úžasné byť spisovateľom!“ uznal Alexander.
Napriek tomu, že majú zvyčajne pred samotným písaním knihy zápletku detailne premyslenú, občas sa stáva, že sa ich príbeh počas písania transformuje do celkom inej podoby. „Zápletka je naozaj dôležitá, no keď začneme písať, deje sa niečo zvláštne. Tie postavy ožívajú a niekedy sa stane, že si začnú robiť, čo chcú a nezaujíma ich nejaká naša zápletka, ako sme si ju vymysleli… Vtedy sa musíme vrátiť k tej našej tabuli a celú zápletku pozmeniť,“ povedala Alexandra. „Zápletka je teda dobrá, no keď ju prirovnáme k hudobnému svetu, je to ako notový zápis. Nie je to hudba, je to papier,“ doplnil ju manžel. „Niekedy sa nám stane, že máme nejakú postavu, ktorá sa nám zo začiatku nie celkom páči, no ako píšeme, tak zisťujeme, že ju máme čoraz radšej a nakoniec ju ani nechceme zabiť a necháme si ju do ďalšej knihy…“ dodala s úsmevom autorka.
Keď píšu, sedia zvyčajne v jednej miestnosti a každý na svojom počítači píše svoju stať. Potom si ich vymieňajú a navzájom dopisujú a menia. „Už sa mi stalo, že som Alexandre poslal nejakú časť, o ktorej som bol presvedčený, že je geniálna a ona mi ju vrátila a v podstate mi ju celú zrušila, tak som jej ju zas vrátil naspäť tak, ako to bolo predtým a ona mi ju zasa poslala celú zmenenú. Keď sme si párkrát vymenili takéto e-maily, museli sme sa vrátiť naspäť k našej tabuli a snažiť sa pochopiť, čo nám tu nesedí a prečo,“ priblížil Alexander.
Na prvý pohľad sa písanie knihy mnohým zdá ako nekonečný a úmorný proces. Autorská dvojica na ňom však vidí mnoho pozitív. „Jedným z nich napríklad je, že môžem vystupovať ako Joona Linna (mužská postava, pozn. red.) a Alexander ako Saga Bauer (ženská postava, pozn. red.). Často dochádza k výmene mužského a ženského princípu myslenia, čo je veľmi zaujímavé. Musíte sa však vedieť do tých postáv vcítiť a pochopiť ich, musíte mať súcit aj voči tej najhoršej zápornej postave a pochopiť, prečo koná tak, ako koná a čo ju k tomu vedie,“ poznamenala Alexandra.
Tvorba novej knihy ich zakaždým doslova pohltí. „Keď píšeme, dávame do toho všetko, úplne zabudneme na svet okolo nás. Prestaneme upratovať, nakupovať, umývať riady a iba píšeme, až kým nedosiahneme cieľ, ktorým je kniha. Potom sa na chvíľu cítime, akoby sme už nedokázali nikdy nič ďalšie napísať, ale dáme si pauzu, začneme upratovať byt, odovzdáme fľaše do zberu, nakúpime, umyjeme riady a o pár dní, zvyčajne o také dva, tri dni príde niekto z nás s ďalším nápadom a zase sme v tom,“ uzavreli autori.
