Rastarika: Príbeh inšpirovaný námetom strateného novinára Paľa Rýpala

11.07.2019 06:00

Rastarika nie je sci-fi, ani fantasy. Je to skôr satira plná humoru a absurdít, ktorá mieri na spoločenské pomery na Slovensku. A tak trochu aj spomienka na zmiznutého Paľa Rýpala.

Daniel Forgács - Rastarika
Daniel Forgács - Rastarika Autor: IKAR

Príbeh sa začína tým, ako rastarický prezident stavil 20-tisíc dolárov na hokejový zápas Slovenska s Maďarskom. A začína sa rozvíjať šialený dej, plný prekvapivých a humorných scén… Novinár Daniel Forgács románom Rastarika rozohráva nevážny seriál absurdít, konšpirácií, povedomých právd i poloprávd a krkolomných dejov, v ktorom každý každého spoznáva, ale nikto sa k nikomu nepriznáva.

Čo má stredoeurópske Slovensko spoločné s ostrovnou krajinou kdesi v Karibiku? Novinár Forgács to spoločné našiel v neumelom spojení moci a politiky, v bujnejúcich rudimentoch prízemného paternalimu, deformáciách prirodzenosti vo vládnutí a vo verejnom ohlupovaní, v spoločenskej atmosfére i osobných postojoch mladých či starých ľudí, ktorí sa kedysi volali občanmi. Vyzerá to tak, že všetci sme hodní jeho humoru, i keď svoju polofantastickú knihu napísal, aby uctil pamiatku záhadne zmiznutého novinára Pavla Rýpala, pretože ten by na niečo také zrejme nemal nervy.

„Pútavý, dynamický, vtipný Forgácsov štýl zaručuje, že knihu prečítate rýchlo, pozastavíte sa len kde-tu pri predstave, koho mal tou či tým na mysli,“ dodáva Jozef Banáš.

Prvým impulzom ku knihe bol Forgácsov rozhovor s Paľom Rýpalom pred 12 rokmi, keď ho prehováral, aby sa s ním pustil do projektu Rastarika. Mal to byť projekt rozhlasového pásma. „Paľo mal napísaný námet, fiktívny ostrov v Karibiku, ktorý sa volá Rastarika, ktorý má z rôznych záhadných dôvodov vynikajúce vzťahy so Slovenskom,“ spomína si Daniel Forgásc. „Zaujalo ma to, pustil som sa do toho, myslím, že moje veci sa Paľovi páčili, len sa nám ho nepodarilo vtedy predať.“

Autorom nezvyčajnej obálky je Martin Krajč, ktorý na ňu umiestnil slepého prezidenta Rastariky, ako stojí nad svojím sídlom a v pozadí má hodiny.

Prečítajte si úryvok z novinky Rastarika:

Šialená stávka a maďarský hokej

Na nekonečné piesočnaté pláže Rastariky, ostrova v strede slnečného Karibiku, sa začal spúšťať rýchly karamelový súmrak. Nad ťažnými ropnými vežami, diamantovými baňami i lomami na zlato v sekunde zavládla tma. Krajina, ktorá v jedinej sekunde mohla z ktoréhokoľvek svojho obyvateľa spraviť milionára, sa pomaly ukladala na spánok.

Ostrov spal, ale nie jeho slepý prezident. Hlava štátu a pravdepodobne najmúdrejší mozog Rastariky Julio Goméz Rastarovich šípil, že v jeho mocnárstve voľačo nesedí. Chytal ho zvláštny nepokoj. Keby však tušil, aká sieť intríg sa práve zaťahuje nad ním a jeho svetom, jeho znepokojenie by sa premenilo na skutočnú paniku.

Slepý prezident nepotreboval zapínať elektrické svetlá, aj keď miestnosť už takmer pohltilo šero. Sedel v Oválnej pracovni rastarického Bieleho domu, ktorý dal postaviť jeden z jeho predchodcov, diktátor a šialený paranoik. Okrem imitácie sídla amerického prezidenta si podľa egyptského vzoru dal v hlavnom meste Rastariky postaviť aj pyramídu, v ktorej túžil po smrti nekonečné veky odpočívať, oslavovaný svojím ľudom. Po krátkom a krutom prevrate však ľud jeho telo hodil ešte zaživa rybám a v pyramíde bola aktuálne reštaurácia, kde elita karibskej krajiny kula svoje obchodné plány.

