Kniha týždňa: Je načase čítať Hviezdoslava, aspoň v angličtine

Každý ozajstný národ má aspoň jedného veľkého básnika, ktorého nikto nečíta. Písal pre dobu, ktorá už prešla.

09.06.2019 05:00
debata
zväčšiť Pavol Országh Hviezdoslav: The Bloody Sonnets
Pavol Országh Hviezdoslav The Bloody Sonnets Pavol Országh Hviezdoslav: The Bloody Sonnets

Jeho slová zazneli v kľúčovom okamihu, keď komunikačné procesy, ktorými sa národy formujú, potrebovali jasný hlas, okolo ktorého sa mohli sústrediť, a potrebovali nový jazyk, ktorý by otvoril literárne možnosti a zároveň vymedzil vznikajúce literárne pole. Túto funkciu už splnil, autorovo meno sa stáva symbolom, presné znenie jeho slov sa stáva nepodstatným. Dnešní čitatelia mu môžu byť vďační bez toho, že by ho museli čítať.

Vari ešte menej dôvodov na to, aby siahli po diele takého básnika majú cudzojazyční čitatelia, ktorí hľadajú „to najlepšie, čo sa na svete písalo“, ale nezaujímajú sa o špecifický vývoj toho-ktorého národa. Keďže každý národ musel prejsť viac-menej tým istým procesom, aby etabloval svoju literárnu legitímnosť, asi majú priekopníci národných literatúr síce historicky kľúčový, ale najmä lokálny význam. Musia vytvoriť podmienky na rozkvet skutočne svetovej literatúry v danom jazyku, až keď sa jazyk vyslobodí z potreby bojovať o vlastnú existenciu.

John Minahane v novom anglickom preklade Krvavých sonetov Pavla Országha Hviezdoslava nám chce ukázať, že to nie je celkom tak. V úvodnej eseji tvrdí, a v preložených básňach presvedčivo aj dokazuje, že Krvavé sonety možno čítať nielen ako historický artefakt, ale tiež ako stále pútavú lyrickú skladbu a myšlienkovo hlbokú meditáciu nad hrôzou vojny. Hviezdoslavov hlas v Minahanovom podaní nie je len lokálnym variantom celoeurópskeho fenoménu; je výrazom špecifického pohľadu na svetové dianie básnika, ktorý nebol účastníkom literárnej scény žiadneho z tých veľkých európskych národov, ktoré v polovici roku 1914 s takmer jednohlasným nadšením ospevovali vojnu. Nebolo, samozrejme, vylúčené, že básnici píšuci po anglicky, po nemecky alebo po maďarsky nemohli vymyslieť verše typu:

A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa. Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá: zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd, kde bleskom kmitla hrozná Astarot. (4. sonet)

alebo: Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam! (9. sonet) Ale podmienky roku 1914 tomu neprospeli.

„Náročné“ čítanie

Minahane tieto verše predstavuje predovšetkým anglojazyčným čitateľom, ale je zrejmé, že prostredníctvom svojich prekladov chce podnietiť aj slovenských čitateľov k tomu, aby znova objavili to, o čom toľko počuli, ale čo tak málo na vlastnej koži okúsili. Je síce pravda, že literárna slovenčina sa od Hviezdoslavových čias už posunula inam – a vlastne nikdy nebola presne tam, kde ju Hviezdoslav umiestnil…, ale čo ak tento jazyk ešte nedospel tam, kam sa ho Hviezdoslav snažil posúvať?

Ako Minahane priznáva, Hviezdoslav je notoricky „nezrozumiteľný“. Minahane ho však prekladá nielen do druhého jazyka, ale aj do novej poetiky: do semiotického systému, v ktorom všetky slová sú čitateľom známe, písané podľa štandardného pravopisu a v poradí, ktoré viac-menej zodpovedá syntaxi hovorenej reči. Ide naozaj o pozoruhodný prekladateľský výkon: máme tu zmysel, obrazotvornosť aj rytmus a rým (napriek niektorým zmenám) Hviezdoslavových originálov, ale tak, akoby Hviezdoslav bol zrozumiteľný. Domnievam sa, že nemálo ľudí, ktorých rodná reč je slovenčina, ale ovládajú anglický jazyk, nájde v Minahanovej knihe jazykovo prístupnejší text, než je ten, ktorý vytvoril Hviezdoslav.

Zámerom prekladateľa však nie je prekonať údajne zastaraný originál. Naopak, v úvodnej eseji píše, že je „od veci“ tvrdiť, že Hviezdoslav je príliš náročný: „Vtedy, keď je Hviezdoslav náročný (čo nie je vždy), azda má na to dobré dôvody! Snaží sa predsa nájsť adekvátny jazyk na ‚sopečnú lávu‘ myšlienok o vojne…“. Ale tým, že Minahane podáva Hviezdoslava v menej „náročnej“ podobe, otvára otázku, či námietka o Hviezdoslavovej náročnosti je skutočne „od veci“. Čitatelia oboch verzií (hoci nové vydanie obsahuje len tú anglickú) sa ocitajú pred otázkou: čím by Krvavé sonety boli, keby Hviezdoslav písal ako Minahane? Ako nás môže jednoduchší a jasnejší text osloviť ináč, než text náročný? Čo sa v ňom (ako Minahane sám tvrdí) stráca? Čo vlastne Hviezdoslav svojím jazykom robil?

Proti prúdu nacionalizácie?

Hviezdoslav písal jazykom, ktorý v každodennej reči nikdy neexistoval. V tom však nie je nič výnimočné, nielen preto, že každý literárny text si vytvára vlastný typ jazyka, ale tiež preto, lebo každý novo sa konsolidujúci literárny jazyk vzniká v procese experimentovania. Podmienky experimentu sa však líšia. Sú moderné literárne jazyky, ktoré môžu odkazovať na textovú tradíciu, ktorá nesie vznešený zvuk v moderných očiach – ako to je s modernou češtinou čerpajúcou zo stredovekých kroník a z Kralickej biblie. A sú iné jazyky, ktoré čerpajú predovšetkým z dlho opovrhovanej reči negramotných robotníkov a sedliakov.

Mnohí slovenskí básnici zvolili jednoduché riešenie, že ak čerpajú z reči prostých ľudí, aj ich literárny jazyk by mal byť jednoduchý – zrozumiteľný aj ľuďom, ktorí vysokú literatúru nečítajú. Hviezdoslav však zvolil iné riešenie. Možno pochopil (zrejme skôr intuitívne než teoreticky), že tento jednoduchý prístup bol založený na mylnom chápaní charakteru neliterárnej reči.

V skutočnosti nebolo nič jednoduché na hovorenej slovenčine v dobe, keď Hviezdoslav začal písať. Vedľa seba existovalo a spolu komunikovalo mnoho nárečí a mnoho žánrov – niekedy štýlovo dosť komplexnej – ľudovej slovesnosti. Do toho vnikala aj literárna čeština v podobe českých Biblií čítaných na Slovensku a v podobe modernej češtiny s jej vplyvom na písanú slovenčinu. Hviezdoslav nepísal teda „ľudovo“, ale kombinoval prvky všetkých týchto jazykov, vysokých aj nízkych, centrálnych aj regionálnych, a voľne ich prispôsobil básnickým potrebám nového jazyka, ktorý ešte neexistoval, a nakoniec sa ani nikdy v syntetickej podobe neetabloval ako existujúci.

Je pravdepodobné, že Hviezdoslav bol zrozumiteľnejší pre nevzdelaných dedinčanov pred sto rokmi, ktorí sa kvôli práci pohybovali v rôznych regiónoch a poznali veľa nárečí, než pre dnešných mestských intelektuálov, ktorí poznajú len jednu slovenčinu. Propagátori jednoduchej a zrozumiteľnej slovenčiny totiž úspešne prispeli k zjednodušeniu vtedajšej jazykovej pestrosti v prospech štandardizácie, a tak dláždili cestu budúcim generáciám spisovateľov, ktorí mohli písať aj komplikovanejšie veci, už na báze konsolidovaného spisovného jazyka.

Hviezdoslav písal nielen proti vojnám medzi národmi, ale svojím spôsobom vôbec proti prúdu nacionalizácie jazyka. Ako symbol vysokej literatúry síce prispel ku konsolidácii myšlienky literárnej slovenčiny, ale jeho pisateľská stratégia mu nenašla jasné miesto v eventuálnej konštelácii moderného slovenského čítania.

Je to však takto dané navždy? Vedeli by sme sa ešte naučiť Hviezdoslava čítať? Dokázali by sme rozšíriť svoje jazykové hranice a prijímať neštandardné formy, formy prevzaté z prostého ľudu aj zo starej literatúry a z fantázie tvorivého básnika? Minahanov preklad nám tento proces uľahčí – aspoň v angličtine, Hviezdoslava už môžeme čítať bez priveľkej námahy. Ale zároveň nás láka k originálu, a to zostáva pomerne veľkou výzvou.

<info>Pavol Országh Hviezdoslav: The Bloody Sonnets Do angličtiny preložil John Minahane, ilustroval Dušan Kállay. Literárne informačné centrum, Bratislava 2018

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha #kniha týždňa #Pavol Országh Hviezdoslav #Krvavé sonety