„Ako sa to všetko začalo? Už od mladosti som počul vnútorným sluchom hudbu. Vždy plynule a v tempe, kompletnom zvuku orchestra. Pokus o notáciu poskytol iba úbohé fragmenty. V klavírnej kompozícii sa mi darilo. Hral som celkom podvedome, ale pri pokuse zapojiť kontrolu vedomia sa niť hudby zrazu pretrhla. Všetko som zabudol ako pri náhlom precitnutí zo sna. Zvláštne bolo, že som počul (alebo i improvizoval) zložité harmónie, o ktorých som teoreticky nič nevedel. Tak sa začalo moje učenie (i mučenie) z nultého bodu…“ hovorí hudobný skladateľ Ilja Zeljenka.
Návod, ako počúvať
Nám milovníkom hudby, a špeciálne Ilju Zeljenku, ich editor – iný hudobný génius Vladimír Godár – urobil viac ako radosť. To všetko sme, pravdaže, trochu vedeli z počúvania, trochu tušili či začuli v osobných rozhovoroch s Iljom, občas sme sa dostali aj k niečomu, čo napísal. V knižnej podobe pre vnímavejšieho laika, za akého sa v súvislosti s hudbou považuje aj autorka tohto textu, môže byť však táto knižka akýmsi východiskom z nultého bodu a „návodom“ ako počúvať Zeljenku, ako inak počúvať či vnímať Zeljenku, ako trebárs naložiť s jeho hudbou a hudbou vôbec.
S obdivom sa skláňam pred trpezlivosťou zostavovateľa, knižka okrem textov o hudbe a takmer všetkých rozhovorov s Iljom ponúka aj zoznam jeho hudobnej tvorby, hoci nie je „vyčerpávajúcim tematickým katalógom“ jeho rozsiahlej tvorby, ten najkomplexnejší však určite ponúka. Nájdete tu chronologický zoznam diel, zoznam diel podľa použitého média – ach, neviem sa ubrániť, ale v Iljovom prípade som vždy mala pocit, že nástroj ani názov skladby dôležité nie sú, že nástroj či orchester je v jeho prípade naozaj iba akýmsi médiom – ale aj diskografiu.
„Robiť kumšt je ako strieľať z luku“
Rozhovory sú členené do troch častí, v prvej ide o rozhovory vznikajúce pri rôznych osobných či spoločenských príležitostiach, druhá časť je samostatný a veľmi inšpirujúci rozhovor Ilju Zeljenku so skladateľom Alexandrom Moyzesom, ktorého Ilja navštevoval na sklonku života, v roku 1983, rozhovor vyšiel knižne v roku 2003.
A napokon tretiu časť tvorí celkom „nový“, dosiaľ nepublikovaný rozhovor dvoch skladateľov – zostavovateľa publikácie skladateľa Vladimíra Godára, jeho manželky Kataríny a Ilju Zeljenku, ktorý je archivovaný v Hudobnom centre a dosiaľ nevyšiel. V podobe tretej časti a textov o hudbe a komponovaní či počúvaní je v knihe ukrytý poklad.
„Robiť kumšt, to je ako strieľať z luku, vynaložiť námahu, napäť tetivu, vložiť šíp, a najmä – trafiť. Ale tá desiatka v terči, to je v umení vnútro človeka. Niekoho ten šíp – hudba – zasiahne do srdca, iného len do nohy, niekedy preletí tesne vedľa, ale aj tak môže vyvolať nejaký vzruch v človeku. Niekedy musí prekonať strela vrstvy nánosov, ktoré ukladá život, práca, udalosti. Na tieto vrstvy pôsobí erózia, korózia, takže človek často nemôže nájsť sám seba. A podľa mňa najvážnejšou úlohou umenia, teda aj hudby, je rozrušovať tieto usadeniny, nánosy, objavovať ľudské jadro, ktoré nás má zbližovať, postaviť do veľkého zástupu ľudí, ktorí sa môžu tešiť, milovať z celého srdca“. Odrazu znovu počujete živý hlas Ilju Zeljenku, jeho záujem o kumšt, nielen o hudbu, o fyziku, matematiku, biológiu, o svet, vie, že veci spolu súvisia, dokonca si niektoré súvislosti uvedomujete.
Kultúrna amnézia
Ilja Zeljenka bol aj nebol len hudobný skladateľ. Na začiatku tvorby sa pokúšal formulovať a nájsť svoje miesto, napokon ovplyvnil celú generáciu, stal sa jej hovorcom, či vodcom, v časoch neslobody aj symbolom, neskôr po roku 1989 začal funkcionárčiť, mysliac si, že to dobré v hudobnom a vôbec kultúrnom živote by malo mať podhubie aj kontinuitu a nevidiac vodcu, prijal miesto vodcu sám, aby sa v posledných rokoch života znovu utiahol do tvorivej „radostnej samoty“.
Komplexný pohľad na skladateľa Zeljenku ponúka zostavovateľ publikácie skladateľ Vladimír Godár v doslove s pravdivým, možno až dosť tragickým záverom: „Iljove diela sa počítajú na stovky. Dnes neexistuje nikto, kto by mohol kompetentne o Iljovom diele hovoriť. Tí vernejší počuli či videli azda niekoľko desiatok jeho skladieb. Dnešní absolventi skladby ich nepoznajú, tak ako nepoznajú diela Bellu, Albrechta, Moyzesa, Suchoňa či Kardoša alebo Grešáka, ktoré sa snažili vstúpiť do priestorov európskej hudby. Nepoznajú ich, keďže slovenská hudba nie je predmetom ich záujmu. Slovenská inteligencia si len pred niekoľkými rokmi nastolila cieľ položiť základy slovenskej kultúry a slovenského umenia, aby sme mohli viesť rovnocenný dialóg s okolitými kultúrami. Politické zmeny a starostlivo pestovaná domáca hlúposť nás od tohto cieľa vzďaľujú a v životné peripetie nám ho ľahko zatemňujú. Aj osud Zeljenkovho diela nám ukazuje, že Slovensko postihla v dobe jeho štátnej suverenity kultúrna amnézia. Nikto na ňu nehľadá liek, hoci ide o infekčnú smrteľnú chorobu…“ Aj preto je dôležité a dobré, že vyšla kniha rozhovorov s Iljom a jeho textov o hudbe a kumšte. Takého Ilju Zeljenku sme bohužiaľ mali iba jedného, hoci zišli by sa nám viacerí.
Po schodoch…
Knižku som dostala od Iljovej manželky Marienky k Vianociam a odvtedy v nej mám každú chvíľu strčený nos… Na záver znovu zacitujem z knižky, možno aj v spojení so skepsou, ktorú dnes všetci v súvislosti s umením a kultúrou u nás cítime: „Mladí ľudia môžu obdivovať detaily, kochať sa krásou, nechať sa láskať poéziou, ale pocítiť dotyk s duchom národa, spustiť sa do hĺbky jeho múdrosti, nechať sa preniknúť jeho neutíchajúcou samoobnoviteľskou schopnosťou – k tomu sa vystupuje často po schodoch skepsy, sklamania, vyplývajúceho z vlastnej slabosti a pocitu osamelosti.“ Ibaže tak… Zavše má človek na Slovensku pocit, že tie schody, o ktorých uvažoval Ilja Zeljenka, berieme po dvoch, že je to veru neradostná samota!
