„Zaujíma ma, ako v ňom neustále zápasí hlboká introvertnosť a zmysel pre provokáciu. Introvert Mitana potrebuje provokatéra Mitanu, aby mohol z času na čas vykričať svetu všetko, čo sa mu nepáči. Aby nám ponúkol svoju víziu a vysmial sa z toho, čo si neváži,“ povedal kedysi o Dušanovi Mitanovi režisér Dušan Hanák. Ich spoločný filmový projekt zastavila normalizácia. Jeden z najznámejších súčasných slovenských spisovateľov Dušan Mitana tragicky zahynul v stredu vo veku 72 rokov.
„Písanie mi chvíľami naozaj dávalo prežiť priam euforický pocit, že spoznávam lepšie sám seba a svet, v ktorom žijem. Veľmi mi to však nepomohlo, lebo profesia spisovateľa ma naučila iba tomu, čo už pred tisícročiami vedel Sokrates: Viem, že nič neviem. Svet je poznateľný a zrozumiteľný iba v predstavách a ilúziách autorov konšpiračných teórií,“ povedal Mitana v rozhovore pre Pravdu v roku 2013. Sám seba vnímal ako pútnika, človeka na ceste. Hoci vravel, že tvorba je dôležitá v prvom rade pre tvorcu, za dôležitého partnera považoval aj čitateľa. „Na ceste hľadám sám seba a svojho čitateľa s nádejou na stretnutie. Moje texty sú formálne uzavreté, ale významovo otvorené. Ponúkam vždy čitateľovi viacero alternatív, pretože ho považujem za svojho spolupracovníka a vlastne spolutvorcu. Odmietam ho preto vodiť za ručičku a vnucovať mu svoju vôľu,“ povedal v dokumente Slovenskej televízie Pútnik Dušan Mitana (1996).
Namiesto vysvetlení šokujúca pointa
Na literárnej scéne sa objavil v polovici 60. rokov spoločne napríklad s Dušanom Dušekom, ktorý neskôr patril k jeho najbližším priateľom. Dušek kedysi vyhlásil, že medzi najlepšie knihy, ktoré chcel napísať, patria aj diela Dušana Mitanu. Jeho začiatky sú spojené s časopisom Mladá tvorba, ktorý mu najskôr uverejnil otvorený list skupine Osamelí bežci, neskôr aj poviedku Oáza s jabloňami. Stala sa súčasťou jeho debutu, zbierky poviedok Psie dni (1970).
„V nich do majstrovsky evokovaného všedného prostredia rozpálených mestských ulíc, kúpaliska, krčmy, natlačenej električky či prázdninového vidieka odrazu vtrhne závan iracionality, absurdity, ktorý vyvráti zdanlivo zrozumiteľný svet zo základov. Vysvetlenia toho, čo sa odohralo, zlyhávajú, namiesto nich na konci poviedky prichádza šokujúca pointa,“ povedal pre Pravdu o Psích dňoch autor Mitanovej monografie Tomáš Horváth. „Sám Mitana vravieval o nemožnosti prekročiť prah tajomstva, o nepoznateľnosti reality. A tak napríklad vražda v poviedke Vianočná cesta zostane bez riešenia, naopak, prichádza na konci príbehu ako jeho absurdná, nečakaná pointa. Čitateľ sa pri väčšine próz usiluje zodpovedať si otázku, čo sa v skutočnosti vlastne udialo, prípadne aká bola ozajstná motivácia hrdinu: Mitanove texty sú programovo otvorené a významovo mnohoznačné. Svoje závažné posolstvo vedel Dušan Mitana podať v čitateľsky nesmierne príťažlivej podobe poviedky s tajomstvom, preto bol vždy čitateľsky žiadaným ,nepovinným' autorom,“ dodal Horváth.
Jeho slová potvrdzuje napríklad už zosnulý Peter Pišťanek. V roku 2002 pre Pravdu prezradil, že Mitanu objavil, keď ho v istom veku začali zaujímať aj iné knihy ako foglarovky, mayovky a verneovky. „Z našej literatúry mi vtedy pripadali ako jediní akceptovateľní Mitana a Sloboda. Mitanu som čítal najmä pre tajomstvo obsiahnuté v jeho poviedkach.“
Tomáš Horváth pripomína, že normalizačná kritika mala v 70. rokoch k takýmto Mitanovým prózam obrovské výhrady. „Vtedajší normalizačný ideológ písal o ,ideologickej diverzii' v Mitanových textoch a o ,prenikaní západnej ideológie'. Vo svojej rozprávačskej línii však napriek tomu Mitana nekompromisne pokračoval aj v zbierke poviedok Nočné správy (1976). V tých časoch si zasa priaznivo naklonený i generačne spriaznený recenzent Peter Zajac všimol istú príbuznosť Mitanovej poetiky s jednou oblasťou juhoamerickej literatúry vďaka schopnosti pohybovať sa plynulo na hrane ,medzi racionálnym a fantazijným, všedným a bizarným',“ uvádza Horváth. „V opozícii voči absurdnému svetu sa poviedkami zväčša pohybuje Mitanov protagonista – rebelujúci mladý muž, vyčlenený z konvenčného spoločenstva, nemilosrdne stŕhajúci masky meštiackeho pokrytectva. Na portrét takéhoto typu hrdinu sa spisovateľ sústredil v novele Patagónia (1972),“ dodáva.
Vždy kráčal svojou cestou
Mitana sa narodil v Moravskom Lieskovom. „Farárom bol u nás Martin Rázus. V krčme môjho starého otca, ktorý bol aj richtárom, písal román Svety. V tom dome som sa narodil a v rodine to často spomínali. Prikladali sme tomu význam – žartovne mi naši hovorili, že budem farárom alebo spisovateľom,“ spomínal v roku 2000 pre Pravdu.
V polovici 60. rokov prišiel do Bratislavy študovať žurnalistiku. Po roku však so štúdiom skončil a rok pôsobil ako externý redaktor v spomínanej Mladej tvorbe. Keď na bratislavskej VŠMU otvorili katedru scenáristiky a dramaturgie, prihlásil sa. Na školu, kde spoznal takých priateľov, ako sa pre neho stali Dežo Ursiny, Juraj Lihosit či Boris Filan, rád spomínal, hoci ju nedokončil. Podľa jeho scenárov vznikli v televízii napríklad mikrokomédia Škoda lásky (1973) v réžii Ela Havettu, Dynamit (1973) podľa knižnej predlohy Jacka Londona v réžii Pavla Haspru či adaptácia Tolstého ranej poviedky Albert (1985), ktorú nakrútil František Vláčil. Pre kiná adaptoval Mitana Ďuríčkovej Majku Tárajku do rodinného filmu Petra Solana A pobežím až na kraj sveta (1979).
Od polovice 70. rokov bol Dušan Mitana na voľnej nohe. Románový debut mu vyšiel po niekoľkoročnom čakaní až v polovici 80. rokov. „Vo svojom prvom románe Koniec hry (1984) vykreslil Mitana sugestívny portrét normalizačného morálneho marazmu – záporného hrdinu, karieristu, ktorý sa stane vrahom unikajúcim pred spravodlivosťou. A urobil tak opäť v čitateľsky príťažlivej podobe psychologicko-kriminálneho románu s nečakaným šokujúcim rozuzlením. Aj s publikovaním tohto textu mal v tej dobe problémy, román ležal asi tri roky v šuplíku,“ pripomenul Tomáš Horváth. „Po páde komunistického režimu dal Dušan Mitana svojím netradičným kolážovým románom Hľadanie strateného autora (1991) najavo, že ako dôsledný solitér je spisovateľom, ktorý vždy kráča sám svojou cestou. Spoza postmodernej textovej hry a nečakaného prepisovania svätých kníh presvitá predovšetkým autorovo hľadanie seba samého,“ dodal pre Pravdu Horváth.
Po revolúcii vyšli Mitanovi aj knihy poviedok Slovenský poker (1993) a Krst ohňom (2001) či dve zbierky básní. Pod koláž Návrat Krista (1999) sa už podpísal ako Dušan Krist Mitana. „Aj Masaryk prijal meno svojej manželky, ktorá sa volala Garrigue. Moja manželka sa volá Kristová. Jej meno som prijal aj z úcty k nej, že to toľké roky so mnou vydržala,“ vysvetľoval v Pravde spisovateľ, ktorému bola manželka Eva roky oporou. Medzi jeho ďalšie diela patria pamäti Môj rodný cintorín (2000) či román Zjavenie (2005), nominovaný na cenu Anasoft litera. „Mitanova kniha je zábavná jednoducho preto, že je dobre napísaná. Radosť z čítania – túto už takmer zabudnutú emóciu slovenskej literatúry – dokáže Mitana sprostredkovať nielen svojimi presnými vetami, ale najmä filmovo vystavanými scénami. Autor v nich dokáže elegantne spojiť zdanlivo nespojiteľné,“ písal vtedy o Zjavení pre Pravdu Peter Darovec z Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy FF UK.
Autor mladých ľudí
Ak sú podľa Darovca na Slovensku vôbec nejakí kultoví spisovatelia, Mitana určite medzi nich patrí. „Kultovým autorom sa môže stať ten, komu sa podarí presne vystihnúť či dokonca formovať názory a pocity istej skupiny ľudí zvyčajne rovnakej generácie. Aj medzi tými, ktorým sa to podarilo, je Dušan Mitana výnimočný, pretože on sa stal dôležitou súčasťou čitateľskej skúsenosti hneď niekoľkých generácií slovenských čitateľov. Od dnešných šesťdesiatnikov, ktorí začali jeho prózy čítať ako dvadsiatnici, až po tých, čo majú dvadsať práve teraz. Mitana je teda autorom mladých ľudí a je jedno, či boli mladí v šesťdesiatych rokoch alebo dnes,“ napísal stále aktuálne slová v roku 2006 pre Pravdu Darovec.
