Kniha týždňa: Človek v dejinách

06.07.2019 16:00

Ľudská pamäť nie je veľmi spoľahlivý archív. Strácajú sa odtiaľ uložené materiály a s pribúdajúcim časom toho mizne stále viac.

Historici sa usilujú tento jej nedostatok nahradiť hľadaním v iných archívoch, ale dokumenty, ktoré tam nájdu, nikdy celkom nenahradia celkové vnímanie historickej reality, ako sa ukladá do ľudskej pamäti. Sú tam individuálne zážitky, ale tie často zaznamenajú atmosféru doby výstižnejšie ako zdanlivo objektívne zovšeobecnenie historikov.

Keď som natrafil na údaj o tom, že Adam Bžoch napísal knihu Človek v dejinách, s podtitulom Johan Huizinga a humanitné vedy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Európa na sklonku minulého roka, spomenul som si na príjemné prekvapenie, keď sa mi v roku 1971 dostala do rúk kniha Homo ludens z vydavateľstva Mladá fronta, ktorú napísal Johan Huizinga.

Ako človek v dejinách som si jasne uvedomoval, že u nás už nastala doba, keď sa podobné knihy nebudú môcť vydávať a v tomto prípade zrejme išlo len o pozostatok z edičných plánov, ktoré sa pripravovali ešte v dobe, keď sme sa na chvíľu otvorili svetu a jeho myšlienkam. Dočítať sa v časoch tzv. normalizácie, keď sa súťaživosť ľudí musela sústrediť iba na to, aby sa čo najlepšie plnili plány, že súťaženie môže byť aj hra a človek sa hre v rôznych podobách odjakživa hojne venoval, pôsobilo ako neuveriteľná, ale veľmi osviežujúca informácia. Huizinga vracal človeka do dejín aj s jeho subjektívnym, zmyslovým vnímaním sveta, ktorý ho obklopuje. Potom sa naň povinne zabudlo a aj hry nám organizoval niekto iný.

Vedel som, že keď sa teraz po rokoch chcem dozvedieť, kto bol Huizinga a čím prispel do kultúrnych dejín Európy a sveta, na Adama Bžocha sa môžem spoľahnúť. Človek v dejinách nám ponúka podrobný, plasticky, fundovaný a zdokumentovaný obraz tejto výraznej osobnosti z konca 19. a prvej polovice 20. storočia. Pre mňa, podobne ako asi pre väčšiu časť slovenskej kultúrnej verejnosti, bol Huizinga autorom Jesene stredoveku a Homo ludens, jeho dvoch najznámejších diel, ktoré v slovenčine vyšli v roku 1990. Vydanie tejto knihy pripomína okolnosti, vďaka ktorým sa voľakedy objavil Homo ludens v roku 1971, ibaže v opačnom poradí. Teraz sa vydanie pripravovalo na konci obdobia, ktoré jeho myšlienkam veľmi neprialo, aby vyšlo v čase, keď sa už mohli voľne šíriť.

O "historickej senzácii“

Huizinga je však autorom mnohých ďalších významných príspevkov z oblasti dejín, umenia, kultúry, filozofie, sociológie, lingvistiky a bol aktívnym účastníkom intelektuálnych diskusií svojej doby. Už prvá kapitola Bžochovej knihy, nazvaná Klasik, ktorá je venovaná šíreniu jeho myšlienok po druhej svetovej vojne, keď sa už publikovali nielen jeho knihy, ale aj knihy o ňom, ukazuje, že tento autor, ktorý vyšiel z 19. storočia, má čo povedať aj 21. storočiu.

Vo svojom prístupe ku skúmaniu dejín sa vydeľuje z vtedajšieho pozitivistického prúdu skúmania minulosti s jej princípom nestrannosti a zdôrazňuje dôležitosť subjektívneho precítenia atmosféry skúmaného historického obdobia, trebárs prostredníctvom vnímania umeleckého obrazu. Svoju nástupnú profesorskú prednášku Huizinga nazval Estetický prvok historických predstáv.

Bžoch pripomína, že nedostatočné definovanie výrazov ako estetický prvok, obraz, či „senzácia“, ktorá by mala označovať básnikov prístup k vonkajšej skutočnosti, sťažuje ich pojmové uchopenie. Podľa Bžocha by sme o „senzácii“ azda mohli povedať „že je to slovne zachytený vnem, v ktorom je implicitne obsiahnuté už aj básnikovo dojatie z vnímaného predmetu alebo situácie“. Podobne obsahom „historickej senzácie“, ďalšieho Huizingovho slovného spojenia je zmyslové precítenie minulosti, ktoré môže mať epifanický charakter a pohybuje sa na časovej osi od „opitosti okamihom“ po kontempláciu skúseného pozorovateľa.

