Tatarka, ktorý sa narodil 14. marca 1913, vyštudoval Filozofickú fakultu na Karlovej univerzite v Prahe a v rokoch 1938 až 1939 študoval na parížskej Sorbonne. Počas druhej svetovej vojny vstúpil do KSČ a zapojil sa do Slovenského národného povstania. Po vojne pracoval Tatarka ako redaktor v niekoľkých denníkoch a tiež ako scenárista.
Koncom 60. rokov sa angažoval v hnutí, ktorého cieľom bola liberalizácia komunistického režimu. Po násilnom potlačení takzvanej Pražskej jari vystupoval proti sovietskej okupácii, čo mu prinieslo vylúčenie z KSČ aj zo Zväzu slovenských spisovateľov. Definitívne upadol do nemilosti po tom, čo podpísal Chartu 77.
Tatarkove prvotiny boli prózy Cesty a Záchvevy duše záchvevy duše. Medzi jeho ďalšie tituly patrí napríklad surrealisticky ladená novela Panna zázračnica (1944), kritický román z obdobia vojnového Slovenska Farská republika (1948) alebo nadčasová satira na kult osobnosti a občiansky konformizmus nazvaná Démon súhlasu (1956). V 70. rokoch vychádzali jeho diela len v exile, prípadne ako samizdaty.
Po páde komunizmu, ktorého sa nedožil, bol Tatarka plne rehabilitovaný a dočkal sa radu ocenení. Jeho meno nesie najprestížnejšie literárne cena na slovenskom.
