Maroš Bančej sa narodil 4. septembra 1960 v Michalovciach. Po maturite na Gymnáziu Pavla Horova v Michalovciach študoval v rokoch 1979 – 1984 na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Po skončení štúdia pracoval v Bratislave ako murár – lešenár, neskôr v rokoch 1984 1985 ako výskumný pracovník vo Výskumnom ústave káblov a izolantov a v rokoch 1986 1987 bol robotníkom a bezpečnostným technikom v Slovnafte. Rok pôsobil aj ako učiteľ v Sládkovičove.
Redaktorom Dotykov, známeho časopisu pre mladých literátov, sa stal v roku 1990, v ktorom neskôr zastával aj post šéfredaktora. V Dotykoch pôsobil takmer desať rokov a mal výrazný podiel na jeho tematickej a obsahovej orientácii.
V rokoch 1994 1997 vykonával aj funkciu šéfredaktora vydavateľstva ARS LITERA. Na televíznej relácii 900 sekúnd o knihách sa autorsky podieľal v rokoch 1993 – 1997.
Do Slovenského rozhlasu nastúpil v roku 1999 a od roku 2003 bol šéfredaktorom jeho kultúrneho okruhu Rádia Devín. Z postu šéfredaktora Devína odišiel v roku 2005 a potom pracoval v Národnom osvetovom centre.
„Maroš Bančej bol mimoriadne senzitívny, kreatívny a inšpiratívny básnik a umelec. Raz mi povedal: Cítim sa ako archeológ. Celý život hľadám, odkrývam a objavujem vo vrstvách sveta zrnká lásky a ľudskosti. Viem, že poézia svet nezmení, ale môže prispieť k tomu, aby bol ľudskejší. Ako šéf Rádia Devín bol nekonvenčný v spôsoboch riadenia, pestoval princíp maximálnej tvorivej slobody, podmienený autorskou disciplínou. Aj preto sa vtedy Rádiu Devín mimoriadne darilo. Maroš nám všetkým bude chýbať, ale zostáva s nami cez jeho básne,“ povedal pre TASR vtedajší generálny riaditeľ SRo a súčasný riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník.
Svoje prvé básne začal uverejňovať koncom 70. rokov minulého storočia v dobových literárnych časopisoch. Koncom 80. rokov najmä v Literárnom týždenníku a Dotykoch a básnických antológiách Načo sú nám rodičia, Moje najmilšie verše či Súradnice.
Knižne Maroš Bančej debutoval v roku 1989 v knihe Výstrel z motyky, v ktorej spoločne s ním publikovali svoje texty aj jeho generační súputníci Ján Litvák a Jozef Urban.
Samostatnú zbierku básní Príliš tenká koža vydal v roku 1995. O tri roky neskôr sa prezentoval zbierkou básní Vampiriáda a svoju esejistickú tvorbu sústredil do knihy Klebety a fakty (1997).
V roku 2011 vyšla kniha Zúrivo, nežne, svoj…, ktorá obsahuje básne, piesňové a publicistické texty Jozefa Urbana. Tie vybral a usporiadal Maroš Bančej.
Ďalšiu vlastnú básnickú zbierku Opičí cirkus vydal v roku 2017. Prvá časť zbierky – Opičí cirkus reflektuje citové peripetie človeka a druhá – Moje obľúbené cintoríny je inšpirovaná historicky zaujímavými cintorínmi.