Rastarovich, prvý, a preto logicky aj najvýznamnejší demokratický prezident Rastariky, sa narodil ako Julio Goméz Starovič. Priezvisko zdedil po dávnych slovenských predkoch. Počas revolúcie si však vybral efektne znejúcu prezývku pripomínajúcu názov jeho domoviny a tú potom celý zvyšok politickej kariéry používal ako oficiálne meno.

Stáročnou hrou osudu, ktorý rád píše na prvý pohľad šialené príbehy, mala stredoamerická Rastarika nadštandardné vzťahy so stredoeurópskou Slovenskou republikou. Vyplývali zo spoločnej histórie. A možno aj z toho, že tieto dva štáty si v geopolitickom priestore nijako nekonkurovali, ale naopak – mali si čo ponúknuť tak na úrovni bežných občanov, ako aj elít biznisu a politiky. Vznikol tak zvláštny, nežný a symbiotický vzťah, porovnateľný len so vzťahmi, aké má Slovensko s Českou republikou. Na rozdiel od Slovenska Rastarika nemala to šťastie žiť v súštátí dvoch spriatelených krajín. Bola na to príliš bohatá a všetci susedia na ňu pozerali žiarlivým okom.

Prezident Rastariky je vždy sám

Ako raz poznamenal jeden z najväčších dobrodruhov slovenskej politiky, ktorý na ceste k výšinám pomohol mnohým kamarátom a na ceste dolu ho všetci zradili a on zradil ich, politická kariéra sa podobá Tour de France. Kým sa prepracovávaš dopredu, spolupracuje s tebou celý tím. Keď sa dostaneš blízko špičky, krok s tebou už držia len jeden-dvaja spriaznení pretekári. No keď si prvý, zostaneš vždy sám ako prst.

Práve na tieto slová myslel Rastarovich, keď sedel vo svojej temnej pracovni, z ktorej nič nevidel. Vnímal zvuky vetra za otvoreným oknom a vŕzganie parkiet vo vedľajšej miestnosti, po ktorej sa nervózne prechádzal jeho sekretár Juanito Mojito. Vedel, na čom je postavená autorita prezidenta Rastariky. A hoci toho veľa nevedel, neomylne vedel, že šéf má problém.

To, že práve prehral 20 000 amerických dolárov v stávke, by samo osebe problém byť nemusel. Bol už štvrté volebné obdobie prezidentom krajiny a z jej ekonomiky vytuneloval toľko, čo by za normálnych okolností jeho potomkovia neminuli ani za sedem pokolení. Okrem toho volebný systém tejto karibskej krajiny nezakazoval úradujúcemu prezidentovi kandidovať na tento post opakovane, takže teoreticky mohol v tejto pozícii zotrvať do konca života.

Problém bol, že on vyhrával vždy.

Ešte nikdy v ničom neprehral. A ak aj prehral, občania jeho krajiny o tom nevedeli alebo boli presvedčení, že v skutočnosti išlo o prezidentovo víťazstvo. A už vôbec nepotreboval prehry vo vzťahu k Slovensku.

Pred rokmi ho oficiálne navštívil novozvolený predseda slovenskej vlády Vladimír v príšerne krátkych nohaviciach, z ktorých mu trčali členky obtiahnuté otrasnými bielymi ponožkami. Bol však šialene dobre informovaný a Rastarovichovi rovno navrhol spoluprácu.

Spolupráca so Slovenskom fungovala dlho, ale – ako sa zakrátko ukázalo – možno nemala trvať večne…

Dios mío, kto potrebuje, aby som sa takto hanebne vykúpal v debilnej stávke na hokejový zápas? Ako to, že mi nikto nič nenaznačil? Alebo naznačil? nervózne špekuloval Rastarovich.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#pavol rýpal #knižná novinka #Ikar
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk