Kniha týždňa: Nebudem žiť iba so slovami

18.04.2019 09:00

Poľská poetka Dorota Koman sa narodila v roku 1961 v Lodži, vyštudovala polonistiku a pracuje ako šéfredaktorka vydavateľstva Arkady. Debutovala v roku 1992 a dosiaľ vydala osem básnických zbierok. Výber z básní Stroj na čítanie vyšiel vo Varšave roku 2015.

Dorota Koman: Stroj na čítanie
Dorota Koman: Stroj na čítanie

Slovenské vydanie zahŕňa aj novšie básne poetky; vo výbere Petra Milčáka a za redakcie Lecha Waźyńského je ich vyše osemdesiat. „Výber som robil podľa seba, celkom na konci ma však Dorota požiadala, aby som pridal, a teda preložil ešte jednu báseň (V noci na Madeire), čo som aj urobil,“ vyjadril sa editor a prekladateľ Peter Milčák, ktorý pozval Dorotu Koman do Levoče na prezentáciu slovenského vydania jej knihy Stroj na čítanie a na besedu.

Dorota sa prejavila ako žena nabitá pozitívnou energiou a úprimnosťou. Na Milčákovu otázku, ako vzniká báseň, povedala, že najprv to musí zabolieť alebo sa musí objaviť strach, a až potom vznikne text. „Ak niekto píše básne, tak ich píše stále, bez ohľadu na to, či ich niekto číta“ – a v tomto sa do značnej miery zhodla s Petrom Milčákom. Dorota Koman sa bojí sentimentu, vystríha sa ho, ale občas sa jej pritrafí – a vtedy existuje smetný kôš. Vtipnosť, humor, no osobitne irónia a sebairónia sú pre poetku typické znaky jej tvorby, dokonca aj v textoch o láske, o vzťahu muža a ženy i o ich rozchode.

V Poľsku sa o básňach Doroty Koman napísalo, že sú často „básňami o láske, ale nie sú to básne ľúbostné. V ľúbostných básňach je najdôležitejší nedostatok odstupu. Tá, ktorá hovorí v Stroji na čítanie, sa na lásku pozerá z akéhosi pokojného ostrova, vyzbrojená smrteľnými zbraňami: iróniou a dôvtipom“.

„… aby si šťastne a dlho žil“

Keď sa začítame do napohľad jednoduchých veršov Doroty Koman, zistíme (a to už pri prvej básni knihy – Životopis), že v zákulisí, v pozadí za dôvtipom a iróniou sa nachádza hlboký žiaľ. Jej básne sú často „iba“ širšími sentenciami, predstavujú vynachádzavé obrazy, symboly i metafory. V jej básňach je zaujímavý kompozičný (textový i veršový) rytmus, čo istotne súvisí aj s autorkiným hudobným nadaním, keďže verše nielen píše, ale aj spieva – svoje i iných básnikov – ako uvádza v posudku na knihu Tomáš Ulej.

Výstavba jej básní má istú symetriu prostredníctvom dômyselných opakovaní, čo im tiež dáva zaujímavý rytmus („Čím viac ťa potrebujem/ tým viac ťa niet// Čím viac ťa niet/ tým viac ťa potrebujem“). Sémanticky majú podobu anotácií krátkych príbehov, výpovede sú strohé, presné, nič v nich nechýba a nič nie je nadbytočné. „Rozvod// Z dvoch ziel – vybrala som si seba.“ Autorka mapuje partnerské vzťahy v rôznych obdobiach vývoja, začínajúce i rozpadajúce sa, ale nie nepriateľské, takmer vždy sú naplnené láskou. Miestami vytvára podobenstvo medzi vzťahom muža a ženy na jednej strane a na druhej strane spoločenskou či politickou situáciou („Najprv bola/ studená/ vojna// Potom hľadanie spojencov/ Vytváranie koalície/ Večné dohody o neútočení“).

Paralelu hľadá a nachádza i v témach biblických, jazykovedných, a v definíciách („Rozprávky sa musia dobre končiť/ A tak som odišla/ aby si šťastne a dlho žil“). Rovnako v bežných reáliách či v spomienkach z detstva i alúziách na motívy z literárnych diel („Na Vianoce// nevie sa zohriať/ nádejou/ tvoje dievčatko/ so zápalkami“).

Vzťahy sa začínajú, trvajú i nejakým spôsobom sa končia a v ich čase lyrická hrdinka dozrieva, starne („život sa mi míňa/ pri oškrabávaní zemiakov“), spomína i smúti, ale nie sentimentálne, skôr bojovne, reálne.

