Kniha týždňa: Nový Houellebecq. Od životných tragédií ku kresťanskej opcii?

04.08.2019 16:00

Román Sérotonín svetoznámeho francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa vyšiel vo francúzštine začiatkom tohto roka a bol v rekordne krátkom čase preložený do slovenčiny už skúsenou prekladateľkou tohto autora Aňou Ostrihoňovou.

Michel Houellebecq: Sérotonín
Michel Houellebecq: Sérotonín
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)

Román Sérotonín svetoznámeho francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa vyšiel vo francúzštine začiatkom tohto roka a bol v rekordne krátkom čase preložený do slovenčiny už skúsenou prekladateľkou tohto autora Aňou Ostrihoňovou. Celkovo ide o piate do slovenčiny preložené Houellebecqovo dielo, po Mape a území o druhé s puncom aktuálnej časovosti.

Podobne ako v iných autorových románoch, aj tu je hrdinom finančne zabezpečený, ale vnútorne na hranici vykorenenosti a beznádeje žijúci štyridsaťšesťročný poľnohospodársky inžinier menom Florent-Claude Labrouste. Expozícia románu i jeho epilóg predstavujú hrdinu, ktorý rozpráva o sebe v 1. osobe ako o človeku závislom od antidepresívnych liekov v neradostnej a ťaživej životnej situácii, pravda, v závere obohatenej o tie myšlienky, ku ktorým sa hrdina dopracoval vďaka životnej skúsenosti a poznaniu obsiahnutom v románe, o čom bude ešte reč.

Precitnutie

Dej románu je umne poskladaný z roviny aktuálnej časovosti, ako vraví hrdina, „koncom druhej dekády 21. storočia – zdá sa mi, že francúzskym prezidentom bol Emmanuel Macron“ a z roviny časových reminiscencií, približujúcich staršie obdobia Claudovho života. Hoci sa úvodná scéna odohráva v Španielsku na benzínovej pumpe pri stretnutí hrdinu s dvoma mladými Španielkami – stretnutí s nevyužitým erotickým potenciálom, za ktorým bude hrdina ešte dlho banovať. Pomaly precitá do reality: je na dovolenke, čaká na svoju japonskú priateľku Yuzu. Ani na dovolenke, ani doma – v luxusnom byte v Paríži – však nemôže zakryť, že ho život s Yuzu nenapĺňa, a keď jej nazrie do počítača a odhalí jej paralelný život s početnými neverami, rozhodne sa ujsť bez toho, že by s ňou stratil čo len slovko.

Ako zamestnanec Ministerstva pôdohospodárstva (pracujúci na dohodu, čo je finančne výhodnejšie) sa Claude podieľa na vypracúvaní správ o situácii rôznych sektorov po prijatí nových zákonov Európskej únie, napr. pestovateľov marhúľ, neskôr, keď už dá v práci výpoveď, sleduje osud producentov mlieka prostredníctvom svojho priateľa Aymerica v Normandii. Boj domácich poľnohospodárov s opatreniami zhora, ktoré majú zabezpečiť vyššiu produktivitu pôsobením globalizovaného voľného trhu bez podporných opatrení, tvorí jeden zo „spoločensko-politických“ plánov románu, zahŕňajúcich nielen dosah politiky na každodenný život poľnohospodárskych výrobcov, ale aj pôsobenie médií, socio-ekonomickej mašinérie, ktorej sa hrdina Claude snaží tak dôsledne vyhýbať. Hrdinove občasné sociologické sondy, či už na globálnej, alebo francúzskej úrovni, sú miestami vyostrené a naznačujú, že jeho individuálny osud, ktorý je aj zovšeobecniteľný, súvisí s celkovou atmosférou života krajiny.

V rámci reminiscencií na svoj bývalý život uprostred terajšieho potulného postupne spoznávame niekoľko bývalých Claudových vzťahov so ženami – s herečkou Claire, Dánkou Kate či stážistkou Camille. Pri spomienke na Kate hrdina skonštatuje „zradil som lásku“, pri Camille zasa ich niekoľkoročnému vzťahu zlomila väzy Claudova príležitostná hlúpa nevera.

Tektonická sila lásky

Aj keď Claude svojím správaním a konaním nenapĺňa zaužívaný vzorec ľudského šťastia (žena-láska-manželstvo-dieťa), predsa mu Houellebecq dáva isté jasnozrivé schopnosti, vďaka ktorým nás môže obohatiť o zaujímavé abstrakcie na tému lásky u ženy a muža: „Pre ženu je láska silou: plodnou, tektonickou silou. Keď sa láska prejavuje u ženy, je tým najohurujúcejším prírodným javom, ktorý nám príroda poskytuje a pri pohľade na ktorý dostávame strach.“ A muž? „Muž je zo začiatku obozretnejší, príval citov obdivuje a rešpektuje bez toho, aby im rozumel, pripadá mu trochu zvláštne toľko toho komplikovať. Ale postupne sa mení, pomaly ho vťahuje vír ženskej vášne a slasti; presnejšie povedané, rozoznáva vôľu ženy, jej čistú a bezpodmienečnú vôľu… Obrovská slasť, ktorú žena poskytuje mužovi, muža postupne mení… a začne sa na svet dívať novými očami… Láska je pre muža teda koncom, zavŕšením, a nie začiatkom, zrodením ako pre ženu“.

Zdá sa, že Houellebecqov nespochybniteľný čitateľský úspech sa zakladá na jeho schopnosti nekompromisného novopomenovania vecí a javov, ktoré často odpočívali v húštinách klišé, stereotypov či večných právd a ktoré si naliehavo vyžadovala nová ľudská situácia vo svete druhého desaťročia po druhom miléniu na Západe, a preto pôsobí na prvý pohľad niekedy deštruktívne, inokedy subverzívne či jednoducho provokujúco, no v skutočnosti kliesni cestu novému životu v novej situácii. To je aj autorovou prednosťou i zásluhou.

Autor si vôbec nezatvára oči pred tými príznakmi západného života, ktoré sa dajú nazvať anomáliami i pre svoju neprítomnosť mravných kritérií konania, napr. Yuzuine zoofilné sexuálne praktiky, Clairino masturbovanie na divadelnom javisku, dobrovoľný odchod Claudových rodičov zo života po zistení, že ani nie 60-ročný otec má neliečiteľný nádor a matka zo solidarity umiera spolu s ním, alebo farmár Aymeric, postihnutý neverou ženy a jej odchodom i s deťmi z jeho života, ktorý na protestných barikádach namieri zbraň proti sebe, alebo aj Claudovo nutkanie zastreliť Camillinho malého syna, len aby sa mu vrátila možnosť sebeckého šťastia s Camille, či nemecký ornitológ nahrávajúci porno s maloletým dievčaťom…

Veľmi jasné znamenia

Sérotonín je hormón, ktorý sa spája so sebavedomím a s uznaním prichádzajúcim od skupiny. Psychiater vraví Claudovi: „Vy umierate od smútku.“ A súčasťou jeho komunikácie s pacientom je aj odporúčanie, ako preklenúť tie strašné Vianoce a Silvester, keď sa štatisticky zvyšuje počet samovrážd, lebo, ako vraví psychiater: „Cieľom mojej roboty je zabrániť ľuďom umierať, teda aspoň načas, kým sa dá.“

Po všetkých týchto objasneniach si môžeme položiť otázku, aké miesto má Boh a vari aj kresťanské náboženstvo v Claudovom živote? Nuž, hrdina si v priebehu románu na Boha pošomre, obviní ho, že je „podpriemerný scenárista“, a nepáči sa mu, že „keď prehráme, keď sme vyložili poslednú kartu, niektorí z nás – nie všetci, nie všetci – si uchovajú predstavu, že niečo tam hore to dá znova dokopy, náhodne rozdá nové karty, zamieša kocky osudu, a to dokonca aj… keď si uvedomíme, že vzhľadom na množstvo chýb a prešľapov, ktorých sme sa v živote dopustili, si to zasluhujeme najmenej“.

Ako vidieť, autor vo svojom diele síce nepreceňuje úlohu Boha v ľudskom živote, ale nebol by Houellebecq Houellebecqom, keby aspoň v samom závere knihy hoci nenáboženským, ale jasnozrivým nahliadnutím nepripustil kľúčový význam Krista:

„V skutočnosti sa o nás stará Boh, myslí na nás v každej chvíli a niekedy nám dáva presné inštrukcie. Návaly lásky, ktoré nám plnia hruď, až sa nemôžeme nadýchnuť, osvietenia, extázy, nevysvetliteľné našou biologickou podstatou, statusom obyčajných primátov, sú veľmi jasnými znameniami. A dnes rozumiem Kristovmu pohľadu, jeho rozhorčeniu nad zatvrdeným srdcom: všetko sú to znamenia a oni ich nevidia. Naozaj mám svoj život obetovať pre týchto úbožiakov? Naozaj to musí byť až také explicitné? Zjavne áno.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha #knižná novinka #Michel Houellebecq
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku