Foto: Peter Procházka
Začíname si uvedomovať, čo všetko vykonal na poli našej literatúry a literárnej vedy. Po celý život bol skromný, nerád bol v popredí, ale zato sa vyznačoval mimoriadnou serióznosťou a usilovnosťou – vlastnosťami, ktoré sa dnes nie vždy cenia. Žiaľ, až odchod zo života poskytuje príležitosť aspoň predbežne bilancovať jeho úsilia, a hlavne za všetko sa mu poďakovať.
***
Milan Žitný, rodák z Krajného v okrese Myjava, absolvoval vysokoškolské štúdium nemčiny a švédčiny na Katedre germanistiky a nordistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde vtedy pôsobili výnimočné osobnosti, profesori Viliam Schwanzer a Elemír Terray; z Brna dochádzal významný nordista J. B. Michl. Táto katedra bola dosť vzdialená od každodenného politického hluku a deprimujúcich politických požiadaviek.
V roku 1972, po skončení štúdia, si Milan Žitný nezvolil pedagogickú dráhu, ale nastúpil do dnešného Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied. Bolo to významné pracovisko formované Mikulášom Bakošom a dlhé roky vedené Jánom Koškom. Na tejto pôde rozvíjal svoje teórie Dionýz Ďurišin, ktorý sa do svojho tímu usiloval získať aj mladých adeptov literárnej vedy.
Milan Žitný sa najskôr venoval hlavne germanistike, robil, čo bolo treba, zostavoval bibliografie, redigoval, písal články a recenzie, chodil po konferenciách a spolu s Ivanom Cvrkalom reprezentovali germanistickú „tvár“ ústavu. „Teoretici“ pôsobiaci v ústave zväčša zabrúsili aj do oblasti „praktického“ prekladania a neskôr sa stali aj prednášateľmi na vysokých školách. Multifunkčnosť bola vtedy typická aj pre túto generáciu našich germanistov.
Milan Žitný sa ukázal ako nadaný a rozhľadený prekladateľ, od začiatku prekladal z nemčiny aj zo škandinávskych jazykov, čo „prišlo“. Ostrohy si vyslúžil prekladmi teoretických prác, keď čitateľskej verejnosti ponúkol výber z textov reprezentatívneho filozofa Wilhelma Diltheya (Život a dejinné vedomie, 1980), básnika a polyhistora (Johanna Wolfganga Goetheho O prírode a umení (1982) a súbor teoretických prác nemeckých romantikov (1989). Tieto preklady majú dodnes základný význam pre slovenskú kultúru.
Na aktuálne politologické potreby reagoval prekladom významnej práce nemeckého filozofa Wilhelma Jürgena Habermasa K ústave Európy (2012).
Popritom prekladal aj beletristické knihy a vrcholom tohto úsilia bolo v roku 2005 súborné vydanie poviedok, fragmentov a aforizmov pražského nemeckého spisovateľa Franza Kafku. M. Žitný našiel kľúč ku Kafkovi a prezentoval adekvátne, no zároveň aj aktuálne, pretlmočenie náročných textov. Aktuálne preto,lebo Kafka bol u nás dlho neželaným autorom a tento dlh bolo treba splatiť. Ku Kafkovi sa vrátil ešte raz, keď preložil spisovateľove listy českej žurnalistke Milene Jesenskej (2008). Okrem toho, že tu ide o jedinečný dokument vzťahu dvoch citlivých ľudí, je to aj vynikajúca prezentácia prekladateľského umenia.
***
Postupne sa Žitného pozornosť presúvala čoraz viac na škandinávsku literatúru. Jeho prekladateľský opus magnum je monumentálna kniha dánskeho filozofa Sørena Kierkegaarda Buď – alebo (2007). Osemsto strán tohto výberu zahŕňa filozofické texty, ktoré sú zároveň estetické (ako napríklad Zvodcov denník). M. Žitný pracoval na tomto rozsiahlom texte počas pobytu v Kolíne nad Rýnom, kde pôsobil v rokoch 1998 – 2003 na univerzite ako lektor slovenčiny. Kvalitu tohto prekladu si všimla aj porota, ktorá mu zaň udelila Cenu Mateja Bela.
Milan Žitný sa predstavil prekladmi z dánčiny (Hans Christian Andersen: Rozprávka môjho života bez príkras, 2005, Rozprávky, 2008), nórčiny (Bjørnstjerne Bjørnson: Česť a chvála večnej jari života, 1998, Henrik Ibsen: Nora, 2009, Jostein Gaarder: Vianočné mystérium) i zo švédčiny (August Strindberg: Hry , 2002), Ingmar Bergmann: Laterna magika, 1991, Nedeliatko, 1995). Bez týchto – a mnohých ďalších – slovenských verzií by sme si len ťažko vedeli predstaviť súčasný boom severských literatúr, aký teraz zaznamenávame na Slovensku. Patria sem aj preklady textov pre deti a mládež, ako aj divadelných hier úspešne uvádzaných na slovenských javiskách. Prekladateľ tu často býva „skrytý“, ale bez neho by to jednoducho nešlo. Milan Žitný túto službu zodpovedne vykonával po celý život.
Spomenúť treba aj jeho dlhoročnú spoluprácu s časopisom Revue svetovej literatúry, ktorý podstatným spôsobom pomáhal profilovať jednak prekladmi, ktoré si sám vyberal, jednak informáciami o prekladaných autoroch. Zúčastňoval sa na koncipovaní monotematických čísel. Ak sa niekedy nájde niekto, kto odborne zhodnotí zástoj tohto časopisu v našom kultúrnom živote, určite neobíde meno M. Žitného.
Svoje preklady spravidla sprevádzal cennými doslovmi. Čoskoro sa však predstavil aj ako autor po slovensky i po nemecky koncipovaných odborných článkov, vedeckých štúdií, monografií a didaktických textov. Svoje práce pravidelne publikoval v časopise pre výskum svetovej literatúry WORLD LITERATURE STUDIES.
***
Dôležité sú jeho dve monografie, v ktorých sa vyrovnal so škandinávskou literatúrou. V prvej, s názvom Severské literatúry v slovenskej kultúre (2012), podáva históriu recepcie severských literatúr u nás, analyzuje okolnosti tohto procesu a koncipuje portréty jednotlivých prekladateľov, pričom sa nevyhýba problémom, ktoré pri tom prirodzene vznikali (podobne ako prekladanie z iných literatúr zápasilo aj prekladanie zo škandinávskych literatúr s menšou rozvinutosťou slovenčiny, ale aj s nedostatkom kvalifikovaných prekladateľov). M. Žitný to však vykresľuje ako optimistický príbeh vyznačujúci sa postupným vznikom prekladov, ktoré boli po všetkých stránkach vydarené. Monografia M. Žitného vyniká bohatstvom dosiaľ ťažko prístupného materiálu a je v najlepšom zmysle objavná.
To platí aj o druhej z dvoch „škandinávskych“ monografií Súradnice severských literatúr (2013), ktorá je koncipovaná širšie; síce sa tu nezanedbáva slovenská recepcia, ale analyzovaní autori a texty sa včleňujú do širšej problematiky. Milan Žitný sa tu prezentoval aj ako vynikajúci predstaviteľ literárnej komparatistiky. Okrem iného si kladie za cieľ uviesť na správnu mieru aj deformácie, ktorým sa nevyhla ani slovenská nordistika, respektíve jednotlivci, čo sa o severskú literatúru zaujímali. Postupuje historicky, pripomína cestu Daniela Krmana k švédskemu kráľovi a aj ďalej vyzdvihuje úlohu slovenských evanjelikov pri rozmanitých kontaktoch so severskými (protestantskými) krajinami. K tomu uvádza presvedčivé fakty čerpané z poznania kultúrnej a špeciálne literárnej histórie a situácie v oboch jazykových oblastiach.
Zaujímavé úvahy venuje problematike osvietenstva v severských literatúrach a špeciálne v Dánsku a vo Fínsku. Všíma si, ako sa predstavitelia severského osvietenstva Ludwig Holberg, Emanuel Swedenborg a Carl von Linné zapájali do „medziliterárnej komunikácie“. M. Žitný konštatuje, že hoci ich poznanie v domácom národnom i západoeurópskom rámci je už dávno predmetom vedeckého výskumu a odborných diskusií, o strednej Európe sa to nedá povedať, hoci stopy Swedenborgových myšlienok nachádzame napríklad u štúrovca Petra Záboja Kellnera-Hostinského.
Milan Žitný sa potom so svojimi úvahami presúva do 19. storočia a zaznamenáva osobnosti Hansa Christiana Andersena a nemecko-dánskeho autora Theodora Storma. Žitného zásluhou sa Andersen prestáva u nás vnímať len ako svetoznámy rozprávkar, ale do úvahy sa berú aj jeho iné kvality: „Paralelne s písaním románov, divadelných hier a rozprávok svoje dielo a život vedome komentoval, pričom v mnohých autobiografických knihách i v cestopisoch ponúkol čitateľovi sugestívnu autofikciu s prvkami odvážnej sebainscenácie.“ Milan Žitný sa suverénne pohybuje medzi históriou literatúry a teóriou, respektíve kulturológiou. Podobne píše o 20. storočí, keď si všíma reprezentatívnych spisovateľov, hlavne Selmu Lagerlöfovú a Ingmara Bergmana, u ktorého, prirodzene, pripomína aj jeho majstrovské filmy.
***
Tvorivý diapazón M. Žitného sa neobmedzoval iba na germanistiku a nordistiku; v štúdii Bardejovský katechizmus z roku 1581 skúma najstaršiu slovenskú knihu, preklad Malého katechizmu od Martina Luthera; hodnotí ho predovšetkým z translatologického hľadiska a tento postup mu umožňuje originálnu analýzu. M. Žitný sa tu prezentoval ako teoretik prekladu, ku ktorému sa vyjadroval aj v iných pozoruhodných textoch.
K vrcholom Žitného vedeckých aktivít patrí podiel na dvojdielnom kolektívnom diele Slovník slovenských prekladateľov umeleckej literatúry 20. storočia (2015 – 2017, zostavili Oľga Kovačičová a Mária Kusá). M. Žitný je v tomto významnom lexikografickom opuse autorom hesiel o prekladateľoch z nemčiny a zo severských literatúr.
Pri výpočte Žitného činností sa nedá obísť jeho pedagogická práca. Pôsobil ako učiteľ nemeckej literatúry na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave (1994 – 1998 a 2004 – 2014), kde sa habilitoval za docenta. Vzápätí však prešiel na Pedagogickú fakultu Trnavskej univerzity, kde pracoval až do konca. Bol rodeným učiteľom, vedel duchaplne rozprávať a študenti ho mali radi. Vychoval viacerých doktorandov.
Výrazné stopy zanechal v Literárnom fonde, kde vykonával viaceré funkcie a šíril okolo seba optimizmus.
Knihám pomáhal na svet ako vynikajúci redaktor, čo môžem dosvedčiť aj osobne, pretože mi redigoval výbery z básní Huga von Hofmannsthala, Friedricha Hölderlina, Johanna Wolfganga Goetheho a Heinricha Heineho. Friedricha Schillera mi už, žiaľ, redigovať nebude. Bol prísny a nič mi neodpustil, ale mal aj svojský humor a nebola mu cudzia sebairónia. Vedľa seba sme takto strávili desaťročia. Strácam v ňom cenného, mimoriadne rozhľadeného, múdreho človeka a vynikajúceho priateľa.
Česť jeho pamiatke!
Posledná rozlúčka s Milanom Žitným bude v stredu 24. apríla 2019 o 10.00 h. v Evanjelickom kostole na Strečnianskej ulici v Petržalke.