Prijímanie i odmietanie

Všetko stvárňuje väčšinou v náznakoch (čomu zodpovedá aj stavba viet – veršov) i s iróniou, pre ňu typickou, s pokojom a vyrovnanosťou („čo z toho/ že si hodil/ slovo/ keď ma trafil/ kameň“). Chvíľami zaznieva rezignácia („Iba láska/ zo mňa robí poetku/ Ale lásky niet“) a bezvýchodiskovosť.

Aj silnejšie erotické motívy zaznamenáva triezvo, priam ako samozrejmosť v prijímaní i odmietaní lásky, vzťahu, rozchodu („doteraz si bol ty/ odteraz som ja“; „nie krídla/ ale nebo/ mi chýba“).

Medzi veršami o láske sa objavujú básne s filozofickými úvahami, ktoré v dôsledkoch smerujú k autorkinej ústrednej téme („Ešte aj francúzsky/ nový román/ zostarol// Odkiaľ sa v nás berú/ nároky/ na nadčasovosť?“).

Lyrický subjekt sa chvíľami dostáva do apatie a bezvýchodiskovosti („Ja a svet/ si už nemáme čo/ povedať“), dokonca rezignuje na tvorbu a toto viacnásobné prepojenie subjektu so slovami a s tvorbou uisťuje čitateľa, že tým lyrickým subjektom je sama autorka. Istým oblúkom po životných sklamaniach, keď „do jednoznačného príbehu/ o mojom živote/ sa hodíš iba ty/ synku“, sa vracia do detstva – škôlky i školy, k detským láskam i k istým výčitkám z toho, čo mohla vnímať i zariadiť inak („vtedy/ v šesťdesiatom deviatom/ mi ani len na um neprišlo/ že v starobinci budovanom/ neďaleko nás/ je miesto aj na lásku// nedá sa utiecť“).

List „tam hore“

Človeka celý čas v priebehu čítania veršov tejto knihy láka báseň, ktorú si autorka od prekladateľa a editora želala rozhodne zaradiť do tejto zbierky ex post. Je zaujímavá. Dorota Koman lahodne, cez bežné, ale oporné životné body, priam prozaickou formou opisuje dvadsať ostatných rokov svojich postojov a spomienok fiktívnym listom babke „tam hore“ o zmenách v živote svojom, svojich blízkych i v spoločnosti („Ďakujem ti a prepáč mi, že nie som/ šťastná/ ako si to chcela“).

Lyrický subjekt sa prejavuje ako ten, čo trpí, ale so zdvihnutou hlavou, dôstojne, sebavedomo. Svoje niekdajšie city, súčasné pocity i znaky smútku, ktoré ju vedú k reminiscenciám, adresuje subjektu – mužovi, ktorý nie je stvárnený priamo, dokážeme si ho predstaviť práve na základe toho, o čom uvažuje lyrický subjekt – žena. („Čo mám z toho/ že slová ostanú?// Čo ma po slovách, z ktorých/ nerozumiem všetko/ a cudzí naopak chápu/ čo hovorím“).

Prekladateľ Peter Milčák sa na prezentácii knihy a v anotácii k nej vyjadril: „Mňa jej verše očarili, keď som bol najprv ich čitateľom – aj preto som sa stal ich prekladateľom. Dorotina poézia je podľa mňa výborným príkladom toho, že aj jednoduchá poézia môže mať hĺbku. Báseň zloženú z mála slov možno hneď zabudnúť alebo si ju človek zapamätá na celý život. V tom druhom prípade v nej musí byť dostatok energie, poznania a odstupu, a to všetko naozaj Dorotiným básňam nechýba.“ A dodajme ešte slová, ktoré Tomáš Ulej našiel v knihe Poľská literatúra (Varšava, 1993), kde sa v kapitole o mladých poetoch píše, že po zbierkach Doroty Koman „siahajú dokonca tí, ktorí nikdy básne nečítajú“.

Príjemca nemá byť „strojom na čítanie“ a pri poézii Doroty Koman mu to ani nehrozí. „Hrozí“ mu, že sa tých myšlienok s málo slovami a autorkinou priamosťou a úprimnosťou tak ľahko nezbaví. A to je dobre.

Dorota Koman: Stroj na čítanie
Preklad: Peter Milčák
Modrý Peter 2018

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Modrý Peter #Dorota Koman
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku