Kniha týždňa: Až sa zas budú básne čítať...

Fedor Matejov (ročník narodenia 1954) nie je z tých naslovovzatých znalcov literatúry, o ktorých by sa dalo povedať, že sú alebo kedykoľvek boli na výslní verejnosti; tento dlhoročný pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV je skromný vedec, a predsa jeden z najvzdelanejších slovenských ľudí, akých poznám.

27.07.2019 12:00
debata
Fedor Matejov: Lekcie z poézie

Je autorom niekoľkých kníh o povojnovej slovenskej literatúre, najmä o poézii, a mnohých článkov o nej vo vedeckých časopisoch, určených pre úzky okruh záujemcov. A predsa nepoznám komentátora slovenskej lyriky, ktorý by sa vyznačoval väčšou autoritou. Aj keď sa zdá, že poézia sa dnes stala menšinovým žánrom, Fedor Matejov nás presviedča, že v moderných slovenských dejinách k nám jej hlas prehovára dostatočne naliehavo a často vypovedá o našej civilizácii veľmi podstatné veci, no je len otázka, či sme mu ochotní načúvať. A či skutočne rozumieme tomu, čo hovorí.

Vždy malý sviatok

Nie som jediný, pre ktorého je vždy malým sviatkom, keď Fedor Matejov vydá novú knižku. Tak to bolo aj nedávno v prípade jeho útleho zväzku štúdií o slovenskej literatúre, nazvaného Lekcie (z) poézie.

Trochu didaktický názov pripomína, že poézia nemôže byť pre čitateľa len voľnočasovou odpočinkovou zábavou či útechou v časoch súkromných kríz a smútkov, ale je verejnou kultúrnou tvorbou, umožňujúcou preniknúť (ak smiem použiť polozabudnutý výraz z angažovanej kritiky a filozofie, používaný naposledy v 60. rokoch) k situácii človeka v historickom alebo v existenciálnom zmysle.

Pripomína, že dobre rozumieť literatúre a špeciálne poézii znamená rozumieť životu, čo je otázka trpezlivého, systematického premýšľania a vyhodnocovania ľudských skúseností, ktorými dospievame k múdrosti.

Nesúdi a neodsudzuje

V ústrednej štúdii Skica k premenám poézie po roku 1945 nám Fedor Matejov robí múdreho a chápavého sprievodcu temnými a zaklamanými päťdesiatymi, oslobodzujúcimi šesťdesiatymi, čudne pokrútenými sedemdesiatymi a pomaly sa pluralizujúcimi osemdesiatymi rok­mi.

Slovenská poézia je v jeho podaní výrazom dobovej mentality a je otázkou jednotlivých talentov i občianskych cností tvorcov, ako k svojej dobe pristúpili. Fedor Matejov nesúdi a neodsudzuje, skôr odhaľuje premeny a premety básnikov (extrémnymi prípadmi sú Vojtech Mihálik či Miroslav Válek), niekedy na pozadí kritiky, inokedy v interakcii s českou i prekladanou svetovou poéziou.

Tento svet poézie nie je však nijakým hermeticky uzavretým svetom, je to otvorený systém bohatých artikulačných možností a slobody prejavu, ako sa to ukázalo napríklad v roku 1956, keď ako raketa zažiarila zbierka Milana Rúfusa Až dozrieme, ale aj neskôr po nástupe ďalších básnických generácií.

Fedor Matejov (zľava) a výtvarník Vladimír... Foto: CENA ANASOFT LITERA
Fedor Matejov Fedor Matejov (zľava) a výtvarník Vladimír Havrila na festivale Ceny Anasoft litera (2008).

Vzťahy k realite

Jednou z ústredných myšlienok, s ktorými nás Fedor Matejov konfrontuje, sú vzťahy k prežívanej realite; tie sú preňho aspoň také podstatné ako vzťahy k básnickým tradíciám, čo je viac akademické hľadisko. Nie je náhoda, že k poézii nachádza paralely v súdobej filozofii, ktorá s rovnakou pálčivosťou tematizovala vzťahy človeka k žitému svetu (napríklad Jan Patočka).

Z veľkých postáv slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia, ktoré sa zaradili do školského i čitateľského kánonu, venuje Fedor Matejov osobitné „lekcie“ Jánovi Ondrušovi a prozaikovi Pavlovi Vilikovskému ako autorom, ktorých dielo sa vyznačuje mimoriadnou myšlienkovou rozvrstvenosťou a jazykovou citlivosťou.

Fedor Matejov sa pritom zaujíma tak o široký plán diela, ako aj o detaily; neraz sa pristavuje pri jazykových drobnostiach a obrazoch, ktoré môžu niekedy uniknúť čitateľskej pozornosti, no majú hlbší význam – zväčša ide o použitie nejakého slova alebo symbolu (v Ondrušovom prípade je to tentoraz „klobúk“). Interpret nás vtedy závratnými asociačnými skratkami prevádza históriou jeho použitia v literatúre, a teda dejinami jeho kultúrneho zvýznamňovania. V tomto je Fedor Matejov majster a tichý spolupútnik o čosi staršieho kolegu a znalca slovenskej literatúry Petra Zajaca, s ktorým roky vedie o slovenskej poézii pomyselný dialóg.

Hľadanie podstaty

Možno úloha literatúry a zvlášť poézie ustúpila za posledné desaťročia do úzadia a nahradili ju iné formy kultúry, ktoré sú dnes viac „in“. Možno dnes hlas kvalitnej literatúry a poézie do určitej miery prehlušuje aj nadprodukcia oddychového čítania, pod ktorou sa prehýbajú pulty kníhkupectiev a ktorá vytvára literárny smog.

To však neznamená – a v tom nás utvrdzuje aj knižka Fedora Matejova – že písanie a čítanie intelektuálne náročnejších diel a menšinových žánrov stratilo svoj význam, ktorým je hľadanie podstaty humánneho v slove.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Fedor Matejov #Lekcie z poézie