Hlavnou tézou Jesene stredoveku je tvrdenie, že severoeurópske umenie 14. a 15. storočia je svedectvom žiarivého úpadku stredoveku, nie predzvesťou nastupujúcej renesancie. Bžoch upozorňuje, ako autor kladie dôraz na priamy zmyslový kontakt historika s dávnou minulosťou, opiera sa skôr o výtvarné umenie ako o písané slovo. Ide mu o postavenie človeka v dejinách, „človeka nie ako politického aktéra, ale ako bytosti, ktorá je súčasťou svojej doby a túto dobu ľudsky prežíva, vníma, preciťuje a utvára“.

O Chvále bláznivosti

Huizinga sa k niektorým témam pravidelne vracal počas celej svojej bádateľskej činnosti. Jednou z takých tém bola aj hra, prítomnosť prvku hry a hravosti v ľudskej kultúre. Bžoch konštatuje, že už „v Jeseni stredoveku sa stáva jedným z ústredných myšlienkových motívov hra ako predstieranie a fikcia, nahrádzajúca triezvu skutočnosť“. „Huizinga sa pýta, nakoľko môžeme hľadať za najrôznejšími prejavmi ľudskej kultúry hru.“

Do ludickej línie dejín zapadá aj Chvála bláznivosti jeho krajana Erasma Rotterdamského. Huizinga napísal jeho životopis a videl v Erasmovi predovšetkým európskeho humanistu a veľkého Holanďana. Neubránil sa pokušeniu spropagovať cez osobu tohto filozofického kozmopolitu aj miestnu „batávsku“, sedliacku mentalitu, opierajúcu sa o zdravý rozum, ako ju opisoval autor Chvály bláznivosti.

Geografickým priestorom pre vnútorný vývoj Huizingových názorov a konfrontáciu s myslením súčasníkov bolo Nizozemsko a jeho susedia, Nemecko a Francúzsko. Dvadsiate storočie však už za jeho života smerovalo ku globalizácii, bolo čoraz jasnejšie, že svet tvorí jeden celok a dianie na iných svetadieloch ovplyvňuje aj Európu. Keď sa Amerika zapojila do prvej svetovej vojny, Huizinga si uvedomil, že túto krajinu treba poznať lepšie a už v roku 1918 napísal knižku Človek a dav v Amerike. Štyri eseje o moderných dejinách civilizácie. Ide o iný typ dejepisectva ako v Jeseni stredoveku. „Sú to dejiny modernej na techniku a organizáciu zameranej civilizácie – dejiny kolonizácie, dobývania prírody, vzťahov medzi priemyslom a civilizáciou, inšpirované historickým materializmom.“

Ameriku poznal len z prác svojich kolegov historikov, no v roku 1926 sa prostredníctvom Rockefellerovej nadácie dostal na dva mesiace do Spojených štátov a pri svojej druhej knihe o USA, Amerika ako žije a myslí, ktorú vydal v roku 1927, sa mohol oprieť aj o vlastnú skúsenosť so severoamerickou spoločnosťou. Obdivoval na Američanoch ich vitalitu a optimizmus, zmysel pre organizáciu a praktickosť, no zároveň videl javy ako mechanizácia kultúry, štandardizácia, extrovertnosť kultúrnych prejavov, uprednostňovanie sloganov a reklamy.

Za veľa práce a málo peňazí

V porovnaní so svetovým ohlasom jeho diela a osobnosti je u nás Huizinga málo známy. Po roku 1990 sa situácia začala meniť. Okrem spomínaných dvoch najznámejších diel v roku 2002 vyšla Kultúra a kríza, v roku 2011 Kultúra Nizozemska v 17. storočí a v roku 2016 Kultúrno­historické ese­je.

Bžochova kniha Človek v dejinách patrí do odbornej literatúry, no zaslúži si pozornosť, aká sa venuje beletrii alebo populárnovedeckým publikáciám, lebo nám veľa povie nielen o „živote a diele“ významného vedca a humanistu, ale aj o tom, ako svoju krajinu a svet minulosti i prítomnosti vníma nizozemská spoločnosť, o ktorej my vieme len o málo viac, ako ona vie o nás.

Huizinga napísal aj článok Sprostredkovateľské postavenie Nizozemska medzi západnou a strednou Európou, no stredná Európa sa pre neho končila v Nemecku, preto medzi stredoeurópskymi exulantmi, ktorí v 17. storočí prišli na územie Nizozemska, Komenského nespomenul. Nás len obohatí, keď západná Európa pre nás nebude len Anglicko a Francúzsko, ale aj Nizozemsko.

Zmienku si zaslúži aj vydavateľ, ktorý prispel tomu, že takáto kniha uzrela svetlo sveta. Európa patrí medzi vydavateľstvá (ja si spomínam napríklad na Anapress, ktoré uverejňovalo, a asi aj uverejňuje príspevky z vedeckých konferencií Filozofickej fakulty UK, keď jej na to chýbali peniaze), kde jeden alebo dvaja ľudia za veľa práce a málo peňazí umožňujú kultúrnemu publiku čítať hodnotné knihy, na ktorých sa nezarába, ale obohacujú myslenie a kultúru spoločenstva, v ktorom žijú.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Adam Bžoch
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku