Vychádza dvojjazyčne pod odbornou kuratelou našej poprednej výtvarnej historičky a teoretičky, autorky úvodnej štúdie a bio-bibliografie Dagmar Kudoláni Srnenskej, a jej súčasťou je tiež emotívne silné, a pritom informačne nasýtené svedectvo maliarovej dcéry žijúcej vo Francúzsku Elise Weiner Kral. O tvorivé pretlmočenie textov zo slovenčiny do francúzštiny a naopak sa postarala Dagmar Ondrejková, o pôsobivú grafickú úpravu Juraj Blaško.
Dievčatko na obálke predznačuje, o čom táto vizuálne krásna a bohato dokumentovaná kniha bude. Čistá myseľ / Transparence, čiže priezračnosť, čírosť, sa volá ten obraz, ktorý vznikol okolo roku 1960 – plachý úsmev a zvedavý či spýtavý, celoplošne belasý pohľad, v ktorom zrenica splýva s bielkom a farba očí ladí s farbou pozadia, ako je u nášho maliara pravidlom. Dievčatko a biela plachietka detstva, a kdesi nad nimi tušená uspávanka, tá čičíkavá vlna, a ženská ruka, azda matkina, s čarodejným prsteňom, ozdobeným smaragdom či tyrkysom…
Idyla ako sen, sen ako skutočná krása, snová krása reality. Žeby belasá, pardon, „belavá z helénskeho sveta“ ako v rovnomennej básnickej zbierke Jána Šimonoviča z roku 1969? Tá, čo sa stopovo uchováva v pamäti slovenskej Arkádie, obývanej pastiermi a vrchármi súznejúcimi s prírodou a jej uhrančivým zázračnom, ktoré na nás dýcha z ľudových piesní, tancov, obradov a zvykov, a tiež, ako inak, zo selaniek Jána Hollého aj z lyrizovaných próz našich naturistov, tých vzdialených príbuzných magických realistov z iných končín zemegule? Tá čoraz vzdialenejšia stopa v našom nevedomí, nie iba vryp či zárez, lež aj poláskanie, pohladenie, archetypové gesto tatarkovskej zbojnícko-pastierskej blaženosti?
Vojna a mier, domov a svet
Ale možno sa mýlim, možno tá navonok detská, čistá a dôverčivá tvár na obraze reprodukovanom na obálke monografie je tvárou mladulinkej panny vo vysokom bielom zašpicatenom čepci z čias trubadúrov a truvérov, z ktorého visí zriasený závoj a ktorý sa volá po francúzsky „hennin“, a jej je aj ruka s čarovným zelenomodrým kameňom?
Arkádia Imra Weinera-Kráľa nie je totiž výlučne vejárom slovenských scenérií, stretajú sa v nej aj rieka, aj more, oko dediny a veľkomestská anonymita, slovenské madony aj parížske modelky, a učupené drevenice či prosté dedinské kostolíky v nej susedia – neraz na jednom obraze – s gotickými katedrálami a so stredovekými hradmi či so starobylými mestečkami…
Konfrontácia domova a „sveta“ v podobe „la douce France“, teda „sladkého“, rozumej ľúbezného Francúzska, v ktorých považskobystrický rodák pocitovo aj citovo, myšlienkovo a duchovne kotvil, je však aj konfrontáciou čias mieru a čias vojny. Predovšetkým vojny druhej a svetovej, keď maliar žil a pracoval v Paríži, vzápätí vojny studenej, ktorú po vyhostení z Francúzska v roku 1950, rozumej po odvete Francúzov za vypovedanie ich diplomatov z Československa po komunistickom prevrate, Weiner-Kráľ zažíval doma, násilne odlúčený od svojej parížskej lásky Marcelle Argentin a ich dcéry Elise. (S Marcelle ako aj s jej budúcim manželom, francúzskym sochárom a dekoratérom Andrém Selmersheimom, otcom dvoch Elisiných starších nevlastných bratov, sa zoznámil ešte v roku 1924, keď všetci traja študovali na parížskej Akadémii Colarossi.)
Ku skúsenostiam z okupovaného Francúzska a protifašistického odboja, ako aj k hrôzam holokaustu, ktorému padli za obeť členovia maliarovej rodiny, sa pridáva povojnové rozčesnutie Európy na dva nepriateľské „tábory“ – ilúzie európskeho ľavicového intelektuála a umelca o spravodlivejšom svete, zrodené v eufórii krátkeho medzivojnového obdobia, sa trieštia o železnú oponu, svet vybájený o svet žitý, sen o skutočnosť. Už nie dvojdomosť či oscilácia medzi dvoma pólmi, lež nútený balans na ostrí noža. Balans na ostrí aj ku koncu maliarovho života, keď mu po krátkom výdychu v šesťdesiatych rokoch nedovoľujú za komunistickej normalizácie vystavovať a odsúvajú jeho diela do tmy depozitov.
Metafora odlúčenia
V prvej monografii nazvanej jednoducho Imro Weiner-Kráľ, ktorá vyšla v roku 2001 k maliarovej storočnici takisto vo vydavateľstve Petrus a takisto pod odbornou kuratelou Dagmar Srnenskej, nájdeme skvelú esej Almy Mǖnzovej, vystihujúcu Weinera-Kráľa ako človeka aj ako umelca v toku čias a vtipne nazvanú Ars pro toto (latinské ars, umenie, tu nahradilo lat. pars, časť) s podtitulom Po stopách spomienok. Známa prekladateľka a publicistka, dlhoročná maliarova priateľka a múza v nej pútavo objasňuje mnohé umelcove životné a tvorivé peripetie, o ktorých už v druhej, novej monografii niet zmienky ani v úvodných textoch, ani v záverečnom životopisnom prehľade, čo je tak trochu na škodu veci, keďže od vydania prvej monografie uplynulo sedemnásť rokov.
Ide predovšetkým o maliarovo sociálne a rodinné zázemie a o jeho vzťah s Irenou Blǖhovou (1904 – 1991), takisto rodáčkou z Považskej Bystrice a „významnou reprezentantkou sociálne orientovanej reportáže a dokumentárnej fotografickej tvorby v stredoeurópskom kontexte“ (Václav Macek v monografii Irena Blǖhová, 1991). Obidvoch spájalo tvorivé zanietenie, vášeň pre prírodu a šport, ako aj podľa A. Münzovej „spoločné intenzívne prežívanie domova, ľudovej kultúry a ľudského spoločenstva“.
Napokon tu boli sympatie ku „kozmopolitnej ideológii komunizmu, v ktorej inteligencia zo židovského prostredia videla cestu k zamedzeniu nacionálnych nedorozumení a k zblíženiu ľudstva“ (Dušan Škvarna vo vyššie uvedenej monografii I. B.), i keď Weiner-Kráľ sa na rozdiel od svojej bývalej priateľky, neskôr manželky, nikdy nestal členom komunistickej strany.
V novej monografii je pendantom Münzovej eseje nanajvýš cenný spomienkový text maliarovej dcéry Elise Weiner Kral (1947). Pod výstižným názvom Asambláž / Assemblage sa nám francúzska detská psychologička bez akéhokoľvek pátosu, nie však bez bolesti zveruje, aké to bolo prežívať rané detstvo bez otca, a vykresľuje prvé stretnutia desaťročnej Parížanky s druhou otčinou a postupné zbližovanie otca a dcéry.
Prerušovaný príbeh, ktorý nám vydavateľ Peter Chalupa sčasti odkryl už dvojjazyčným vydaním piatich zväzkov maliarových-rozprávačových Rozprávok pre Elise (2017) a ktorý teraz spoznávame z druhej strany očami dieťaťa, dievčaťa a mladej ženy – jeden z mnohých príbehov v danej dobe a na danom kontinente, otvorené a úprimné svedectvo o tom, ako veľká história ľudstva zasahuje do malej histórie jednotlivca a ovplyvňuje ľudské životy.
„Hranica – tá reálna hranica, ktorá stála medzi nami, medzi otcom a mnou, hranica preorávaná medzi dvojitým plotom z ostnatého drôtu a strážnymi vežami, aké bolo vidieť pozdĺž Dunaja v okolí Bratislavy, taká hranica už neexistuje. Poznačila však moje detstvo a môj život hlbokou reznou ranou ako materializovanou metaforou odlúčenia. Nech som bola na ktorejkoľvek strane tejto hranice, tá druhá strana mi chýbala. Vo Francúzsku som snívala o Slovensku, na Slovensku mi bolo smutno za Francúzskom. V tomto sme si, môj otec a ja, podobní.“ Toľko Elise Weiner Kral v júni 2018.
Ten, kto sa nevzdáva
Ale príbeh výtvarného mága a európobežníka, ktorý proti svojej vôli uviazol v rodnom, ibaže už „červenom“ Československu, je aj príbehom toho, kto sa nevzdáva. Toho, kto ostáva verný ceste, na akú sa vydal ešte v prvej tretine minulého storočia, poučený európskymi avantgardami vďaka štúdiám v Prahe, Düsseldorfe, Berlíne či na Bauhause v Dessau a – ako inak – v Paríži.
Zužitkuje z nich však len to, čo bytostne vyhovuje jeho naturelu, jeho cíteniu, jeho hľadaniu – krásy, tajomstva, života v živote. „Lyrik a rebel“ (A. Münzová), ktorý svoje obrazy stavia, ako sám uvádza vo Výbere zo spomienok v druhej monografii, „na troch princípoch, tvoriacich trojuholník. Sú to myšlienka, cit a technika“, patrí u nás k prvolezcom surrealizmu a jeho spoločná výstava s moravským rodákom Františkom Malým v bratislavskej Umeleckej besede v roku 1936 sa pokladá za prvú surrealistickú výstavu na Slovensku.
Vzhľadom na tieto časové súradnice teoretička Dagmar Srnenská pasuje Weinera-Kráľa v prvej monografii za „jediného skutočného predstaviteľa surrealizmu“ v našom výtvarnom umení. V druhej monografii – jej názov Medzi snom a skutočnosťou je očividným, no explicitne neobjasneným odkazom na jeden zo zborníkov slovenského nadrealizmu zo štyridsiatych rokov minulého storočia, nazvaný presne ako teoretičkina úvodná štúdia Sen a skutočnosť / Rêve et réalité – zdôrazňuje, že Weiner-Kráľ surrealizmus neprijal v úplnosti. Maliar mal aj podľa vlastného priznania (pozri stať O slovenskom surrealizme z roku 1970, pripojenú k monografii) výhrady najmä k „doktrinárstvu“ tohto hnutia či k „predpisovaniu receptov“ (fakt je, že Andrého Bretona niektoré jeho najmä básnické ovečky prezývali „pápežom surrealizmu“), ale aj k nedostatku „radostnosti“ („môj špeciálny surrealizmus, ktorý sa zdráha byť pesimistickým…“). Navyše nebol imúnny ani voči iným modernistickým a avantgardným smerom, kubizmu, expresionizmu, abstrakcionizmu a i., čo však neznamená, ako upozorňuje Srnenská, že bol eklektik.
Sám Weiner-Kráľ hovorí o svojom „realizme“, respektíve o surrealizme ako o zdroji mystickosti, karikatúrnosti a realizmu s ironickými a sebakritickými prvkami, a uznáva, že „nebyť surrealizmu, isté výrazové slobody by sa neboli nikdy zrodili“. Osvetľuje tým nielen vlastný vývin, ale v istom zmysle aj vývinové peripetie súdobého slovenského umenia. Inak povedané, poučenie surrealizmom a inými hnutiami a smermi posilnilo Weinera-Kráľa a niektorých ďalších slovenských umelcov v odhodlaní rozrušovať zaužívané predstavy o svete a odkrývať iné dimenzie skutočnosti, skúmať iné virtuality…
Tak ako v prípade Ester Šimerovej, ktorá sa však po štúdiách v Paríži (o. i. na Académie d’Art moderne u Fernanda Légéra) dobrovoľne vracia domov, či v prípade ďalších umelcov so slovenskými alebo aj so slovenskými koreňmi, ktorí vo Francúzsku zakotvia, ako popredný predstaviteľ Ecole de Paris, maliar Sergej Šaršún alias Serge Charchoune, po otcovi Slovák, či fotograf František Kollár alias François Kollar, tvorca novátorských kompozícií, nadchýnajúci sa krásou priemyselných a technických objektov, aj v prípade Imra Weinera-Kráľa nájde naša deravá kultúrna pamäť a chabé kultúrne sebavedomie dostatok podnetov a záchytných bodov pri mapovaní slovenských a európskych myšlienkových a estetických prepojení.
Monografia tejto obdivuhodnej umeleckej a ľudskej osobnosti teda nabáda k hlbšej reflexii na viac-menej boľavú tému, akou je „slovenská svetovosť“, a zároveň pripomína jednu z drám a tráum, ktorej dôsledky nesieme v znovuzjednotenej Európe dodnes – to, že prirodzenú európsku duchovnú a kultúrnu kontinuitu drasticky narušili či dokonca popretŕhali dva totalitné režimy.
Harmonia mundi
Po nútenom návrate do vlasti žil „mimoriadne skromne“, spomína jeden z maliarových bratislavských priateľov a obdivovateľov MUDr. Pavel Breier v knihe Odkrývanie duší (2000). „Pripadal mi medzi tými svojimi obrazmi, ale aj ostatnými vecami vo svojom príbytku ako pustovník. Pustovník celkom oddaný láske k umeniu.“ Do konca života vybrusuje Weiner-Kráľ v bratislavskom ateliéri na Záhradníckej svoj maliarsky rukopis a rozvíja tiež grotesknú, ba fantazmagorickú polohu svojej tvorby. Nielen zmyslové opojenie krásou a tajomnom panien zázračníc či zázračnej panenskej prírody, pred ktorou sa skláňa s františkánskou pokorou, nielen lahodný súzvuk, lež aj škrípavá disharmónia sveta, rany spôsobované v mene rasovej čistoty, sociálnej rovnosti či spoločenského pokroku, vymazávanie historickej pamäti a odstraňovanie nežiaducich ľudí aj nežiaduceho kultúrneho dedičstva – Bratislava a jej Židovská ulica s obyvateľmi, ktorí sa plní úzkosti taja v prítmí, Bratislava a nemilosrdné rúcanie stredovekého Podhradia, ktoré kontrapunkticky nadľahčuje chagallovský párik, vznášajúci sa v objatí nad Hradom a nad Dunajom…
Skaza vecí a skaza ľudí v časoch vojnových i povojnových a skryté individuálne tragédie, dedinské i mestské obloky a za nimi tváre osamelých, obloky bezútešnosti, obloky prázdnoty, kde útechou a plnosťou je iba rastlina vo váze či v črepníku. Kvet, kvety, kvietky, púčiky a rozkvitnuté halúzky, kvety a nebo, kvety a vrchy, kvety a žena, kvety a ruky… Kvety ešte aj v ruke tej, ktorá má na predlaktí vytetované šesťciferné číslo a tvár v zajatí spomienky zahalenú bielym rúškom…
Áno, maliar vie aj nám to ukazuje, maliarstvo je davinciovská „videná poézia“, a krása je tu, na dosah, pred nami, ale aj v nás – napriek všetkému. Harmonia mundi. Neha a senzualita dýchajú z reprodukovaných olejov, pastelov, grafík, kresieb či akvarelov, ktoré sú v ťažiskovej obrazovej časti monografie usporiadané do deviatich tematických okruhov a uvádzané umelcovými slovami – triezvym sebahodnotením, položartovným vyznaním či reminiscenciou… Slovami raz presne vystihujúcimi, inokedy len navodzujúcimi spojivá medzi knižne sprístupnenými artefaktmi, ktoré fascinujú aj prekvapujú, občas tiež vyjavujú príbuznosť s Magrittom, Dalím či De Chiricom, a zároveň sa profilujú samostatne v úzkej spätosti s nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie – so Slovenskom.
Oproti prvej monografii tak objavujeme ďalšie súvislosti, ďalšie reťazenia, ďalšie polohy a podoby maliarovho videnia a vedenia. Simultánne zachytené výjavy a predstavy splývajú v jeden jediný „okamih“ obrazu, ktorý trvá večne: tváre, portréty blízkych ľudí a tiež niektoré skvelé autoportréty, obliny tela a krajiny, zábery z mestskej civilizácie a prírodné scenérie v žiarivých a vzdušne ľahkých, viac-menej ustálených farebných škálach, tu i tam podčiarkovaných ťažkými čiernymi a hnedými tónmi, sa nikdy nevnucujú, nie sú ani agresívne, ani obsesívne, len sa ponúkajú vnímavému oku a srdcu, pričom ostávajú uzavreté do svojho tajomstva – ako každé autentické umenie sú totiž zhmotneným tušením a otvorenou cestou. Len na ňu vykročiť. Vďaka buď tým, čo vidia – a videné nám vedia sprítomniť.
Ján Šimonovič: Belavá labuť z helénskeho sveta
K oblakom letí, vlnením pripomína občasné daktylské sťahovanie nesmiernych tieňov po južných pahorkoch ako nadvihovanie skríň, a potom zvýraznené zaliatie krajiny jagavým zeleným hájom… A v riedkej veternej sieti zápasí so slnkom, ktoré chvíľku ho ako čierneho hádže po ďalekej bielej skale, ale už na jej kraji vták sa strasie, poskladá, ladne sa kĺže ďaleko od mesta, ktoré sa stále zosýpa do svojej hŕby kamenného lístia. (In: zbierka Belavá z helénskeho sveta, r. 1969)
Dušan Dušek: Maliar, ktorý maľoval aj slovami
V diele Imra Weinera-Kráľa sa každý, aj ten najmenší detail mení na krásu, pričom na niektorých plátnach sa z neho stáva priamo spisovateľ. Napríklad obraz Hasiči je pre mňa poviedka s príbehom o nie celkom vydarenej posviacke striekačky, ako znie druhý názov tohto diela. Tie krásne detaily sa uňho nachádzajú takmer všade.
Teoretik Marian Váross to vyjadril vetou: „Jednoduché veci sú hlavní hrdinovia jeho obrazov.“ Môže to byť oblak v okne domu, možno odchádzajúci sen jeho obyvateľov, srdce v diaľke na obraze pltníka, zemiaky hladných ľudí, bicykel s matkou a dieťaťom, bodkovaný hrnček na mlieko: každý takýto „obyčajný“ detail je kontrapunktom k čomusi oveľa väčšiemu, napríklad hrnček k povodni, ktorá je hlavným námetom obrazu, ničivá sila má pri drobnosti oveľa väčší emocionálny účinok. Dcéra maliara pani Elise Weiner Kral vo svojom texte o otcovi v knihe okrem iného hovorí: „Otec, ako si naňho spomínam, bol veľký milovník prírody a krásy, pozorný k blízkym, tajomný a mierumilovný.“
Mierumilovnosť a zároveň tajomstvo vyžaruje najmä z jeho aktov, kde dojímavá čistota línií ženských tiel, ich snová krása, plná jasu a svetla života je potvrdením maliarovho výroku, že „krása existuje skrz človeka“. Dagmar Kudoláni Srnenská to precízne doplňuje a rozširuje vo výstižnej vete: „V zachytených realistických aktoch, poetických a tajomných levitujúcich milencov, v zobrazení hôr, vrchov, riek, vodných zátok, francúzskych katedrál a slovenských dreveníc, vytváral v obrazovom priestore maliarskych diel novú skutočnosť a premietal tam svoj sen.“
Od slova sen je len kúsok k slovu surrealizmus. V knihe je krátka esej Imra Weinera-Kráľa, ktorý sa úprimne zamýšľa nad vlastnou prácou, pričom jeho teoretické vety, reflexie a úvahy sú v jeho tvorbe zhmotnené do mnohých výnimočných obrazov: „Hľadal som. Vyhlásil som si raz pravidlo: dominanta je belasá. Celé Slovensko má základnú farbu modrú. Vedel som, že impresionisti zakladali tiež na nej isté pravidelnosti a zákonitosti. Na tom nič nie je. Práve v tej modrej sa ukázala prvá zložitosť. Tých belasých farieb je fúra. Na jednu sa dá povedať, že je sladká, neviem síce prečo, ale skutočne je sladká, ako zas isté harmónie hudobné… Keď sa búrka zafarbila do indiga, stačila kobaltová sukňa sedliačky, aby sa rovnováha prehodila na stránku pastorálnej symfónie: kypela z nej radosť zo života.“ Tento úryvok mi len potvrdzuje úvodnú domnienku, že Imro Weiner-Kráľ nebol len maliar, ktorý pri maľovaní studne vedel šmolkovou a čiernou farbou vyčariť valčík línií, pričom formy a tvary sa mu trblietali ako tóny rytmickej hudby – bol aj spisovateľ, ktorý slovami maľoval.
Sladká modrá farba nás spája aj s Francúzskom, krajinou kultúry a umenia, kde Imro Weiner-Kráľ roky žil a kde namaľoval mnohé obrazy, prítomné aj v tejto knihe. Je to kráľovská kniha maliara Kráľa – a právom jej patrí kráľovská korunka. Keď nakuknete pod jej obálku alebo otvoríte jej prvý list, nájdete ju tam – a potešíte sa, lebo tam patrí. A to potešenie prejde do radosti, že Slovensko je s Francúzskom dôverne spojené práve cez osobu a dielo takého výnimočného maliara a umelca, akým bol a je Imro Weiner-Kráľ. (Krátené)
Príhovor zaznel na uvedení knihy vydavateľstva Petrus Imro Weiner-Kráľ: Medzi snom a skutočnosťou – Entre Rêve et Réalitévo Francúzskom inštitúte v Bratislave 16. apríla.
