Na prahu. Zbohom, Dušan!

30.05.2019 09:00

Prvýkrát sme sa stretli uňho. Vo Vrakuni. Jeho číslo mi vtedy dala moja školiteľka. Prekladal som prierez jeho poviedkovou tvorbou. Psie dni, V električke, Prievan a ďalšie. Chcel som sa s ním stretnúť a porozprávať sa o jeho poviedkach. Ani nie o jazyku, o rozprávačovi, respektíve rozprávačoch, o obsahu poviedok alebo o vývine jeho tvorby, ale skôr o ňom. O človeku za poviedkami. O spisovateľovi. Poviedka ako zámienka.

Dušan Mitana (9. 12. 1946 – 22. 5. 2019).
Dušan Mitana (9. 12. 1946 – 22. 5. 2019). Autor: archív Pravdy/Jozef Baran

Svoje staré auto som zaparkoval na parkovisku cez cestu. Vyšiel som a pozrel som sa na typický bratislavský panelák, ktorý sa vztyčuje nejakých 20 metrov predo mnou. V ňom žije jeden z mála živých autorov, ktorých obdivujem. A pozval ma k sebe. Mňa, 22-ročného neznámeho začínajúceho prekladateľa. Dušan Mitana. Nerád telefonujem, ale dohodli sme sa, že mu zavolám, keď budem na mieste. Hneď zdvíha. Ide dole.

Dvere paneláka sa otvárajú. Je to on. Naozaj. Trocha neveriacky naňho pozerám. Podám mu ruku. Povie Ahoj. Zaváham. Tykáme si? S tykaním som vždy mal problém. Mám mu tykať? Neviem prečo, ale poviem Ahoj aj ja. V pravej ruke držím fľašu červeného vína. Z oblasti, kde som vyrastal. Charakteristický Mitanov rozprávač nie je práve abstinent. Ani ja. Vraj ani on.

Vychádzame po schodoch. Poschodie si nepamätám. Pamätám si však, ako otvára dvere. Je to tu. Zlom. Sme na prahu. Budem musieť niečo povedať. Dúfam, že poviem niečo zmysluplné. Musím. Obývačka je obyčajná. Keby mohla byť obývačka vecná, tak by táto obývačka bola vecná. Pohovka, stolík, pár skriniek. Možno aj niečo viac, ale moja pamäť si to nevybavuje. Sadneme si na pohovku. Vedľa seba. Darujem mu fľašu a poviem k tomu pár slov. Vždy poviem k vínu, ktoré niekomu darujem, pár slov.

Zrazu jemne zavelí, aby sme sa postavili a prešli do kuchyne. Predstaví mi svoju ženu. Evu. Jej úsmev je krásny. Starostlivý. Spanilý a upokojujúci. Vymeníme si pár zdvorilostných fráz a vrátime sa s Dušanom do obývačky. Obaja sme mĺkvi. Nalejeme si vína. Prvý glg. Druhý. Pomaly sa rozvrávame. Pýtam sa, odpovedá. Pýta sa aj on. Odpovedám. O živote. O ňom, o mne. O Slovensku. O Francúzsku.

Nakoniec sa bavíme aj o slovách. Dokáže nimi dokonale sprostredkovať beznádej, stiesnenosť a skleslosť konca 60. a 70. rokov. Kľúč k usužovanej duši Slovákov počas normalizácie. Vo svojich poviedkach nespomína skoro nič z vtedajšej každodennej reality. Ani okupáciu robotnícko-roľníckou Červenou armádou. Ani nástup normalizátorov. Iba kanikulu. Sparno. Hľadanie cigariet a povinnosť kúpiť si k cigaretám pivo. Absurdnosť doby. Miestami aj absurdnosť existencie ako takej.

Ako si ďalej nalievame, sme čoraz zhovorčivejší. Neviem, pri akej téme sme skončili. Neviem, ako sme sa rozlúčili. Viem, že som sedel s Dušanom Mitanom na pohovke. Bola to poviedka. Táto však nebola vôbec absurdná. Pamätal si na každé slovo. Každú vetu. Vedel mi povedať prečo. Ako. A ja som načúval aj tichu. Hľadel som na jeho tvár, pohyb očí. Bol som o krok bližšie k jeho rozprávačom. Cítil som ich vzdych. Vďaka pohovke a vínu.

O dva roky neskôr. Sme na D1. Smer Nitra. Koniec hry má premiéru v divadle Andreja Bagara. V aute sme iba my dvaja. Nechce sa mu ísť. Ľudia. Potreba správať sa spoločensky. Rozprávať sa s nimi. Nadväzovať na ich odpovede. Na diaľnici sa rozprávame. Nakoniec prijme, že tam naozaj ideme. Premiéra je úspešná. Dušan nemusí zostať príliš dlho v divadle. Je v pohode. Dvaja jeho známi sa pýtajú, či ich neodvezieme naspäť do Bratislavy. V aute sa rozprávajú. Počúvam ich. Slová o minulosti. O prítomnosti. Dušan má pokojný hlas. Ako vtedy uňho doma. Nasávam atmosféru. Vonku leje. Ideme pomaly. Dorazíme. Rozlúčime sa s jeho známymi niekde pri ďalšom divadle. Bratislavská Malá scéna. S Dušanom vo Vrakuni.

Dnes sa s ním lúčim navždy. Sám a s manželkou. Stretli sme sa aj vďaka nemu.

Lúčim sa s ním. Nelúčim sa však s jeho písaním. S jeho knihami ako sprievodcami minulosťou, ale hlavne prítomnosťou. Ukazuje nám človeka. Jeho veľkosť i jeho malosť. Jeho podstatu. A nie iba v kontexte socializmu a normalizácie. Prečítajte si Nočné správy alebo Hľadanie strateného autora. Píše o vás. O nás. Možno aj o sebe.

Posledná rozlúčka so spisovateľom bude vo štvrtok (30. 5.) o 14.45 h v bratislavskom krematóriu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozlúčka #Dušan Mitana #Psie dni #nekrológ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku