Veľa cestoval a individuálne sa vzdelával – vo filozofii, v rôznej náučnej literatúre a čítal poéziu.
V roku 1855 vydal na vlastné náklady svoju prvú báseň Steblá trávy v počte 795 kusov. „Najneočakávanejšou črtou básne,“ píše v doslove tejto knihy Robert Hass, vysokoškolský pedagóg z Kalifornskej univerzity, „bola jej základná technika. Predstavuje jeden z prvých rozsiahlych experimentov vo voľnom verši v anglickom jazyku.“ Báseň za autorovho života vyšla ešte sedemkrát, ale stále ju korigoval a dopĺňal, až sa rozrástla na vyše 300 básní, kým v prvom vydaní ich bolo dvanásť. V roku 1881 dostali názov Spev o mne a dodnes obsahuje 1 300 veršov rozdelených na 52 častí.
K Whitmanovej básni Spev o mne sa dostal prekladateľ Juraj Kuniak prvý raz v českom preklade Jiřího Kolářa Zpěv o mně a „stala sa súčasťou môjho vesmíru“, spomína. „Kupoval som si ho vo všetkých končinách sveta, kde som sa ocitol.“ Aj o tom píše Kuniak v Poznámkach prekladateľa, ktoré sú súčasťou tejto knihy. Dôsledne porovnáva prvé vydanie s mnohými nasledujúcimi v anglickom jazyku. Súčasný Kuniakov preklad vychádza z poslednej verzie Spev o mne z roku 2010, ktorú pripravil Robert Hass.
Z výkladu toho, ako postupoval Kuniak pri preklade Whitmanovho diela, sa čitateľ dozvie veľa aj o sémantike jeho poézie, o témach, názoroch, inšpiráciách, o tom, že bol nadšeným čitateľom populárnej vedy, obdivoval zručnosť amerických remeselníkov a kupcov 19. storočia. Záujem o prírodné vedy ovplyvnil mnohé motívy v jeho poézii. V tých súvislostiach sa Kuniak „sporí“ s nepochopením niektorých výrazov v prekladoch Whitmanovho diela z minulosti, čo ovplyvnilo viaceré významy v ňom.
Divoká zmes
Veľkým pomocníkom pri preklade, najmä pri pochopení archaických výrazov, bol Kuniakovi práve Robert Hass. Okrem Poznámok prekladateľa pridal Juraj Kuniak do knihy aj Slovníček – výklad rôznych reálií a pojmov, ktoré sú už dnes archaizmami, a teda pre čitateľa sú neznáme. Dokonca súčasné vydania tejto nekonečnej Whitmanovej básne vychádzajú so slovníčkom aj v USA.
Na práci prekladateľa Juraja Kuniaka treba obdivovať bohatstvo jazyka, až má čitateľ dojem, že ani jedno slovo nepoužil viackrát. Jeho štýl je veľmi svieži, lahodný a aj tým je takmer 200-ročná poézia príťažlivá pre človeka 21. storočia. Juraj Kuniak „žasne nad tajomstvom nadčasovosti tejto básne“. Whitman veľmi intenzívne a priamo reaguje na spoločenský a kultúrny pohyb v 19. storočí v USA.
Uvedomoval si, že jazyk (angličtina) je v silnom vývoji (napríklad mnohí ľudia sa vtedy učili čítať) a napriek tomu používa vo svojich veršoch hru s jazykom, lexiku z rôznych rozvíjajúcich sa vedeckých oblastí, neologizmy i archaizmy. V jeho čase bola v reči „divoká zmes učeného a ľudového jazyka“ a aj to spôsobuje, že jazyk je u Whitmana „najbohatšia a najudivujúcejšia črta“. K tomu patrí aj zaujímavé striedanie „ja“ a „ty“ formy, lenže toto „ty“ sa ukazuje ako druhé „ja“, to menej osvietené, ktoré treba zdokonaliť vo vzťahu k sebe, svetu, životu, prírode, k Zemi a vesmíru.
Whitmanova báseň – básnická skladba, pozostávajúca z 52 častí, je celý ten dlhý historický čas istou záhadou pre literárnych vedcov a životopiscov básnika. Robert Hass svoju štúdiu ku knihe začína vetou: „Spev o mne, úvodná báseň zo zbierky Walta Whitmana Listy trávy, je považovaná za jednu z najvýznamnejších básní v americkej literatúre.“ A ďalej pokračuje, že už pri svojom vzniku vyvolala veľké ohromenie a „predstavuje pravdepodobne najviac bezprecedentnú báseň v anglickom jazyku“.
Smrti niet
V čom teda spočíva záhadnosť a pozoruhodnosť tohto Whitmanovho diela? Má, resp. môže mať (to závisí aj od príjemcu) niekoľko sémantických vrstiev. Cez odpozorované segmenty samozrejmostí sa mu podarilo vykresliť atmosféru nielen svojho storočia, ale dejín ľudstva vôbec. A z detailov obrazu krajín vytvára charakter prostredia a psychiku ľudí. Pozorovanie skutočnosti – „Zdá sa mi to byť viac než všetky knihy, ktoré som v živote čítal,“ píše básnik. V jeho poézii akoby celý svet, celé prostredie ustrnulo autorovým pohľadom, pozorovaním, akoby ho stvárňoval na plátne obrazu. Všetko na svete, vo vesmíre má svoje miesto. „Som básnik Tela a básnik Duše,/ prežívam nebeské radosti a pekelné muky“.//
Jeho lyrický hrdina je chvíľami identický s autorom, chvíľami túži, aby ho príroda pohltila, vzala k sebe, do seba, faunu a flóru stotožňuje so sebou – „vidím v nich i v sebe ten istý prastarý zákon“. Všeobecné sa mu prelína s osobným, jeho Ja všetko intenzívne vníma („Verím v teba, duša moja, to druhé ja, ktorým som, sa nesmie ponižovať / pred tebou / ani ty nesmieš byť ponížená pred ním.“), celá jeho poézia je predchnutá láskou k všetkým a k všetkému. „Záhadou všetkých záhad“ je preňho Bytie.
Dôležitú funkciu na vyjadrenie podstaty bytia majú uňho prírodné motívy. Prečo Steblá trávy? Tráva rastie všade a vyrastá zo všeličoho, „aj najmenší výhonok dokazuje, že smrti naozaj niet, (…) Všetko postupuje dopredu a von, nič nezaniká / a zomrieť je niečo iné, než by sa ktokoľvek nazdal,“. Ku koncu zbierky – skladby je ostrá vidina smrti aj vidiny lepšieho sveta, no i pocit nekonečnosti vesmíru a „Kamkoľvek dohliadneš, za tou diaľkou je bezhraničný priestor, / počítaj, koľko chceš, za všetkým je nekonečný čas.“
Záverečné básne sú sémanticky také silné, že dokážu otriasť mysľou všetkých, ktorí málo, alebo vôbec neuvažujú nad smrťou („Vidím niečo z Boha každú hodinu z dvadsiatich štyroch, teda /, v každej chvíli,..“). Posledné verše sú istou ódou na život s predstavou smrti, ale i večného života, dokonca predstavou vlastnej smrti („Zverujem sa hline, aby som rástol z trávy, ktorú milujem,..“). Už to nie je „iba“ pozorovanie, to je prežívanie všetkého, prerastanie a neoddeliteľnosť zákonitostí u toho, kto sa neoddelil od prapodstaty.
"Musíš na to prísť sám“
Čitateľ má pri Whitmanových veršoch často pocit, že číta prózu. Nie je to iba voľným veršom, ale autor miestami používa epické postupy, napr. „Teraz rozpoviem, čo som sa dozvedel…“ Pozoruhodná je aj často používaná dôsledná forma litánií a tiež fakt, že v 1. osobe je takmer vždy aj množstvo, ľudia, celé generácie ľudstva, človek ako taký a jeho vzťah ku skutočnosti, jeho starostlivosť o vlastné bytie i starosť o utrpenie blížneho, lebo ak trpí jeden, trpím aj ja, „som druh a spoločník ľudí, rovnako nesmrteľných a tajomne / bezodných, ako som ja“. Jeho poézia je plná humanizmu a demokracie, jeho Ja akoby uvažovalo v našej prítomnosti, hoci W. Whitman uvažoval pred takmer dvesto rokmi.
Tak ako Spev o mne vznikal postupne desiatky rokov, tak postupne a opätovne možno čítať Whitmanove texty ako Steblá trávy i ako Spev o mne. Je v nich život i smrť, Zem i vesmír, človek i ľudstvo. Jeho poézia, nech to vyznieva akokoľvek sentimentálne, núti čitateľa snívať aj pomocou vlastných zážitkov a skúseností, ktoré sa asociačne odvíjajú od autorových. „Dalo ti to zabrať, kým si sa naučil čítať? / Bol si pyšný, že si pochopil zmysel básní?“ Alebo: „Hodiny ukazujú okamih – ale čo ukazuje večnosť? / odpovedám, že neviem odpovedať, musíš na to prísť sám.“
