Leonardo 500. Spoznajte Leonarda da Vinci úplne zblízka!

24.05.2019 06:00

Vďaka unikátnej, výpravnej publikácii Leonardo 500 máte jedinečnú príležitosť zoznámiť sa s mnohými jeho zachovanými prácami vrátane tých najznámejších a najobdivovanejších.

Leonardo 500
Leonardo 500 Autor: IKAR

Bol totiž dokonalou renesančnou osobnosťou. Leonardo da Vinci nám zanechal rozsiahle dielo, a to veľká časť jeho výtvarných prác a vedeckých rozpráv bola zničená. Pred päťsto rokmi, presne 2. mája 1519, sme si pripomenuli úmrtie tohto úžasného maliara, sochára, architekta, prírodovedca, hudobníka, spisovateľa, vynálezcu a konštruktéra.

Veľký priestor v publikácii je venovaný aj jeho kontroverzným dielam. Spoznáte Leonardovu techniku práce, jeho vedecké a technologické metódy, podrobné štúdie anatómie vrátane množstva návrhov. Všetky publikované práce a obrazy dopĺňa podrobný opis a technické nákresy.

Súčasťou knihy je aj rozsiahla štúdia Martina Kempa, emeritného profesora dejín umenia na Oxfordskej univerzite a člena Britskej akadémie, ktorý svoj život zasvätil práve štúdiu renesančného génia z Vinci.

Ak chce niekto pochopiť dielo Leonarda da Vinci, alebo sa k nemu aspoň priblížiť, nesmie strácať zo zreteľa, že Leonardo mal ruky umelca a myseľ vedca. Umenie a veda preňho neboli dve rôzne veci, kráčajú spolu ruka v ruke, a jeho diela sa uberajú rovnakou cestou ako jeho vedecké a experimentálne bádanie zachytené v manuskriptoch (známych ako Kódexy).

Publikácia Leonardo 500 je na kvalitnom papieri, vo veľkom formáte a má vyše 300 strán. Nájdete v nej kapitoly (text i fotografie, ilustrácie) o slávnych dielach ako Mona Lisa, Madona v skalách, Posledná večera, či Zvestovanie.

Kniha rozoberá Leonardovu štúdiu rúk i hlavy, zbierku zbraní, venuje sa Vitruviánskemu mužovi (čiže proporciám ľudského tela), anatomickým štúdiám.

Veľmi zaujímavé sú portréty – napríklad Bianky Sforzovej, Isabelly d'Este, aj Ginevry de Benci. V závere publikácie nájdete stratené diela, Kódexy – kde sa nachádzajú, aj Leonardov život v skratke.

Túto unikátnu publikáciu prináša Knižný kompas.

Prečítajte si úryvok o slávnej Mone Lise:

La Gioconda (alebo Portrét Mony Lisy)

1503 – 1515, Paríž, Musée du Louvre

Leonardo, La Gioconda (alebo Portrét Mony Lisy), 1503 – 1515. Olej na topoľovom dreve, 77 × 53 cm. Paríž, Musée du Louvre, inv. 779. Niekedy pod dosť neosobným názvom Portrét dámy poskytuje rozličné identity pripisované žene na obraze, La Gioconda (alebo Mona Lisa, čo je názov rozšírený nielen v anglosaských krajinách, ale aj na Slovensku) sa interpretovala ako symbol cudnosti a nadčasových cností, ba dokonca aj ako univerzálny archetyp. Dátum jej vzniku je sporný, rozdelený do dvoch časových etáp: prvá (1503 – 1505) pre postavu a druhá (1510 – 1515) pre krajinu. Gioconda, najznámejší obraz na svete, hoci nie všeobecne považovaný za najkrajší (v umení však mýty vytvárajú šarm, ktorý je základnou ingredienciou krásy), natoľko priťahuje pozornosť kritikov a vášne más, že garantuje, čo i len do počtu strán, diskusiu, ktorá vylučuje interpretácie, predpoklady, ilúzie, manipulácie a provokácie, skrátka, uprednostňuje zdravý návrat k faktom (a artefaktom).

Tie sa týkajú jedného z najzachovanejších da Vinciho diel pokrytého vrstvou zažltnutého náteru, ktorý mení vnímanie farieb, no chráni vzácnu tenkú vrstvu farby pod sebou (a práve preto sa nikto neopováži tento závoj odstrániť). Tento obraz je apoteózou leonardovskej „vzdušnej (alebo atmosférickej) perspektívy“ a techniky sfumato, ktorá vytvára formy paradoxne ich dematerializáciou (rádiologická stopa je slabá) a vďaka nekonečnej sérii závojov, bez toho, aby zanechala stopy po štetci, zjemňuje kontúry a začleňuje ich do atmosféry neuveriteľne precíznymi, ľahučkými prechodmi medzi svetlom a tieňom (chiaroscuro) schopnými vniesť do obrazu vzťahy súladu a vzdialenosti medzi vnímanými fenoménmi. K tým najvýraznejším patrí známy úsmev, ktorý, rovnako plynulý ako všetky farby obkolesujúce a zahaľujúce ženu, nie je smutný ani radostný, a tiež krajina, ktorá nie je ani výhradne imaginárna a ani výhradne reálna (Toskánsko alebo Lombardsko).

Z archívnych dokumentov a prameňov sa dozvedáme, že obraz, pre ktorý neexistujú prípravné kresby, i keď to je zvláštne, bol v 16. aj 17. storočí súčasťou kráľovských zbierok vo Fontainebleau, koncom 18. storočia menil miesto pobytu, raz bol vo Versailles a potom zasa v zámku Tuileries v Paríži, až kým si ho napokon Napoleon začiatkom 19. storočia zavesil do vlastnej spálne namiesto toho, aby ho venoval Louvru, kde aj zostal, kým svoje miesto dobrovoľne neopustil počas veľmi zriedkavých výpožičiek, čo sa už dnes nestáva, prípadne nasilu, v dôsledku zločinu ako neslávne slávna lúpež z roku 1911, keď sa nezákonne na istý čas vrátil do Talianska, ktoré takmer pred štyrmi storočiami opustil spolu so svojím skvelým tvorcom. Je to pravda, lebo ako píše Vasari, toto neopísateľné majstrovské dielo sa zrodilo vo Florencii okolo roku 1503, keď Leonardo maľoval portrét Lisy Gherardiniovej, manželky obchodníka Francesca del Gioconda, no zostalo nedokončené („imperfecto“).

Umelca, ktorý ho podľa ľubovôle retušoval a upravoval, sprevádzalo na jeho potulkách a neskôr bolo prenesené do Francúzska na dvor kráľa Františka I. Tam ho v da Vinciho dielni v zámku neďaleko Amboise v roku 1517 zazrel Antonio de Beatis a domnieval sa, že zodpovedá obrazu, o ktorom sa hovorilo ako o portréte „istej Florenťanky, naživo, na podnet veľkolepého Giuliana de Medici“. Uvedená objednávka však spochybnila identitu ženy na portréte (a spôsobila, že obraz bol na dosku prenesený s takmer desaťročným oneskorením). Bola identifikovaná rôzne, okrem iného ako dáma z Neapola, Isabella d’Este, Constanza d’Avalos alebo prednedávnom, ešte naliehavejšie, ako Pacifica Brandanová, rímska favoritka Giuliana de’ Medici (identifikácia, ktorá inak viedla k predpokladanej existencii „nahej“ verzie, takzvanej Monna Vanna, známej, z dôvodu straty autentického prototypu, z kópií, variácií alebo prípravných kresieb ako tá v Musée Condé z Chantilly), ku ktorým by sme mohli pripojiť aj tie, podľa ktorých ide o obraz transvestitu alebo Leonardov autoportrét ako ženy, keby sme sa v takom prípade už nepohybovali v priestorovo problematickom rozmere „klebiet“.

Spomedzi nespočetného množstva starých kópií (na výstave v Paríži v roku 1952 ich bolo viac než šesťdesiat) vyniká kópia z múzea Prado v Madride. Ako ukázali reštaurátorské práce z roku 2012, vznikla v dielni, možno v rámci vzdelávania, v tom istom čase ako originál, o čom svedčí niekoľko spoločných modifikácií.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Leonardo da Vinci #knižná novinka #Ikar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk